Resistance: Retribution

PSP hry to majú v dnešnej dobe ťažké. Na vine to majú najmä tí, ktorí pri zmienke slova UMD len pozdvihnú obočie. A žiadne originálne hry -> žiadne peniaze -> málo hier (= súčasnosť). Aj preto na PSP vychádzajú ozajstné killer tituly len striedmo. God Of War, Final Fantasy či Syphon Filter sú však klenotmi a dôkazom, že aj na malom systéme môžu vznikať „veľké“ hry. Syphon Filter som nespomenul iba do počtu, pretože s Resistance: Retribution (ďalej len RR) má toho nemálo spoločné.

RR je, ako sme si už pri tomto handhelde zvykli, menším bračekom svojho odrastenejšieho súrodenca na PS3. Jedná sa o akýsi prequel medzi prvým a druhým dielom, v ktorom namiesto Nathana Hale-a preberáme postavu Jamesa Graysona, vycvičeného vojaka, ktorý na vlastné oči vidí fatálne následky chimérskeho vírusu na svojom bratovi. Pud pomsty ho ženie za zničením tzv. conversion centers, miesta, kde sa normálni ľudia menia na zabíjajúce monštrá. No „spravodlivosť“ si ho nakoniec nájde a James sa ocitá vo väzení za dezerciu. Tu sa spolčí s hnutím Maquis, ktorí chcú sabotovať šírenie vírusu a Grayson má byť samozrejme ničivou bábkou v ich rukách. Od tohto momentu zasahujete do víru diania už aj vy, a spleť prekvapujúcich momentov môže začať. Na rovinu musím priznať, že príbeh je len priemerný, pretože 1000 a jedna variánt toho istého už bolo použité v iných hrách. A ak máte trocha fantázie a Hollywood je vaše druhé meno, určite nebude problém po polovici hry odhadnúť, akým smerom sa príbeh bude odvíjať. James navyše disponuje silnou charizmou rebelantského vojaka nerešpektujúceho nariadených či rozkazy a, na britské pomery, i nevídaným zmyslom pre humor.

Najväčším problémom vývoja hier na PSP je vhodné navolenie ovládania. Jeden analóg navyše by bol skutočne spásou, no autori zo Sony Bend sa dobre vysporiadali i s tým, čo je. Po vzoru Syphon Filter slúži analóg na pohyb, a tlačidlami na pravej strane otáčate Graysonom. Šípkami si prebíjate zbraň, ovládate zariadenia či manuálne zameriavate. R a L tlačidlá slúžia na manipuláciu so zbraňami. Pre nováčikov takejto schémy to môže byť zozačiatku trocha chaotické, no ovládanie prejde rýchlo do krvy, a bez debát je to zatiaľ najlepší variant, aký sa v akčných hrách na PSP dá použiť. V menu hry si experimentátori môžu funkcie analógu a face buttons prehodiť, no v podstate je to jedno a to isté.

Takže ideme k jadru hry, a tým je gameplay. V kocke, RR je absolútne lineárna strieľačka z pohľadu tretej osoby. Dobre čítate, 1st person view bol kvôli limitáciám PSP (ach, ten bolestivý druhý analóg) nahradený pohľadom známym zo Syphon Filter-u, čo je len dobre, pretože sa ihneď dá dobre zorientovať a kamera nemá čas na prvoaprílové žartíky. Budete tak v praxi postupovať od jednej miestnosti/koridoru/arény k druhej, a až keď premôžete nepriateľskú presilu vo vašom okolí, bude sprístupnená cesta ďalej. Na vašu „pomoc“ prichádza aj automatické zameriavanie, čo je jeden z najkontroverznejších elementov hry. Na jednej strane, keďže je RR čistokrvnou strieľačkou, akosi slabne ten feeling zo streľby, pretože ak sa auto aim rozhodne chovať normálne (použiteľne), stačí len držať shoulder button R a žatva môže začať. No nie vždy je to spoľahlivé, častokrát totiž najmä pri väčšom množstve nepriateľov naraz, si zameriavatko nevie vybrať, na koho zacieliť a ako dlho tam zostať, a tak dochádza k situáciám, keď kosíte tých „nesprávnych“. Stáva sa to len málokedy, ale rezultuje z toho takmer vždy lacná smrť. Našťastie stisnutím Up tlačidla aktivujete manuálny aim režim, ktorý sa hodí pre niektorých špeciálnych oponentov. Nehovoriac o tom, že samotný auto aim sa dá v menu vypnúť, čím sa hranie stáva odrazu veľkou výzvou.

