Resistance: Retribution |
Nedávno, keď som sedel s kolegovcami po práci na zaslúženom pivečku, prišla debata aj na videohry. Pivká sa na stole otáčali jedno za druhým a ja som bol nakoniec rád, že som našiel cestu domov. Ráno som ostal prekvapený, keď som na stole našiel pohodenú hru, ktorú som si s najväčšou pravdepodobnosťou v spomínaný večer od jedného z nich požičal. Z jej obalu sa na mňa vyvalil hustý čierny dym a po
PSP
pridal dickie 7.5.2009 o 19:24 pod používateľské recenzie
6.2
Nedávno, keď som sedel s kolegovcami po práci na zaslúženom pivečku, prišla debata aj na videohry. Pivká sa na stole otáčali jedno za druhým a ja som bol nakoniec rád, že som našiel cestu domov. Ráno som ostal prekvapený, keď som na stole našiel pohodenú hru, ktorú som si s najväčšou pravdepodobnosťou v spomínaný večer od jedného z nich požičal. Z jej obalu sa na mňa vyvalil hustý čierny dym a pozerala na mňa Eifelovka v obkľúčení nejakých mimozemských kreatúr. Výber hry vhodný stavu, v akom bol vykonaný.
Po tom, čo som sa ako-tak skonsolidoval a zvládol si uvariť čerstvú kávu, začal som študovať obal detailnejšie. Tak teda strieľačka. Nevlastná sestra hier Resistance a Resistance 2, ktoré vyšli na konzolu PS3. Vraj zasadená medzi prvý a druhý diel, aby plno vecí vysvetlila a doplnila. Odpil som si z kávy a zamyslel sa. Tak s tým doplnením to bude mať Resistance: Retribution u mňa dosť ťažké, lebo prvý diel (teda vlastne ani ten druhý) som nehral. Stačilo mi demo a to ma, diplomaticky povedané, dostatočne nemotivovalo ku kúpe plnej verzie.
Ale čo už. Keď som si hru požičal, asi som mal na to nejaký záhadný dôvod. A keďže sa nerád vzdávam, ponoril som sa do vôd internetu, že si zistím o prvom dieli všetko dôležité, aby som sa v mojej novonadobudnutej hre necítil ako tučniak na Ibize medzi nemeckými turistami.
A tak som sa dozvedel krutú a šokujúcu pravdu. Opäť na nás zaútočili. Písal sa rok 1951 (vo svete Resistance sa druhá svetová nikdy neodohrala, takže aspoň niečo pozitívne hneď na úvod) a zlo tentokrát opäť prišlo z vesmíru. Chiméra. Hmm, zahundral som si popod nos. Takže budem mať dočinenia s nejakou mytologickou bytosťou chŕliacou oheň alebo na mňa čaká ”bubák“ zložený z geneticky rozdielnych buniek. Wuaw. V daný moment som preferoval možnosť Cé – rozumej čokoľvek iné.
Dorazil som zvyšok a kávy a pokračoval vo svojej príprave. Nakoniec som z netu vydoloval dôležité informácie a zistil som, že správna je možnosť Bé. Votrelci nás tento raz napadli naozaj zákerne. Na oblohe rozmiestnili gigantické nosiče a z nich sa postupne vyrojili nekončiace húfy nakazeného hmyzu. Ten sa postupne vyvíjal a po zamorení územia chrobákmi nastala skaza. Záhadná nákaza sa začala šíriť medzi ľuďmi a nebolo pred ňou úniku. V tomto momente prišli priložiť ruku k dielu gigantické chobotnice – zberači, ktoré začali odnášať telá nakazených ľudí do výrobných fabrík agresora. Tam sa z nich stali bojovo naladené monštrá bez pudu sebazáchovy, ktoré automaticky putovali späť na Zem dokončiť dielo skazy.
