Far Cry

Volám sa Jack Carver. Chcel by som Vám opísať môj zážitok, ktorý sa odohral na jar roku 2004. Firma Crytek mi konečne umožnila oddychovať, a tak som na svojej Medúze (plachetnici) vyplával s priateľkou Valériou na more. Plavba bola pokojná, až kým sa jedného dňa nestrhla búrka. A oddych sa zmenil na starosti. Ženy nikdy nepochopím, Val totiž odplávala na skútri a mňa nechala osamote. Dostal som sa k prekrásnym ostrovom, no niečo sa mi tu nepozdávalo. Tieto ostrovy strážila žoldnierska armáda, ktorej príslušník po spozorovaní mojej jachty vyslal proti mne strelu z raketometu. Nevedel som čo sa deje, moja Medúza išla ku dnu a ja som sa neskôr prebudil v útrobách starej základne...

...ako som sa neskôr dozvedel, vojaci zistili, že som prežil a dostali rozkaz zabiť ma za každú cenu. Tu sa mi hodilo trochu stealth akcie a vďaka odlákaniu v podobe hodeného kameňa, som nenápadne obišiel strážcu. Prišiel som do miestnosti, v ktorej som našiel telefón. A ak som si chcel zachrániť život, neostávalo mi nič iné, len počúvať rady a príkazy chlapíka na druhej strane. Nevedel som kto to je, čo robí, prečo mi pomáha, len som plnil jeho príkazy. Jediné čo mi prezradil bolo jeho meno, Doyle. A hneď som sa aj vyzbrojil moju prvou zbraňou, pištoľou Falcon .357 a granátom. Prešiel som dverami na druhej strane miestnosti a...naskytol sa mi pohľad. Prekrásny pohľad, aký sa nevidí často. More, palmy, rastlinstvo a pestré živočíchy, ktoré hýrili všetkými farbami, vyslovene raj na Zemi. Srdce mi začalo búšiť ako divé a pri nepozornom schádzaní dolu kopcom som nechtiac drgol do zhrdzaveného sudu, ktorý sa podľa skutočných pravidiel fyziky skotúľal až dole do tábora. Našťastie si to vojaci nevšimli, no neskôr som sa snažil dostať sa do domu, v ktorom bola mačeta a vtedy už pozornému nepriateľovi neuniklo nič. Spustila sa streľba, drzé hlášky padali jedna radosť, boli v presile ale s mojimi skúsenosťami som ich okamžite poslal k Zemi. Predtým ako som začal pracovať pre Crytek, som bol totiž na špeciálnom vojenskom (a plaveckom ) výcviku. Niektorí nepriatelia asi ani netušili čo sa deje, lebo som ich strelami cez drevo zneškodnil skôr ako si stihli dať zbraň z chrbta do rúk. Zobral som po nich svojho miláčika, M4 a zopár zásobníkov. Pri prechádzke po móle som zhodil drevenú debničku do vody, a na moje počudovanie voľne plávala po hladine. Tak tomu vravím zaujímavá fyzika, nie ako to čo nás učili v škole. No naďalej som počúval príkazy pána Doyla a po oboznámení sa s ďalekohľadom, ktorý dokázal neuveriteľne priblížiť, odhaliť nepriateľov a dokonca aj odpočúvať rozhovory, príp. zvuky prírody a strojov, som mal ukradnúť buginu z tábora na druhom ostrove.

Keďže je prostredie obrovské, mal som veľa možností ako ísť na vec. Mohol som zvoliť frontálny útok z pláže, partizánske ostreľovanie z lesa alebo stealth krádež bez jediného výstrelu. Tak som si zvolil tretí spôsob, cez potok som oboplával tábor a skrčení za stanom som vyčkával na vhodnú príležitosť, resp. nepozornosť nepriateľov. Čo čert nechcel, bol som hlučný pri vymieňaní zásobníka a takticky zdatní nepriatelia so zmyslom pre ko-operáciu mi nedali takmer žiadnu šancu. Veď usúďte sami. Bol som za stanom pri vreciach s pieskom a zozadu sa ku mne potichu blížili dvaja vojaci, jeden išiel cez stan, druhý okolo stanu a traja spredu. Ešte sa aj kryli za rôznymi objektmi a ak postupovali dopredu tak všetci naraz, každý z inej strany. Moja nepriestrelná vesta a chuť do života mi však pomohli a po pár zásobníkoch a litroch vytečenej krvi bolo ticho. Nasadol som na buginu s guľometom, pomyslel som si, že odtiaľto by som rád hocikedy pokračoval ďalej v živote a po nerovnej ceste som sa pobral ďalej. Cestu krásnym ostrovom mi ešte znepríjemnili humvee a hliadkové člny, taktiež vyzbrojené guľometom a dokonca aj raketometom...

