Terminator 3: War of the Machines

Terminator. Filmová postava, ktorá z Arnolda Schwarzeneggra urobila nesmrteľnú legendu akčných filmov a nahradila divácku fixáciu na postavu barbara Conana. Z pôvodne béčkového filmu so scenárom, ktorý v tom čase odcudzovala väčšina hollywoodskych štúdií sa nakoniec po premiére stal kinohit, aby sa po 7 rokoch nakrútilo jeho pokračovanie Terminator 2: Judgment Day už v kategórii vysokorozpočtových filmov. Z terminátora sa stal kult, ktorého univerzum bolo v 90. rokoch vďačnou témou pre väčšinu vývojarov a hry s touto tematikou vznikli v tej dobe na všetky aktuálne platformy. Rok 2003 sa niesol v znamení úspešného návratu T-800 na strieborné plátna v snímku Terminator 3: Rise of the Machines a spolu s nim to bol aj návrat na obrazovky našich monitorov, ktoré už tak úspešné nebolo. Po pravde, to čo predvádza Terminator 3: War of the Machines na monitore je trestuhodná bieda.

Hra je koncipovaná v štýle Battlefield 1942, čiže FPS s hlavným dôrazom na multiplayer. Už samotná ikona hry zobrazujúca terminátora skôr pripomína Sylvestera Stallona kríženého s Kanom z Mortal Kombatu, než Arnolda Schwarzeneggra a inštalácia zaberajúca necelých 470MB na pevnom disku začala vzbudzovať prvé pocity neistoty. Po spustení nabehlo hlavne menu, ktoré bolo síce strohé, ale to som ešte netušil, že graficky asi to najkrajšie, čo mohla tato „hra“ ponúknuť . Atmosféru dotvárala hudba skôr pripomínajúca satanistický rituál pitvania veveričky na výlete základnej školy ako čokoľvek, čo by sa dalo spojiť s terminátorom. Najväčšie prekvapenie (v menu – v hre ich je oveľa viac) však nastáva pri nastavení ovládania, ktoré by ste nedajbože chceli zmeniť inak ako je súčasný štandard WSAD. Klávesam, ktoré majú už zadefinovanú svoju funkciu proste nie je možné priradiť funkciu inú. Tak sa z hry stáva otrava ešte pred jej prvotným spustením a je nutné jednej funkcii zadefinovať nepoužívanú klávesu, aby ste tú, ktorú potrebujete mohli priradiť k požadovanej.

V Terminator 3: War of the Machines sa boja zúčastnia dve strany. Stroje Skynetu a ľudská rasa zastúpená organizáciou Tech-Com, ktorá sa postupom času pretransformovala v odboj proti nadvláde strojov. Na strane Skynetu je možné hrať za T-1, robota s duálnym rotačným guľometom, za FK – malá, rýchla lietajúca sonda vybavená pulzným kanónom a raketami, za T-900 Endoskeleton v úlohe zásobovača alebo útočníka a za Infiltratora, čo je vlastne T-900a so vzhľadom človeka. Za Tech-Com si zahráte v koži ostreľovača, huntera, heavy huntera, zásobovača a konečne aj priamo v koži T-800.

Najväčším (a vlastne jediným) lákadlom hry bola práve sľubovaná postava Arnolda Schwarzeneggra T-800, spolu s originálnym hlasom a motion-capturingom, ale podľa toho, čo autori v hre ukazujú usudzujem, že Clever’s Games majú buď divný zmysel pre humor, alebo takto prezentujú svoju absolútnu neschopnosť. Pohyb postav vyzerá veľmi strnulo a neprirodzene a pôsobí ako beh mrzákov s kosmodiskom na 100 metrov. Sledovať zaľahnutie a hod granátom sa tak stáva neskutočným kultúrnym zážitkom a pri zasiahnutí človeka, neviete či ste ho skutočné zastrelili alebo sa zvíja v kŕčoch zápalu slepého čreva. Ale to ešte zďaleka nie je všetko. Logicky by ste očakávali rozdiely v oblasti taktizovania, kde by napríklad stroje dominovali hrubou silou a technologickou vyspelosťou a ľudia by vynikali v plížení, útokoch zo zálohy a demoliciách. Bohužiaľ by ste to očakávali úplne zbytočne, pretože rozdiely medzi bojujúcimi stranami, sú žiaľ minimálne, ak vôbec aj nejaké sú. Navyše autori mali „skvelý“ nápad a terminárom dali (okrem T-1) červené videnie, ktoré je fixné a nedá sa vypnúť ani prepnúť do iného režimu.

