Minirecenzie - Február 2013

Minulý mesiac som sa konečne naplno pustil do prechádzania všetkých tých dávno pokúpených hier, ktoré mi zatiaľ len zbytočne ležali na disku. Medzi tým ich podopĺňalo aj zopár tohtoročných hier, ako je Crysis 3, Dead Space 3 a posledný Devil May Cry. A keďže sa veľmi rád delím o svoje pocity, ale na písanie dlhých recenzií na každú hru zvlášť zas toľko času nemám, tak som sa rozhodol pre takúto skrátenú formu. Ak boh dá (a ak sa vám článok bude páčiť), tak snáď budúci mesiac, alebo ten nasledujúci (v závislosti od počtu prejdených hier, keďže sa už pomáli míňajú) prídem aj s pokračovaním.

FYI: Pôvodný plán bol zoradiť hry podľa dní, kedy som ich prešiel, ale neskôr som to nechal v abecednom poradí kvôli prehľadnosti. Preto tie dátumy vedľa hier.

Assassin’s Creed 3 – 7/10 (21.2.2013)

Mnohým hráčom už každoročné pokračovania Assassin’s Creed lezú na nervy, no ja som s nimi vôbec nemal problém, práve naopak. Aj keď sa jednalo v podstate len o datadisky, vždy ponúkli veľké množstvo noviniek, za ktoré by sa nemuselo hanbiť ani plnohodnotné pokračovanie. A práve vďaka vývoju Brotherhood a Revelations v rozdielnych štúdiách mal Montrealský Ubisoft kopu času na tvorbu Assassin’s Creed 3, od ktorého sa samozrejme nedalo čakať nič menej, ako znova poriadne posunutie série vpred, tak ako sa im to podarilo pri druhej časti. Zmien sa dočkal snáď každý prvok hry, no ani zďaleka sa nejedná len o zmeny k lepšiemu...

K tým pozitívnejším určite patrí väčšie zameranie sa na prírodu, kde pobehovanie po stromoch a lovenie zveri prinieslo príjemnú zmenu od večného poskakovania po strechách v predchodcoch. Taktiež pribudli aj vynikajúco spracované námorné bitky, ktoré by sa až dalo považovať za samostatnú hru, do ktorej sa môžete ľubovoľne premiestniť ak si chcete na chvíľku oddýchnuť od primárnej časti hry. Nechýba ani vylepšenie počasia rovno aj so striedaním ročných období, samozrejme sa vylepšilo aj technické spracovanie spolu s animáciami hlavného hrdinu a Desmond konečne dostal viac priestoru so svojimi vlastnými misiami.

No na druhú stranu príbehová línia až moc sfilmovela, čo znamená prehnané vodenie za ručičku príliš lineárnymi misami, prerušovanými veľkým množstvom cutscén. Ubudlo aj z assassínskych misií v dôsledku zakčnenia hry, čo pri ešte viac zjednodušenom bojovom systéme nebol práve najlepší nápad. Na prepracované animácie zabíjania sa síce pekne pozerá, no súboje aj tak veľmi rýchlo začnú nudiť. Vedľajšie úlohy tiež prešli orezaním, až je ich plnenie absolutne nezaujímavé a nový systém získavanie assassínov vás zaručene odradí hneď z úvodu. Zhoršil sa aj interface hry, ktorý bol v predošlých častiach oveľa prehľadnejší a viac „user friendly“ a o nepríjemných bugoch a príšernom závere trilógie ani nehovorím...

Crysis 3 – 7,5/10 (24.2.2013)

Prvý Crysis, čo sa hrateľnosti týka, je pre mňa s prehľadom najlepšou FPS. Crysis 2 na druhú stranu jedno z najhorších pokračovaní, ktoré akosi nepochopilo, čo robilo prvú časť takou zábavnou hrou. Druhé pokračovanie už mohlo dopadnúť iba lepšie, čo všetky prezentačné videá aj nasvedčovali, až to vyzeralo na konečne dôstojného nástupcu vynikajúcej jednotky. A veru sa tak aj stalo... čiastočne.