Skackaním na otvorenom priestranstve by ste si moc na chleba nezarobili, a tak bol implementovaný čoraz hojnejšie využívaný cover systém, takmer identický tomu v Gears of War či práve Syphon Filteru. Ak sa na bojisku vynoria nepriatelia, tak sa James automaticky skryje za najbližšiu prekážku. Stisnutím tlačidla pre streľbu sa vykloní z úkrytu a pomocou auto aim to začne sypať do chimér. Cover systém funguje skoro bezchybne, ale ak sa chcete efektne pritisnúť postojačky o vysokú stenu a potom sa vykloniť a páliť (návyk opäť zo SF), veľa šťastia. S Jamesom sa mi to podarilo maximálne dvakrát, aj to, keď som sa bytostne snažil. Umelá inteligencia chimér je iba veľmi základná, najčastejšie len prídu na bojisko a okamžite zapustia korene. Treba povedať, že našťastie, pretože tých pár okamihov, keď sa s vami rozhodnú zblížiť, dokážu byť veľmi nepríjemné.

RR vás prevedie dvadsiatkou misií, ktoré sú však veľmi úbohé, čo sa týka variácie. Väčšinu času strávite v akýchsi chimérskych továrňach, ktoré, i keď sa hodia do celkového konceptu vojny s mimozemšťanmi a pôsobia veľmi nehostinne a cudzo, začnú byť rýchlo okukané a hra bohužiaľ nevie, kedy zmeniť vizáž. Sem-tam sa dostanete aj do vonkovných priestorov, zaplávate si v podmorských chodbičkách, dokonca ku koncu hry si spravíte prechádzku po organických mimozemských komplexoch, no stále si myslím, že variabilita mohla byť oveľa väčšia. Dvakrát dokonca osedláte nepriateľský všehodrtič, mohutný stroj Walker, s ktorým si naozaj užijete veľa zábavy. Samotné misie nie sú najkratšie, pri jednej nie je problém zabiť aj trištvrtehodinu. Spolu s recyklujúcim sa prostredím je to najväčší zápor hry. Do polovice som sa bavil náramne, no postupne sa do hry vkrádal stereotyp a posledné misie, i keď sa snažili o zaujímavú zmenu a vybičovali obtiažnosť, som prešiel takpovediac zo sebadonútenia. Nemenej podstatný je aj fakt, že hra ukladá váš progres iba po ukončení misie, a i keď sú v hre implementované checkpointy v hojnom množstve, slúžia iba ako záchytné body.

Nepriatelia sa skutočne vydarili, tak veľkú paletu na pomery handheldu a samotného PSP som ešte nevidel. Dostane sa na klasické chiméry, ktoré sú v hre najčastejšie, lietajúce drony, titanov (ohyzdné, niekoľkokrát väčšie monštrá než ste vy, navyše s rotačákom), walkerov, leaperov (malé otravné potvory, ktoré sa na vás radi „vyskakujú“) či obrnené lietadlá. Novinkou sú tzv. boilers, ženské chiméry s neproporčne veľkými hlavami, ktoré predstavujú ich najslabšie miesto. Ak ich včas neodprásknete strelou do hlavy, dostanú sa rýchlo k vám a efektne sa sami odpália, berúc so sebou váš health meter. Navyše sa pohybujú sakramentsky rýchlo a vo veľkých skupinách, takže niekedy pomalučké automatické zameriavanie nebude stíhať. A potom sú tu „bossfighty“, s ktorými sa stretnete na konci takmer každej misie. Väčšinou je to nejaký walker, titan či lietadielko. Tento element hry autori príliš nedotiahli. Odhliadnuc od faktu, že mi prídu príliš časté a silené, sú aj mega nezáživné, pretože väčšinou stačí len behať dookola a strieľať, žiadne hladanie slabých miest sa nekoná. Nevravím, že z toho má byť nový Shadow of the Colossus či MediEvil, no ak autori nevedeli, čo tam napchať, nemali tam dávať radšej nič. Abolútnym výsmechom je potom záverečný boss, ku ktorému hra po perfektnej predposlednej misii „kulminuje“ a ktorý sa smelo môže radiť medzi najľahších herných bossov v histórii. Veľká škoda.