Boje prebiehajú na 12 mapách, z čoho 3 sú zo súčasnosti a zvyšných 9 sa odohráva v postapokalyptickej budúcnosti v roku 2029, ktorá má ale veľmi ďaleko od tej filmovej. Design úrovní patrí k lepšej stránke hry, ale aj keď lokácie ako staré metro a továreň, ruiny zničeného prístavu, rozpadajúca sa diaľnica alebo laboratórium vyznievajú na prvý pohľad lákavo, sú si podobné viac než by sa patrilo a chýba im štipka nápadu a originality. V úrovniach odohrávajúcich sa v budúcnosti by každý, kto videl film, očakával atmosféru zúrivých bojov medzi ľuďmi a strojmi. Excelentne podané vo filme, ale v tejto hre je to skôr návrat do Hirošimy. Mapy zívajú prázdnotou a tichom, ktoré sa sem tam podarí prerušiť vo vzduchu neustále krúžiacim stíhačom FK nad bojiskom. To je vlastne jediný pohyb a zvuk na bojisku (pokiaľ nerátame oheň), keď sa momentálne nič nedeje, čo mi príde ako ticha vojna v porovnaní s tým, čo sme mohli vidieť vo filme. Clever’s Games zakomponovali do hry aj dopravné prostriedky (s ktorými sa preveziete tak akurát na jednu stranu ulice a späť) a tak si budete môcť vyskúšať dva druhy obrnených transportérov, jeepov, truck a buginu na strane Tech-Comu a na strane Skynetu je to žiaľ iba jeden tank s dvojitým laserovým delom. Moje očakávanie, že ma tato hra už nemôže ničím prekvapiť, zmietlo zo stola ovládanie vozidiel, ktoré spočíva v dvoch úplné odlišných dimenziách na míle vzdialených od seba, pričom prvou je cesta a tou druhou vozidlo a jeho správanie sa na ceste.

Rovnako by človek očakával pri dvoch bojujúcich stranách odlišné zbrane. Kto už ráta s tým, že sú zhodné, má pravdu. Jediný rozdiel je u zásobovačov, kde má každá strana inú pulznú pušku a to je asi tak všetko. Stroje sú oproti ľuďom samozrejme opäť ochudobnené o niektoré kúsky arzenálu, ktorý pozostáva z útočných pušiek vybavených optikou alebo granátometom, OICW (ktoré autori v alternatívnom móde pretvorili na samopal strieľajúci granáty), rotačný guľomet, plazmový a termálny kanón a RPG, ktorého vzhľad pripomína niekoľko narýchlo zvarených trubiek. Granát je kapitola sama o sebe. Neviem, či je v budúcnosti na to nejaký špeciálny tréning, ale hádzať granáty nie do diaľky, ale do výšky mi príde ako nie pravé dvakrát účinné. Aby ste aj granát hodili do primerane požadovanej vzdialenosti, je potrebné zamieriť na zem, čo dáva taktizovanému útoku úplne iný rozmer, nehovoriac o tom, že ak hráte za ľudí, tak z neznámych dôvodov vám EMP granát uberie zo života.