Vo veľkom sa vrátil Psycho, ktorý nás sprevádza celou hrou, nechýbajú ani bujnou vegetáciou prerastené prostredia so znateľne väčšou voľnosťou pohybu, hlavný hrdina sa znova naučil rozprávať a technicky sa, ako sa na Crytek patrí, jedná o nový technologický míľnik. Oproti dvojke sa taktiež výrazne vylepšilo upgradovanie obleku a možnosti upravovania zbraní, šprintovanie konečne nemíňa cennú energiu obleku, pribudlo hackvanie nepriateľských turretov a spolu s ním aj to najlepšie na celej hre – luk, ktorý je v Crysis 3 vďaka jeho bohatým možnostiam upravovania ešte silnejšou zbraňou ako samotný nanosuit.

Ale bohužiaľ, hra sa po tretej misií (zo siedmich) vráti do starých koľají svojho slabého predchodcu, čo znamená prehnané množstvo cutscén, menej zaujímavé prostredia, viac scriptovanych sekvencii a nudné bossfighty s otravnými Quick Time Eventami. Taktiež stále chýba obratnosť a zábavnosť nanosuitu z prvého Crysisu, možnosť ľahnutia si a z nejakého dôvodu ubudlo aj ukrývanie sa v porastoch, ktoré do teraz výborne fungovalo v každej Crytek hre. No určite sa jedná o výrazne lepšiu hru ako bol Crysis 2, ktorá ale stále ani zďaleka nedorovnáva priam dokonalú prvú časť. Nebyť jednotky, tak by som s hodnotením možno išiel aj o pekný celý jeden bod vyššie.

Dead Space 3 - 4/10 (10.2.2013)

Prvý Dead Space sa určite dá považovať za takú malú revolúciu v TPS žánri, ktorá priniesla kopu nikde nevídaných noviniek. Dvojka zas bola priam ukážkové pokračovanie vylepšujúce snáď všetko, čo hráčom na prvej časti vadilo. Preto moje očakávania od tretej časti neboli zrovna najmenšie. No očakávanej kvalitnej strieľačky, pri ktorej znova strávim desiatky hodín pri niekoľkonásobnom prejdení hry, som sa ani náhodou nedočkal.

Už úvodná prestrelka s ľudskými protivníkmi a pridaným cover systémom vám dá najavo, že s novým DS niečo nie je v poriadku. Ale po takej hodinke hrania sa zdanlivo hra vráti vráti do šľapají svojich predchodcov. Prečo zdanlivo? Súboje s necromorfami stratili na akejkoľvek zábavnosti kvôli ich prehnaným počtom, kde sú stretnutia s nimi neskutočne frustrujúce a neférové. Na zábavnosti tiež nepridáva ani stereotyp s backtrackingom na každom kroku. Nechýbajú aj nevyvážené zbrane s neprehľadným crafting systémom, príbeh zameriavajúci sa viac na milostný príbeh hlavných hrdinov ako na príbeh samotný a aby som nezabudol na ten hlavný klinec do rakvy – príšerne rozmiestnené checkpointy, ktoré vás často donútia opakovať aj polhodinu dlhý úsek, lebo vo Visceral si zmysleli, že vedľajšie (generické) misie vlastne žiadne savy nepotrebujú.

Samozrejme Dead Space 3 nie je len zhluk toho najhoršieho, čo v súčasných AAA strieľačkách dokážete nájsť. Stále tu máme úvodnú štvrtinu hry odohrávajúcu sa v krásnom vesmíre, ktorý neskôr bohužiaľ nahradí nezáživná pustatina zamrznutej planéty Tau Volantis. Graficky sa na hru pozerá až prekvapivo dobre, až ani nebadať, že by bežala na zastaranom GodFather engine a kvalitná hudba si určite tiež zaslúži veľkú pochvalu. No darmo sa na DS3 dobre pozerá a dobre sa počúva, keď samotná mechanika hry vôbec nebaví. Každé stretnutie s nepriateľmi odrádza od hrania a príbeh vám miesto dych berúcich okamihov servíruje slovné súboje medzi postavami ako vystrihnuté z Mexickej telenovely.

