Machinarium

Je lepšie rýchle dvojjadro,alebo sa oplatí investovať do štvorjadra? Niet lepšieho PC na hranie ako s i7 a 16 Gb RAM...

Podobné a často nezmyselné otázky a hádky nás hráčov sprevádzajú od nepamäti. Ženieme sa za čo najväčším výkonom. Vrážane nemalé financie, len aby sme si plnohodnotne mohli zahrať najnovšie hry v maximálnej kvalite. Z času na čas ako blesk z herného neba na obrazovky zavíta hra ktorej stači 5 ročný notebook s podpriemernou výbavou a naservíruje zážitok aký nám neposkytne ani hra prepchatá najmodernejšími grafickými efektami. Vtedy nastáva ten magický okamžik ked sa všetci spoja a ich názory sa zjednotia bez ohľadu na výkon a výbavu svojho herného železa.

Krásnym príkladom je hra ktorá mi zo života zobrala necelých 10 hodín a naplnila ma pocitmi blaženosti po samý okraj mojej hráčskej duše.

Machinarium je point and click adventúra, ktorej stačí na ovládanie iba myška a v druhej ruke môžete držať napríklad fľašku piva, alebo sa vŕtať v uchu či inom telesnom otvore. Na druhú ruku v tejto hre nie je vyuźitie čo zrejme skomplikuje źivot hráčom vyžívajúcich sa v klávesových skratkách. Čo už, život je niekedy poriadne "krutý". To čím by ste disponovať mali sa ukrýva v dutine lebečnej a pokiaľ vaše schopnosti nesiahaju ďalej ako len po ošúpanie si pomaranča a 6+6 sa vám rovná 20, tak na túto hru zabudnite a nerobte si zo života zbytočné peklo. Ide o hru zo starej školy kde navzájom kombinujete predmety ktoré potom použijete na správnom mieste a pár krát aj v správnom čase.

Hneď ako moje oči uvideli úvodnú obrazovku, dýchla na mňa atmosféra starých, krásnych a nezabudnuteľných filmov Karla Zemana. V tej chvíli som bol presvedčený o tom že ma čaká niečo veľké čo tu už dávno nebolo a pravdepodobne opäť dlhý čas nebude. Pokiaľ máte pocit že vás už nič v hernom svete nedokáže prekvapiť, tak vás pozývam na fantastický výlet do sveta robotov kde sa na vlastné oči presvedčíte že je možné vdýchnut dušu aj 15-tim kilogramom hrdzavého plechu. Náš hrdina je malý robot, ale veľký romantik a na svoju púť sa vydáva hlavne z jediného a pre neho dôležitého dôvodu. Tým dôvodom je láska. Hra je plná železa a farebných kovov každého druhu. Je prepchatá emóciami a hrateľnosťou v tej najlepšej forme. Prvé minúty hry nie sú pre malého robota žiadnou prechádzkou výrobnou linkou nejakej dobre prosperujúcej automobilky. Ocitá sa ďaleko za mestom na skládke odpadu v dezolátnom stave, bez hlavy a končatín. Od tejto chvíle je už len na Vás a vašich myšlienkových pochodoch ako dlho v nepríjemnom stave nášho plecháča ponecháte.