Čo vám bude hovoriť, nápad silnejší ako káva, ktorú som medzičasom dopil. Napadnutá bola celá Európa a Ázia. Poslednou baštou ľudstva sa stala stará dobrá Anglia, kam prišla na pomoc Amerika, takže sme sa predsa len dočkali svetového konfliktu, aj keď pre tento raz s jemne pozmeneným osadenstvom. Hráč sa zhostil úlohy Nathana Hala, brokolice z US army (kto nechápe môj pojem brokolica, prečítajte si prosím moju recenziu na Killzone 2) a nakoniec samozrejme všetko dobre dopadlo. Koniec rozprávky o Resistance s poradovým číslom jeden. Pred nami je budúcnosť a tá, podľa v úvode spomínanom obale na hru, tiež nie je maľovaná farbami dúhy.
Aj keď tento článok by mal byť recenziou, dovolím si ho okoreniť menšou úvahou. Nie je totiž žiadnej pochybnosti o tom, že konzolka PSP je naozaj výkonným kúskom hardvéru. Len sa mi v poslednej dobe zdá, že je to pre vývojárov skôr zväzujúce, než skutočne výhodné. Tí sa totiž snažia priniesť nám, večne nespokojným hráčom, veľkorozpočtové tituly, ktoré by mohli súperiť aj s ich bračekmi a sestričkami na veľkých konzolách. Zabúdajú však na obmedzenia, ktoré sú typické pre ten-ktorý handheld.
A ďalším príkladom je práve Resistance: Retribution, ktorá bola od samotného začiatku poňatá ako veľkorozpočtová (aspoň na pomery handheldov určite) strieľačka. Na jednej strane nám ponúka jednoznačne technicky dokonalý zážitok, čo sa týka vizuálnej stránky, na druhej strane sa však uchyľuje k miereniu pomocou tlačítok na pravej strane handheldu. Každý, kto už skúšal takto ovládať strieľačku, mi dá za pravdu, že je to praktické asi ako zbieranie rozsypaných špendlíkov v boxérskych rukaviciach. A tak nám vývojári zo spoločnosti Bend uľahčili trápenie pomocou automatického zameriavania. Och, aké to neskutočne dvojsečné riešenie. Síce tak minimalizovali nemotornosť a hlavne nepraktickosť ťukania ako ďateľ do tlačítok v bezútešnej snahe konečne zamieriť požadovaným smerom, ale na druhej strane tak z hry odstránili jedinú výzvu, ktorú môže strieľačka poskytnúť. Takže v konečnom dôsledku stačí nabehnúť do miestnosti a držať spúšť, o všetko ostatné sa postará automatické mierenie. Jediná možnosť, ako sa netrafiť, je nabehnúť do miestnosti chrbtom. Potom samozrejme nemá automatika čo zameriavať.
Z hry sa v tomto momente stáva pomerne nudná a pasívna záležitosť, kedy sa len presúvate z lokality do lokality, držíte streľbu a kosíte jednu chiméru za druhou. O nejakej variabilite prostredia sa hovoriť nedá a k oživeniu hrateľnosti nepomôže ani bezchybne implementovaný systém krytia sa za prekážky. Častokrát je totiž samotné krytie absolútne nepriestrelné a celý boj sa tak zmení na jednoduchú minihru, kedy si stačí počkať na správny moment, stlačiť tlačidlo pre vykuknutie (zamierené máte automaticky) a vystreliť. Celé by som to zhrnul asi tak, že nudiť sa budete už v treťom leveli a to ich hra obsahuje rovnú dvadsiatku.
Rozporuplné sú aj ďalšie dve novinky, pomocou ktorých sa Retribution hlási k svojim dvom veľkým súrodencom z PS3. Po pripojení vášho PSP s PS3 máte možnosť ovládať Retribution pomocou DualShocku. Do hry sa síce vráti pôžitok z hrania, keďže normálny človek si okamžite vypne automatické mierenie a prejde na manuál, lebo má k dispozícii druhú analógovú páčku. V tento moment sa však stráca posledné ”P” zo skratky PSP a vy prestávate byť ”portable”. Neviem, koľkí z vás hrávate na handhelde doma, ale ja mám za to, že handheld si kupujeme pre to, aby sme mohli zabíjať čas v MHDčke, na prednáškach, v lietadle či vo vlaku, ale doma dávam prednosť veľkej konzole.