...dostal som sa na loď, kde som hľadal hocijaké informácie o Valérií. Našiel som novú zbraň, samopal P90 SMG s obrovskou kadenciou streľby. Po nebezpečnom súboji s vrtuľníkom, som zneškodnil obsluhu stacionárneho guľometu, popasoval sa s ďalšou tlupou vojakov a odplával na nafukovacom člne.

Pri plnení ďalšej úlohy som sa dosť vyšantil na rozľahlom ostrove. Dvoch rybárov som strelami poslal do vody, no keby viem ako znečistia životné prostredie, radšej by som ich nechal vykrvácať na doskách móla. Už dlhšie ma prenasledoval čudný pocit miznutia. Teda, miznutia nepriateľov, lebo po chvíli ležania sa vyparia na druhý svet. Hm, čudné, no nič to. Hlavne, že ja som stále tu . Pri nebojácnom súboji na druhej pláži som použil aj granáty, a vďaka mäkkosti pôdy (piesku), ostali po výbuchu v zemi diery, v ktorých som sa neskôr kryl ako v zákope. Našiel som konečne sniperku, avšak kvôli nedostatku nábojov som ju použil len výnimočne. Ciest ako sa dostať k cieľu- radaru, bolo opäť mnoho, a ja som vyskúšal obísť početnú skupinu nepriateľov. Vzhľadom na ich dobrý postreh som ani nečakal, že sa mi to podarí, no pri troške pozornosti som to zvládol. Avšak, v červenej, havajskej košeli sa medzi zeleným rastlinstvom neskrýva najlepšie a tak som nechtiac vyprovokoval ďalšiu prestrelku. V ruinách však nepriatelia ťahali za kratší koniec a po súboji s vrtuľníkmi som prederavil na pár miestach ich veliteľa, zobral čipovú kartu a cez elektronický zámok som sa dostal do muničného skladu. Výbušninou, ktorú som tu našiel som sabotoval celú budovu a ešte som aj našiel ďalšiu zbraň, tichý samopal MP5 SMG.

Hneď pri ďalšej úlohe sa mi naskytla možnosť použiť nový dopravný prostriedok- rogalo. Kvôli zlej pristávacej dráhe som ho však nechal tak, a radšej som sa pobral inou cestou. Zneškodnil som nebezpečného snipera a pokračoval v ceste hustým lesom. Stretol som zopár divých prasiat (svíň) a keďže bolo všade ticho, rozbehol som sa dopredu. Les bol dosť dlhý, a tak som sa po dlhom šprinte rozhodol, že si odpočiniem. No opäť sa prejavila skvelá inteligencia nepriateľských bojovníkov, ktorí nezačali po tom ako ma zbadali hneď strieľať, ale potichučky ma obkľúčili zo všetkých strán. Myslel som, že v lese nikto nie je a o to väčšie prekvapenie ma čakalo, keď sa na mňa zo všetkých strán spustila streľba. Len tak-tak sa mi podarilo dostať sa do tábora, v ktorom ma začal ostreľovať vojak s raketometom. To už bolo na mňa príliš a zo zbesilosti som vyhodil do vzduchu sklad a rýchlo zdrhol na bugine. Potreboval som už iba odísť z ostrova, a dobré východisko bolo na pláži...

...prvý kontakt s týmto mutantom bol hrozný. Malý Trigen, mi pri boji zblízka nedával veľkú šancu na úspech, avšak M4 pomohla v najťažších chvíľach. Veru by sa mi zišla zbraň na blízko, a neskôr som ju aj našiel. Brokovnica Jackhammer. S rýchlou streľbou sa v pohode zabíjali Trigeni, i napriek ich rýchlemu pohybu a nečakaným skokom. Neskôr som zistil, že mutanti nie sú len mojim nepriateľom, ale aj nepriateľom žoldákov. Neraz sa mi stalo, že som vbehol do scény práve keď prebiehala medzi nimi bitka. Avšak žoldáci mali nové posily, akúsi elitnú jednotku s nepriestrelnými vestami, prilbami a niektorí mali aj štíty, čiže súboje nie vždy skončili ich prehrou....

...po stretnutí s Valériou nasledovala nočná úloha. V tej chvíli sa mi zišla tichá zbraň, MP5 SMG, poriadna dávka trpezlivosti a neviditeľnosť v zelenom poraste. Zase mi však moja stealth schopnosť zlyhala na plnej čiare, nepriatelia začali vystreľovať svetlice aby zavolali svojich druhov a niektorý dokonca zabehli ratovať do tábora. Už o chvíľu sa vytvorila rojnica, ktorá prečesávala okolie. Z posledných síl som dobehol bočnou cestičkou do tábora a vzal okuliare s teplotným videním. Nepriatelia obkľúčili chatku, ale nachytal som ich strelami cez drevo...