DMC Devil May Cry - 8/10 (2.2.2013)

Na úvod by sa asi patrilo napísať, že nie som zrovna nejaký obrovský fanúšik DMC série. Predošlé časti som vždy hral skôr kvôli príbehu a rýchlym, výborne vyzerajúcim súbojom a  práve na zlepšovanie týchto dvoch vecí sa noví tvorcovia najnovšieho pokračovania zamerali. Zjednodušený ranking systém hodnotiaci rýchlosť rozdávania comb a zmenený výzor Danteho môže hardcore fanúšikov poriadne vytočiť, no mne tieto zmeny nejak žily netrhali. Je síce pravda, že Dante samotný je tak neskutočne suchý a zle napísaný, že na jeho skritizovanie ani fanúšikom série netreba byť, ale celkovo mám z nového DMC veľmi pozitívne pocity.

Súboje pôsobia najlepšie z celej série vďaka realistickejším animáciám hlavného hrdinu, pričom nechýbajú ani takmer všetky combá z predchodcov. Príbeh je zaujímavý a spracovanie limba, v ktorom sa odohráva hlavná časť hry, vás svojím spracovaním a miestami aj originalitou určite príjemne prekvapí. Nedá mi nespomenúť aj zábavné skákacie sekvencie, čo je po neprehľadnej DMC4 naozaj príjemná zmena. A ak sa vám v predchodcoch páčili aj výborné boss fighty a kvalitný hudobný podmaz, tak ani o ne vôbec niet núdze.

Vytknúť by sa dala nižšia variabilita nepriateľov, kde často nový prírastok znamená skôr recykláciu starého nepriateľa, s ktorým už nejakú tú dobu bojujete. Taktiež obtiažnosť hry by si zaslúžila troška (viac) pritvrdiť. Hrať DMC bez najmenších problémov na najvyššej možnej obtiažnosti, akú hra v úvode ponúka, je jednoducho na smiech, obzvlášť ak sa jedná o túto konkrétnu sériu. Zamrzeli aj predrenderované cutscény, ktoré po tých in-gamových v DMC4 dosť bijú do očí, no našťastie ich nie je zas tak veľa a v porovnaní s inými hrami sú aj v celkom slušnej kvalite. Inak si na žiadne výraznejšie chyby nespomínam. DMC značku určite zverili do dobrých rúk a na prípadné pokračovanie sa už teraz teším.

Hitman: Absolution - 7,5/10 (3.2.2013)

Aj keď som nikdy nemal Hitmanov nejak extra v láske a skôr preferoval tiché zakrádanie sa so Samom Fisherom, tak jeho najnovšie pokračovanie ma až prekvapivo chytilo. Tým hlavným, čo mi v predchodcoch najviac chýbalo, bolo väčšie zameranie sa na príbeh, ktorý by ma viac motivoval vykonávať všetky tie vraždy. A práve v takomto duchu sa vezie Absolution. Každá postava v hre má svoje miesto, na každú vraždu máte svoj dôvod a tým pádom som si aj zabitie každého cieľa oveľa viac vychutnával.

Po vzore predchodcov nechýba veľká variabilita prostredí meniacich sa každou novou misiou, vrátane najrôznejších oblekov, ktoré svojím bohatým výberom prekonávajú ktoréhokoľvek predošlého Hitmana. Ak ale Absolution v niečom naozaj nesklamal, tak je to kopa spôsobov ako odstrániť svoje ciele. Vďaka novému instinct systému jednoducho nájdete všetky potrebné informácie o využiteľnosti prostredia vo svoj prospech a z každého zabitia tak môžete urobiť nešťastnú „nehodu“. Ak ale preferujete klasické kontaktné odstraňovanie cieľov so škrtiacou strunou alebo inými chladnými zbraňami, tak vám v tom tiež nebude nič brániť.

No bohužiaľ, misie samotné sú rozdelené na príliš malé časti, ktoré síce stále umožňujú prechod hrou na rôzne spôsoby, ale pocitu neucelenosti sa nezbavíte a nemožnosť vracať sa do už prejdenej časti misie zamrzí. Podobné je to aj s nedoriešeným fungovaním oblekov, čo dokáže poriadne vytočiť, obzvlášť ak sa budete snažiť hrať na vyššej ako normal obtiažnosti. Na zábavnosti tiež nepridávajú asi najhoršie riešené checkpointy, s akými som sa do teraz v hrách stretol, nútiace vás opakovať až príliš veľké časti hry. A verte mi, kvôli až prehnane neľútostnému skórovaciemu systému ich budete opakovať nespočetne veľa krát. Absolution som si ale aj tak veľmi dobre užíval a očakávaného Hitman: Conviction som sa našťastie ani zďaleka nedočkal.