Druhou novinkou, nútiacou vás spojiť Retribution s PS3 je, že pokiaľ vlastníte Resistance 2, odomkne sa vám v Retribution mód ”infected”, teda nakazí sa vám PSP verzia. Nákaza sa prejavuje tým, že sa vám sprístupní nová zbraň, hlavnej brokolici zožltnú oči a získa možnosť samoregenerácie. Problém je ten, že pokiaľ vypnete PSP alebo PS3, infekcia sa okamžite záhadne stratí, takže musíte byť stále doma a byť prepojený. Budem sa opäť opakovať, ale zamyslel sa niekto z vývojárov nad významom slova “portable“?
Ako sa na správnu strieľačku sluší a patrí, aj Retribution obsahuje toľko požadovaný multiplayer. Zatiaľ čo Resistance 2 na PS3 poskytuje zábavu pre 30 hráčov, v prípade Retribution sa budete musieť uspokojiť s počtom 8. Samotný multiplayer poskytuje všetky základné módy ako CTF (Capture the Flag), FFA (Free for All), TDM (Team Deathmatch), ale aj menej známy Containment (obsadzovanie strategických bodov) a Assimilation. Svoj výkon môžete hodnotiť na základe rôznych štatistík a postupne za svoje úspechy získavate medaily a zvyšuje sa vám hodnosť. Z technickej stránky nemám multiplayeru čo vytknúť, všetko funguje tak, ako má. Jedine to automatické zameriavanie sa mi zasa derie na jazyk. Proste to precítenie je také polovičné.
Takže otázka na záver znie, komu Retribution odporučiť, a či vôbec niekomu. Pokiaľ ste sa narodili na tento svet len kvôli tomu, že musíte každý deň postrieľať zopár stoviek virtuálnych nepriateľov, nech je to ktokoľvek, berte s rozvahou. Hra vám síce ponúkne stovky adeptov na odstrelenie, avšak bez akejkoľvek výzvy. Pokiaľ ste fanúšik Resistance hier z PS3, pravdepodobne ju už aj tak hráte, aby ste si doplnili chýbajúce informácie z pôvodných Resistance titulov. No a všetci ostatní, čo hrávate strieľačky raz za čas v rámci voľnej chvíľky na odreagovanie, ruky preč. Veď kto by stál o nudnú, lineárnu a čo sa týka variability nenápaditú strieľačku, keď na trhu je plno iných, ďaleko lepších hier?
Plusy: technické spracovanie, nič iné ma nenapadá
Mínusy: nudné, nenápadité, bez výzvy
Po tom, čo som sa ako-tak skonsolidoval a zvládol si uvariť čerstvú kávu, začal som študovať obal detailnejšie. Tak teda strieľačka. Nevlastná sestra hier Resistance a Resistance 2, ktoré vyšli na konzolu PS3. Vraj zasadená medzi prvý a druhý diel, aby plno vecí vysvetlila a doplnila. Odpil som si z kávy a zamyslel sa. Tak s tým doplnením to bude mať Resistance: Retribution u mňa dosť ťažké, lebo prvý diel (teda vlastne ani ten druhý) som nehral. Stačilo mi demo a to ma, diplomaticky povedané, dostatočne nemotivovalo ku kúpe plnej verzie.
Ale čo už. Keď som si hru požičal, asi som mal na to nejaký záhadný dôvod. A keďže sa nerád vzdávam, ponoril som sa do vôd internetu, že si zistím o prvom dieli všetko dôležité, aby som sa v mojej novonadobudnutej hre necítil ako tučniak na Ibize medzi nemeckými turistami.
A tak som sa dozvedel krutú a šokujúcu pravdu. Opäť na nás zaútočili. Písal sa rok 1951 (vo svete Resistance sa druhá svetová nikdy neodohrala, takže aspoň niečo pozitívne hneď na úvod) a zlo tentokrát opäť prišlo z vesmíru. Chiméra. Hmm, zahundral som si popod nos. Takže budem mať dočinenia s nejakou mytologickou bytosťou chŕliacou oheň alebo na mňa čaká ”bubák“ zložený z geneticky rozdielnych buniek. Wuaw. V daný moment som preferoval možnosť Cé – rozumej čokoľvek iné.