Po krátkom oboznámení sa základnými pravidlami hry sa už bez obmedzení môžete vydať na cestu do sveta škrípajúceho železa. Robot ktorý bol zverený do vašich rúk má niekoľko unikátnych vlastností. Môže meniť tvar tela a podľa potreby ho natiahnuť, alebo stlačiť vďaka čomu dočiahne na miesta kam by sa za normálnych okolností nedostal. Jeho telesná schránka zároveň slúži ako inventár a všetky zozbierané predmety sa zobrazujú na hornej lište obrazovky ktorá sa odokryje zakaždým ked na ňu nabehnete kurzorom. Z času na čas budete kombinovať také veci že občas zapochybujete o zdravom duševnom stave autorov hry, čo samozrejme berte ako veľké plus, lebo väčšinu hry presedíte s priblblým úsmevom na tvári. Dokonca aj na mieste ako je mestská väznica ktorá pôsobí oproti ostatku hry nevábne vám vyčarí na široký úsmev vďaka jedinému hovorenému slovu ktoré som si počas hrania všimol. Jednoduché úlohy sa striedajú s pekelne ťažkými a pokiaľ narazíte na miesto kde si už nebudete vedieť rady, stačí kurzorom prebehnúť nad pravú hornú stranu obrazovky a so zahanbením požiadať o nápovedu ktorá prebieha formou krátkej minihry. Ja som tak urobil len raz počas hrania, ale po zistení, že riešenie mám priamo pod nosom som sa už nápovedám vyhýbal až do samotného záveru čo kladne ovplyvnilo celkovú dĺžku hry. Aj keď sa vám niektoré úlohy na prvý pohľad budú zdať neriešitelné, sú pomerne jednoduché na pochopenie a majú logický základ. Zistiť riešenie je len polovica úspechu a tá druhá, ale ťažšia je samotné prevedenie akcie a nie raz sa stane že aj keď základ máte pochopený budete trčať na jednom mieste a opakovať celý proces aj niekoľko krát stále dookola. Vtedy nastáva čas na vulgarizmy najväčšieho kalibru ktoré po chvĺi trápenia opať vystrieda úmev na tvári...

Samému sa žije ťažko, či je to človek, alebo malý plechový robot a základom pre dobré duševné zdravie sú hlavne priatelia ktorí nebudú chýbať ani v tejto hre. Získate si na svoju stranu trio originálnych hudobníkov. Potešíte robotického dôchodcu plnou olejničkou a hlavnou hviezdou bude ehm "francúzsky kľúč" ktorému ku spolupráci chýba len hudobný doprovod. Dokonca aj ruka zákona z ktorej ide rešpekt vám umožní presunúť sa do ďalšej časti hry hneď ako mu spojazdníte jeho mechanického medvedíka. Nie všetko ide iba po dobrom a bude sa treba uchýliť aj k drastickejším praktikám. Prizabijete mačku a zlikvidujete mechanického vrabca...

Umelecké spracovanie. Schválne som nepoužil grafické, lebo Machinarium je malé umelecké dielo ktoré zanechá stopy na každom kto sa aspoň raz pokúsil niečo nakresliť, či namaľovať. Hier s ručne maľovaným pozadím stále ubúda a posledným kvalitným dielkom bol pekelne ťažký Braid ktorému k dokonalosti veľa nechýbalo, ale Machinarium ho s prehľadom prekonáva. Celý svet od bytostí až po nezabudnuteľnú architektúru mesta je vykreslený do posledného detailu. Postavičky su síce kompletne v 2D, ale majú originálny rukopis a sú dobre rozpohybované. Rovnako aj pozadiu dodávajú na živote drobné detaily ako je stúpajúci dym z komínov či poletujúci motýľ a hojdajúce sa steblá rastlín všemožných tvarov. Zvuková stránka je minimalistická. Žiadne hovorené slovo, len neidentifikovateľné mrmlanie postavičiek ktoré podfarbuje melancholická hudba.

O hrách ako je táto by sa nemalo veľa písať aby neboli do predu vyslovené a prezradené nejaké tajomstvá ktoré by mohli niekomu pokaziť zážitok z hry. Hra sa zatiaľ distribuuje iba digitálnou formou a napríklad na Steame sa da kúpit za slušných 15 €. Poviem na rovinu že keby stála 3x toľko tak by som z nej bol rovnako nadšený ako som aj teraz. Na samotný záver by som chcel popriať autorom šťastnú ruku vo vytváraní tak nádherných a originálnych hier akým Machinarium bez pochyby je. Po dohratí som mal chut silno zatlieskať čo sa mi od čias Abe°s Oddysee nestalo.



+ Machinarium

- vzhľadom na to čo mi hra ponúkla nič