...neskôr sa začala vzbura mutantov. Vyvinuli sa nový, raketový, neviditeľný (samozrejme s teplotným videním som ich videl) trigeni a ešte veľmi pohyblivý trigeni, podobný človeku. Oslobodili sa z klietok a vyrazili do protiútoku. Mne zas pomohla ďalšia zbraň, AG36, samopal s optikou. Keďže súčasne neunesiem viac ako štyri zbrane a zopár granátov, musel som si dobre premyslieť, vzhľadom na druh nepriateľov a prostredia, čo sa mi v tú chvíľu najviac zíde. Cestu jednosmerným bunkrom som striedal s trochou pobytu na čerstvom vzduchu, a popritom zabíjal všetko čo mi vbehlo do cesty...

...zase som narazil na problém. Vojak s raketometom. Stál na druhom ostrove a strážil veľmi dôležitú prístupovú cestu k cieľu. No nič to. Vytiahol som si sniperku, našiel vhodnú pozíciu na streľbu, zaľahol som. Chvíľka trpezlivosti kým nezastane, zadržať dych a...rana do hlavy z vyše kilometra. Hneď nato priplávali dva hliadkové člny, vojaci v tábore oproti boli v plnej pohotovosti a ja som strieľal ďalej...

...dostal som sa do džungle, kde som viedol partizánsky spôsob boja s ďalšími novými hračkami, s ťažkým guľometom a OICW, samopalom s optikou a sekundárnym módom, ktorým je vystreľovanie granátov. V katakombách som sa opäť stretol s mutantmi a neskôr som sa po rieke plavil dosť dlhú dobu, aby som nakoniec zabil zloducha, s ktorým som mal predtým potyčku na potápajúcej sa lodi...

...musel som konať rýchlo, lebo zo všetkých strán útočili vojaci. Stretol som sa aj s pomerne riedkým javom, streleckou pasivitou vojakov proti nepriateľovi, čiže mne. Stál som s Valériou pri bráne, a oni do nás nestrieľali, ale pribehli k nám, že som ich mohol aj za plece chytiť. Možno preto, že nechceli z diaľky omylom zasiahnuť ženu . Ale žena, teda Valéria je tiež riadna (prosím, nevravte jej to) ehm, ako by som to slušne povedal...?...krava. Áno, je celkom sprostá, ešte šťastie, že som s ňou nepodnikal až tak veľa útokov. Raz sa stalo, že sa zachytila pri plote a nemohla sa odtiaľ pohnúť, alebo ja idem okolo tábora, že zaútočím zozadu, ona ide za mnou ale po spozorovaní nepriateľa začne páliť zo svojej MP5 s mizivým efektom, pribehnú viacerí nepriatelia, čiže všetko moje úsilie skončilo v pr...

...stále nechápem prečo, no v tú chvíľu sa nám to zrejme videlo ako dobrý nápad. Nasledoval tuhý boj a útek pred vypršaním časomiery na atómovej bombe. Po tom obrovskou výbuchu nás tlaková vlna odhodila pár metrov dopredu...

...zobudil som sa na vrtuľníku a mal som tú česť spoznať dr. Kriegera. Veľmi sa mu však so mnou nechcelo rozprávať a miesto toho mi ponúkol opätovnú možnosť "prechádzky" džungľou. Samozrejme džungľa plná mutantov a u mňa takmer úplne prázdny zásobník. Našťastie mutanti nedisponujú takým dobrým postrehom ako ľudia a plavbou pod vodou cez potok som ich nenápadne obišiel. A po vstupe do vytúženého muničného skladu sa začalo zelenať...

...a onedlho bol môj hlavný cieľ splnený. Samozrejme nasledovalo zopár najťažších súbojov počas celého dobrodružstva ale spolu s Valériou sme to zvládli...

O mojom ostrovnom dobrodružstve vyšla aj hra s názvom Far Cry. Sám som sa podieľal pri jej výrobe a môžem Vám zaručiť, že všetko v nej je presne podľa toho, čo som zažil.

Čo sa mi najviac páčilo?
Krásny, tropický raj a čerstvý vzduch. (+Valéria )
Čo ma trápilo?
Špeciálne vycvičený nepriatelia- žoldnieri a nebezpečný mutanti + súboje zvádzané v základniach a bunkroch.
Čo ma držalo pri živote?
Užitočné zbrane, nepriestrelné vesty, lekárničky, okuliare pre teplotné videnie, strelecké schopnosti.
Na čo by som najradšej zabudol?
Zrada...