Dorazil som zvyšok a kávy a pokračoval vo svojej príprave. Nakoniec som z netu vydoloval dôležité informácie a zistil som, že správna je možnosť Bé. Votrelci nás tento raz napadli naozaj zákerne. Na oblohe rozmiestnili gigantické nosiče a z nich sa postupne vyrojili nekončiace húfy nakazeného hmyzu. Ten sa postupne vyvíjal a po zamorení územia chrobákmi nastala skaza. Záhadná nákaza sa začala šíriť medzi ľuďmi a nebolo pred ňou úniku. V tomto momente prišli priložiť ruku k dielu gigantické chobotnice – zberači, ktoré začali odnášať telá nakazených ľudí do výrobných fabrík agresora. Tam sa z nich stali bojovo naladené monštrá bez pudu sebazáchovy, ktoré automaticky putovali späť na Zem dokončiť dielo skazy.
Čo vám bude hovoriť, nápad silnejší ako káva, ktorú som medzičasom dopil. Napadnutá bola celá Európa a Ázia. Poslednou baštou ľudstva sa stala stará dobrá Anglia, kam prišla na pomoc Amerika, takže sme sa predsa len dočkali svetového konfliktu, aj keď pre tento raz s jemne pozmeneným osadenstvom. Hráč sa zhostil úlohy Nathana Hala, brokolice z US army (kto nechápe môj pojem brokolica, prečítajte si prosím moju recenziu na Killzone 2) a nakoniec samozrejme všetko dobre dopadlo. Koniec rozprávky o Resistance s poradovým číslom jeden. Pred nami je budúcnosť a tá, podľa v úvode spomínanom obale na hru, tiež nie je maľovaná farbami dúhy.
Aj keď tento článok by mal byť recenziou, dovolím si ho okoreniť menšou úvahou. Nie je totiž žiadnej pochybnosti o tom, že konzolka PSP je naozaj výkonným kúskom hardvéru. Len sa mi v poslednej dobe zdá, že je to pre vývojárov skôr zväzujúce, než skutočne výhodné. Tí sa totiž snažia priniesť nám, večne nespokojným hráčom, veľkorozpočtové tituly, ktoré by mohli súperiť aj s ich bračekmi a sestričkami na veľkých konzolách. Zabúdajú však na obmedzenia, ktoré sú typické pre ten-ktorý handheld.
A ďalším príkladom je práve Resistance: Retribution, ktorá bola od samotného začiatku poňatá ako veľkorozpočtová (aspoň na pomery handheldov určite) strieľačka. Na jednej strane nám ponúka jednoznačne technicky dokonalý zážitok, čo sa týka vizuálnej stránky, na druhej strane sa však uchyľuje k miereniu pomocou tlačítok na pravej strane handheldu. Každý, kto už skúšal takto ovládať strieľačku, mi dá za pravdu, že je to praktické asi ako zbieranie rozsypaných špendlíkov v boxérskych rukaviciach. A tak nám vývojári zo spoločnosti Bend uľahčili trápenie pomocou automatického zameriavania. Och, aké to neskutočne dvojsečné riešenie. Síce tak minimalizovali nemotornosť a hlavne nepraktickosť ťukania ako ďateľ do tlačítok v bezútešnej snahe konečne zamieriť požadovaným smerom, ale na druhej strane tak z hry odstránili jedinú výzvu, ktorú môže strieľačka poskytnúť. Takže v konečnom dôsledku stačí nabehnúť do miestnosti a držať spúšť, o všetko ostatné sa postará automatické mierenie. Jediná možnosť, ako sa netrafiť, je nabehnúť do miestnosti chrbtom. Potom samozrejme nemá automatika čo zameriavať.