Zbrane sú zrejme najvybalansovanejším aspektom hry. Sú tu všetky staré známe kúsky v Resistance sérii, tj sapík, mimozemský samopal razor, granáty, brokovnica či raketomet. Navyše všetky majú aj sekundárny mód streľby. Guľomet Auger vytvára účinný štít, ktorý vám v mnohých vypečených prípadoch zachráni kožu, Razor vypúšťa silný elektrický náboj, ktorý dokáže zložiť 2-3 nepriateľov naraz, samopal má na hlavni pripevnený pre zmenu granátomet atď. Na každý typ nepriateľa platí iná zbraň, takže v prestrelkách je k dispozícii veľká variabilita, a tým pádom aj zábava.

Grafika beží na internom engine Sony Bend, ktorý poháňa aj Syphon Filter dvojičky, a tu a tam bol vylepšený, najmä čo sa týka nasvietenia či modelov postáv a monštier, čím je RR jednou z najkrajšie vyzerajúcou hrou na PSP. Misie sú medzi sebou pospájané sériou statických obrázkov s vysvetľovačkami o backgrounde ďalšej misie, a sem-tam sú dokonca doprovádzané prestrihovými predrenderovanými animačkami, ktoré sú jednoducho perfektné. Škoda, že ich nie je viacej, každú jednu budete hltať kvôli ich filmovej atmosfére. Hudba je monumentálna a naozaj ženie vpred, a vyzdvihnúť treba i skvelý voice acting Jamesa Graysona, ktorého suchý britský prízvuk kontrastuje so silno patetickou francúzštinou Raine Bouchard, vašej kolegyňe v zbrani.

V hre je k dispozícii aj multiplayer, no vzhľadom na záhadné zmiznutie susedovho nekódovaného wifi signálu som nemal tú česť ho vyskúšať, i keď z toho, čo som čítal, je to zmenšená verzia priekopníckeho MP v Resistance 2. Hru ešte obohacujú skill pointy (achievementy) a zbieranie zápiskov, ktorých je skutočne dosť a keďže pochybujem, že všetky stihnete zozbierať po prvom prejdení, máte silnú motiváciu odohrať niektoré levely znova za účelom získania odmien a objasnenia príbehu. Špecialitou je možnosť prepojiť PSP a PS3 a tým odomknúť v hre mód infected, ktorý daruje Jamesovi samoregenerujúci sa život, magnumku s vybuchujúcimi nábojmi a nažlto zafarbené oči. Máte potom možnosť hrať hru s pomocou dualshocku, čo je už iná káva.


Verdikt
Resistance: Retribution je doteraz zrejme najkompletnejšou hrou na PSP a môže sa smelo porovnávať s podobne vybavenými hrami na veľkých konzolách. Ak ste majiteľom PSP a obzeráte sa po kvalitnej akčnej hre, kúpou rozhodne nespravíte prešľap. Ak PSP nemáte, RR zasa určite nie je system sellerom a neprináša takmer žiadne inovácie. Ale ostatne, ku kvalitnému hernému zážitku ich ani príliš nepotrebuje.

Plusy
- neustála akcia
- grafika a ozvučenie
- pestrá paleta zbraní a nepriateľov
- multiplayer a achievementy
- animačky

Mínusy
- možný stereotyp spôsobený pridlhou kampaňou
- ľahké bossfighty
- priemerný a ľahko predvídateľný príbeh