Prečo máme radi násilné hry

 Tmavý, špinavý sklad. V rukách držíte napájacie káble od auta, na stole položená autobatéria, pred vami sedí muž, priviazaný ku stoličke, na ktorom je vidieť, že vám už čoskoro povie čo chcete počuť. Vy ale zaiskríte káblami na znak, že to ešte ani zďaleka neskončilo. Presne takto vyzerá mučenie v hre GTA V, kde môžete okrem zabíjania, zrážania chodcov a vytvorenia totálneho chaosu v uliciach Los Santos robiť aj mnohé iné nenásilné aktivity. Stačí ale vymeniť hru a už sa nachádzame v renesančnom Taliansku, kde zabíjate templárov a nepriateľov svojej rodiny. Jeden po druhom zomierajú prebodnutím chladnou oceľou do krku  a v mučivých bolestiach ich nechávate napospas osudu.

 Tieto a mnohé iné hry sú klasickým príkladom dnešných hier, ktoré sa kupujú  rádovo v miliónoch kusov. Kupujú si ich pritom ľudia,  ktorí sa nikdy žiadneho trestného činu nedopustili. Žijú normálny, usporiadaný život, chodia do školy, do práce, starajú sa o deti. Ako je potom možné, že sme ochotní zaplatiť desiatky eur za násilie, krv, brutalitu, veci, ktoré si v dnešnom svete ani len nedokážeme predstaviť? Je to hádam náš prehistorický pud alebo nebodaj zabíjanie a pohľad na krv je pre nás podvedome lákavé ?  

 Tak či onak, násilné hry sa dlhodobo tešia veľkej popularite.  Stačí ako príklad uviesť obrovské zisky z predaja GTA V, ktoré sa len za 3 dni vyšplhali na 1 miliardu dolárov alebo najpopulárnejšia FPS hra posledných  rokov, Call Of Duty, ktorá každý rok zarobí viac ako 500 miliónov dolárov. Reč ale nie je iba o „strieľačkách“. Smrť čaká všade. Nájdeme ju vo filmoch, v televízii, v detských hrách alebo v nesmrteľných klasikách počnúc Máriom, končiac Doomom. Prečo je teda brutalita a násilie v hrách tak všadeprítomné a nedokážeme sa ho zbaviť? Prečo je to také ťažké ?

 Odpovede musíme hľadať v histórii herného priemyslu. Hry postavené na smrti a zabíjaní sú omnoho bežnejšie než hry simulujúce život. Tie sú naopak veľmi vzácne. Na ich vytvorenie treba vynaložiť veľké úsilie a často pre začínajúcu firmu predstavuje taká hra značné finančné riziko.  Pre vývojárov je totižto ťažké zakomponovať  život alebo medziľudské vzťahy do hry, ktorá bude zábavná a chytľavá. Aj taký Mass Effect so svojimi prepracovanými dialógmi, postavami  a celým univerzom viacej uprednostňoval akciu, ktorá dala hráčovi väčšie zadosťučinenie než konverzácie. Niekedy  to bola aj jediná možnosť.

 Násilie je skrátka viac priamočiarejšie, populárnejšie a veľakrát uprednostňované. Naráža ale na  veľkú, hrubú stenu s názvom „moderná spoločnosť.“ Tá má svoje hranice, keď ide o vyobrazenie násilia a smrti. Na túto pomyslenú stenu narazila aj už spomínaná hra Call Of Duty, konkrétne diel  Modern Warfare 2. Mnohí z vás si určite pamätáte na misiu No Russian. Kontroverzný level z letiskového terminálu, kde ste ako tajný agent a člen teroristickej skupiny zmasakrovali stovky nevinných civilistov. Bola síce možnosť tento level preskočiť, ale i tak bola hra v Austrálii, kde platia tie najtvrdšie ratingy, označená najvyššou vekovou dostupnosťou. Hru kritizovala nielen široká verejnosť, ale aj hráči. Tvorcovia sa bránili, že len chceli vysvetliť, prečo sa Rusko rozhodlo zaútočiť na USA a citujem: „In a first person shooter where you never leave the eyes of the hero, it’s really hard to build up the villain and get the player invested in why he’s ‘bad’.” Tak či onak sa ale Modern Warfare 2 predávalo ako teplé rožky a získavalo aj slušné hodnotenia v recenziách.

 Mnohí odborníci poukazujú na to, že ľudia by sa mali prirodzene strániť násilia a krvi. Avšak v mnohých prípadoch to tak nie je a existuje nato jednoduché prozaické  vysvetlenie. Žijeme  totiž v 21.storočí, vo svete kde sa násilie stalo nástrojom na peniaze. Nájdeme ho všade. Denná tlač ho popularizuje a televízia idealizuje. Nevidíme strach či bolesť a namiesto toho sa v hrách alebo filmoch stretávame s obrovskými hollywoodskymi výbuchmi a brutálnymi scénami.  Možno je aj to dôvod, prečo násilie a brutalitu, my hráči, dobrovoľne vyhľadávame.  Tá nám v dnešnom „sterilnom prostredí“ akosi chýba. Náhradou sú možno preto videohry ale aj šport či iné aktivity.

Všetko do seba pekne zapadá . Túžba po násilí a smrti je skrátka v našej krvi. Za tú dobu, čo ľudstvo existuje, sme sa vyvražďovali v rôznych vojnách a bitkách, zotročovali sa a mučili. Človek chce totiž súťažiť, porážať a zosmiešniť  svojho protivníka a nato je veľa dnešných  hier ako stvorených. Nielen že sú perfektne navrhnuté, aby nám v krásnej grafike ukázali rôzne pôsobivé druhy úmrtí, ale my ako inteligentné stvorenia sme „nadizajnované“ tak, aby sme si to užívali.

Ale.

 Síce to bude znieť pateticky, ale možno sú to práve krvavé hry, ktoré nás chránia pred tým, aby sme nechytili amok a nevykrútili krk, prvému kto nám príde do cesty. Vďaka nim dokážeme aspoň nachvíľu vypnúť , vybiť si nervy a už nemáme potrebu niekomu „upravovať fasádu“. Pre mnohých z nás je to rovnaká forma zábavy ako filmy či hudba. Je beztrestná a neškodná. Pokiaľ teda patríte medzi tých normálnych ľudí, ktorí dokážu rozlíšiť realitu od fikcie, hrajte pokojne ďalej. Ste v pohode :).