Z hry sa v tomto momente stáva pomerne nudná a pasívna záležitosť, kedy sa len presúvate z lokality do lokality, držíte streľbu a kosíte jednu chiméru za druhou. O nejakej variabilite prostredia sa hovoriť nedá a k oživeniu hrateľnosti nepomôže ani bezchybne implementovaný systém krytia sa za prekážky. Častokrát je totiž samotné krytie absolútne nepriestrelné a celý boj sa tak zmení na jednoduchú minihru, kedy si stačí počkať na správny moment, stlačiť tlačidlo pre vykuknutie (zamierené máte automaticky) a vystreliť. Celé by som to zhrnul asi tak, že nudiť sa budete už v treťom leveli a to ich hra obsahuje rovnú dvadsiatku.
Rozporuplné sú aj ďalšie dve novinky, pomocou ktorých sa Retribution hlási k svojim dvom veľkým súrodencom z PS3. Po pripojení vášho PSP s PS3 máte možnosť ovládať Retribution pomocou DualShocku. Do hry sa síce vráti pôžitok z hrania, keďže normálny človek si okamžite vypne automatické mierenie a prejde na manuál, lebo má k dispozícii druhú analógovú páčku. V tento moment sa však stráca posledné ”P” zo skratky PSP a vy prestávate byť ”portable”. Neviem, koľkí z vás hrávate na handhelde doma, ale ja mám za to, že handheld si kupujeme pre to, aby sme mohli zabíjať čas v MHDčke, na prednáškach, v lietadle či vo vlaku, ale doma dávam prednosť veľkej konzole.
Druhou novinkou, nútiacou vás spojiť Retribution s PS3 je, že pokiaľ vlastníte Resistance 2, odomkne sa vám v Retribution mód ”infected”, teda nakazí sa vám PSP verzia. Nákaza sa prejavuje tým, že sa vám sprístupní nová zbraň, hlavnej brokolici zožltnú oči a získa možnosť samoregenerácie. Problém je ten, že pokiaľ vypnete PSP alebo PS3, infekcia sa okamžite záhadne stratí, takže musíte byť stále doma a byť prepojený. Budem sa opäť opakovať, ale zamyslel sa niekto z vývojárov nad významom slova “portable“?
Ako sa na správnu strieľačku sluší a patrí, aj Retribution obsahuje toľko požadovaný multiplayer. Zatiaľ čo Resistance 2 na PS3 poskytuje zábavu pre 30 hráčov, v prípade Retribution sa budete musieť uspokojiť s počtom 8. Samotný multiplayer poskytuje všetky základné módy ako CTF (Capture the Flag), FFA (Free for All), TDM (Team Deathmatch), ale aj menej známy Containment (obsadzovanie strategických bodov) a Assimilation. Svoj výkon môžete hodnotiť na základe rôznych štatistík a postupne za svoje úspechy získavate medaily a zvyšuje sa vám hodnosť. Z technickej stránky nemám multiplayeru čo vytknúť, všetko funguje tak, ako má. Jedine to automatické zameriavanie sa mi zasa derie na jazyk. Proste to precítenie je také polovičné.
Takže otázka na záver znie, komu Retribution odporučiť, a či vôbec niekomu. Pokiaľ ste sa narodili na tento svet len kvôli tomu, že musíte každý deň postrieľať zopár stoviek virtuálnych nepriateľov, nech je to ktokoľvek, berte s rozvahou. Hra vám síce ponúkne stovky adeptov na odstrelenie, avšak bez akejkoľvek výzvy. Pokiaľ ste fanúšik Resistance hier z PS3, pravdepodobne ju už aj tak hráte, aby ste si doplnili chýbajúce informácie z pôvodných Resistance titulov. No a všetci ostatní, čo hrávate strieľačky raz za čas v rámci voľnej chvíľky na odreagovanie, ruky preč. Veď kto by stál o nudnú, lineárnu a čo sa týka variability nenápaditú strieľačku, keď na trhu je plno iných, ďaleko lepších hier?
Plusy: technické spracovanie, nič iné ma nenapadá
Mínusy: nudné, nenápadité, bez výzvy
napísal dickie 7.5.2009
Páči sa mi!
6.2
RESISTANCE: RETRIBUTION
|
PSP
Vývoj: SCEE / Bend Studio Štýl: Akcia
| |||
|
+ SLEDOVAŤ HRU
SÚVISIACE ČLÁNKY:
| |||