Hitman: Blood Money - 9/10 (5.2.2013)

Po zdolaní Absolution som sa konečne pustil aj do večne odkladaného Blood Money, ktorému som pred tým z nejakého dôvodu ani za ten svet nevedel prísť na chuť. No teraz stačilo len pár hodín hrania a už mi bolo jasné, o čom to všetci točili pri jeho porovnávaní s posledným pokračovaním. Blood Money nielenže neobsahuje ani jeden z nedostatkov Absolution, ale aj „prináša“ zopár vecí, ktoré sa v pokračovaní vôbec neobjavili.

Žiadne delenie misií na malé časti, klasické ukladanie miesto checkpointov, menej (alebo skôr vôbec) frustrujúce hodnotenie misií, ale hlavne perfektne fungujúce prevleky. Už len kvôli týmto pár veciam som si priechod misiami v Blood Money užíval neporovnateľne viac, ako v Absolution. K tomu si ešte pripočítajte aj oveľa lepšie prevedený systém upgradovania postavy a hlavne zbraní, s možnosťou vyzbrojiť sa na každú misiu tak, ako to vášmu hernému štýlu najviac vyhovuje. Také nosenie kufríka so skladateľnou ostreľovačkou W2000 má svoje čaro. Výborný soundtrack od Jespera Kyda a maličká vsuvka v podobe čítania novín o vyšetrovaní vašich vrážd po každej misií, sú už len takou čerešničkou na takmer dokonale upečenej torte.

Jediné, čo mi po Absolution v Blood Money chýbalo, bolo viac možností odstraňovania cieľov pomocou využívania prostredia. Často sú na výber len jedna až dve voľby, čo na znovuhrateľnosti niektorých misií veľmi nepridáva. A taktiež misie samotné majú trocha kolísavú kvalitu, a tak som sa pri niektorých bavil o niečo menej ako pri iných. Ale inak sa s prehľadom jedná o najvydarenejšieho Hitmana, ktorý je pre túto sériu niečím podobným, ako Chaos Theory pre Splinter Cell.

Intrusion 2 - 7/10 (9.2.2013)

Ak ste tiež vyrastali pri NES hrách ako je Contra a stále na ne v dobrom spomínate, tak by ste mali hneď zbystriť pozornosť. Dalo by sa povedať, že Intrusion 2 je ich akýmsi duchovným nástupcom, umožňujúci vrátiť sa do starých dobrých čias, kedy jediná pointa hry bola prestrieľanie sa na koniec bez naťahovania sa s akýmkoľvek príbehom. Stačila len vidina stále silnejších zbraní v arzenáli a nakopávanie zadkov najrôznejším bossom.

Instrusion 2 v tomto ohľade určite nikoho nesklame. Zbraní je požehnane, od základnej pištoľky v úvode hry až po granátomet pri konci. Ak vám ani to nebude stačiť, je tu aj možnosť povoziť sa na prerastenom vlkovi valcujúcom všetkých čo mu stoja v ceste, alebo niekoľko druhov bojových mechov, s ktorými ani početná presila nepriateľov nebude znamenať veľkú prekážku. Bossovia sú síce len traja, no súboje s nimi sú dostatočne dlhé a zábavné. A aby som nezabudol, celá hra sa odohráva v plne interaktívnom prostredí, čo po vzore Half-Life 2 prináša možnosť jeho využívania vo svoj prospech.

Škoda len chudobného soundtracku, ktorý je pri hre takéhoto typu priam kľúčový. Počas približne 8 levelov vás sprevádzajú len 3 až 4 skladby, ktoré aj keď sú vynikajúce, tak po čase omrzia. Taktiež dĺžka hry zaberá len od dvoch do troch hodín, v závislosti od vašej šikovnosti pri bossoch. Ale na to, že celú hru vytvoril iba jeden človek, je to naozaj slušná porcia zábavy za odpovedajúcu nízku cenu.