Grafická stránka hry je neskutočná a v porovnaní s vysokými HW nárokmi sa stáva ešte neskutočnejšou. Je až tak neskutočná, že väčšinu máp grafici zahalili do tmy, aby tú ohavnosť aspoň čiastočne zakryli. Textúry sú aj po nastavení grafiky na maximum rozmazané, čo platí hlavne pri zbraniach. Svetelné efekty by tiež na tom neboli najhoršie, ale majú jednu chybu. Neosvetľujú. Za ďalší nepodarený vtip považujem fyziku, nakoľko sa hra v menu pýši položkou ragdoll physics, po jej aktivácii sa dialo presne to iste ako pri jej deaktivácii. Vysvetlenia zostávajú v úvahe len dve. Buď tam tá fyzika skutočné nie je, alebo si autori vytvorili svoju vlastnú s vlastnými fyzikálnymi zákonmi. Opodstatnenie využitia fyziky je však takmer konštantné jej účinku, pretože všetko v hre pôsobí ako z kameňa a bojisko ako jeden veľký kus skaly.

Terminator 3: War of the Machines je hra primárne koncipovaná pre multiplayer, maximálne pre 32 hráčov (ak by sa našlo toľko nešťastníkov, ktorý by to chceli vyskúšať) v módoch team deathmatch, domination alebo plnenie určitých úloh v misiách, ale ponúka aj singleplayer mód s botmi (to v domnienke, že by sa skutočne tých niekoľko odvážlivcov nenašlo). Mimochodom umelá inteligencia botov (na tomto mieste by sa skôr patrilo použiť slovné spojenie umelá demencia) je asi tou najhoršou AI, akú ste kedy mohli vidieť. Keď vás i seba odpáli váš spolubojovník granátom, ktorý si „omylom“ hodil pod nohy a vás to ešte poriadne nerozosmeje, tak pri priamom stretnutí s nepriateľom to bude skutočné divadlo, v ktorom nie je problém zazrieť aj nasledujúcu situáciu. Zvolil som T-900 a vybral som sa proti dvom vojakom Tech-Comu. Zastavil som a nečinne stal pred dvojicou botov vo vzdialenosti desiatich metrov, pričom si ma po chvíľke konečne ráčili všimnúť. Jeden z nich mal RPG s ktorým strieľal na všetky možné svetové strany, len mňa nie akosi trafiť. Ten druhý lietal okolo neho ako utrhnutý z reťaze, strieľajúc pri tom zo svojej pušky na moju pozíciu, občas sa pritom zasekávajúc do vedľajšieho krátera. Toto sa dialo asi minútu bez akéhokoľvek zásahu. Zakrátko na to ten druhý vytiahol granáty a dva po mne hodil. Do výšky. Tie však leteli nevedno kam. Tretí granát sa stal osudným pre oboch. Premiéra umelej demencie v priamom prenose.

Zvukov (radšej) v tejto hre nie je veľa. Komunikácia medzi jednotkami prebieha pomocou 4-5 viet vrátane smrteľných stonov, ktoré vám o pár minút budú pekne liezť na nervy, rovnako ako celá hra. To iste platí aj o zvukovom doprovode T-1, ktorého pohlaď síce nie je červený, ale za to zvuk pri pohybe je neskutočne otravný. Chôdza u ľudí pre zmenu vyznieva ako beh so zlomenou nohou a musím priznať, že ma celkom pobavila. Zvuky zbraní, ktoré majú niekedy oneskorenie za svojim efektom sú už mnohokrát počutou, viac čí menej (skôr menej) kvalitnou záležitosťou. Hudba sa v hre prakticky nevyskytuje a ak náhodou začne hrať, tak v momente keď sa práve na obrazovke nič nedeje.

Celkovo je hra totožná s Battlefield 1942, s tým rozdielom, že tu všetko zábavné chýba a v podstate v hre nie je ani poriadne čo robiť. Ruky preč od tohto hybrida, ktorý sa chce len zviesť na známom mene a s filmom nemá nič spoločné. Klasicky marketingový ťah, ako vytrieskať peniaze z licencie a z mizernej hry. Nezostavá mi tak na výber a musím túto hru zakopať pod čiernu zem s odkazovaním sa na Terminator Future Shock a Terminator Skynet, ktoré sú aj po rokoch omnoho zábavnejšie než tento neskutočný paškvil.


Plusy
+ hra za T-800
+ možnosť odinštalácie

Mínusy
- v podstate všetko ostatné