Legend of Grimrock - 9/10 (17.2.2013)

Podobne ako minulý rok s XCOM Enemy Unknown, tak aj tento rok s Legend of Grimrock som sa po prvý krát pustil do žánru, s ktorým som do teraz nemal žiadne skúsenosti. Výsledkom bola znova závislosť na dlhých 20 hodín pri preskúmavaní nekonečných bludísk, posiatych nespočtom rôznych pascí, nepriateľov a výborne navrhnutých hlavolamov. Hlavne musím pochváliť veľmi dobrý pocit z progresu hrou, kde som mal veľkú radosť z každého zdolaného podlažia, novej získanej úrovne hrdinov, objavovania nového vybavenia alebo nachádzania šikovne ukrytých pokladov.

Nechýba ani naozaj pekný vizuál vynikajúci hlavne skvelou prácou svetla a tieňov, rovnako nezaostáva ani zvuková stránka, kde sa síce okrem hlavnej zvučky v úvodnom menu žiadnych skladieb nedočkáte, no zvuky príšer šíriace sa chodbami vám nedajú ani na chvíľu vydýchnuť. Jediným väčším záporom hry je len menšia variabilita prostredí, ktoré mohli byť ešte o niečo pestrejšie, no na druhú stranu bola ich zmena o to príjemnejšia.

Ak tiež ešte nemáte skúsenosti s dnes už viac menej vymretým dungeon crawler žánrom, tak by ste Legend of Grimrock určite mali dať šancu. Medzi dnešnými hrami, ktoré sa už viac ako na hranie samotné sústredia na filmovosť, vodenie za ručičku a pozeranie sa na nekonečné cutscény, je Legend of Grimrock príjemná zmena k ničím nerušenému oldschool hraniu.

Prince of Persia: The Forgotten Sands – 5,5/10 (11.2.2013)

Reštart Prince of Persia v kreslenej podobe ma pred 4 rokmi príjemne prekvapil. Síce bola hra mierne stereotypná, ale odradiť ma to od hrania nedokázalo už len kvôli krásnemu prostrediu, atmosfére a oku lahodiacim súbojom. Po otvorenom konci (ktorý bol vraj na konzolách nakoniec uzatvorený formou DLC) som sa nevedel dočkať pokračovania, no miesto toho nám bolo naservírované len ďalšie pokračovanie pieskovej trilógie, ktorej som mal už tak akurát dosť. S odstupom času som sa ale rozhodol, že tomu dám šancu.

Na rovinu musím povedať, že nové princovo pokračovanie vracajúce sa k pieskovej trilógií už ostrieľaných hráčov predošlých častí naozaj nemá čím zaujať. Príbeh príliš okato kopíruje Sands of Time, bojový systém je orezaný až na kosť (aj keď na rôzne ukončovačky sa stále dobre pozerá), neponúka ani kopu základných pohybov z predošlých Princomv a prostredia svojou jednotvárnosťou a kopírovaním už videných lokácií z pieskovej trilógie tiež ničím neohúria.

No aj keď som sa zo začiatku solídne nudil, tak ma nový Princ postupom času celkom začal baviť. Novinky v podobe ovládania vody, mini teleportovania sa k nepriateľom a skákania po vtákoch (lietajúcich) príjemne oživili hru. Hra to vôbec nie je zlá, len z hľadiska PoP série úplne zbytočná, dokopy nič nové neprinášajúca a hlavne po naozaj vydarenom predošlom Princovi ma veľmi mrzí, že radšej vytvorili toto, ako normálne pokračovanie celkom dobre rozbehnutého nového dobrodružstva s kresleným princom a sympatickou Elikou.

-

THE END.

-

Toľko k môjmu hernému februáru. V budúcich mesiacoch ma zo starších hier čakajú už len Darksiders 2, Risen 2, Star Wars: Knights of the Old Republic II, Shift 2: Unleashed a Dark Messiah of Might and Magic. Plánujem kúpiť aj hernú klasiku System Shock 2 a nenechám si ujsť ani Bioshock: Infinite a StarCraft II: Heart of the Swarm. A samozrejme dúfam, že sa článok páčil.