Assassin's Creed 2

Recenziu na hru Assassin´s Creed II začnem trocha netradične otázkou. Aké prvé slovo vás napadne v súvislosti s prvým dielom? Nedotiahnutý koncept? Repetetívnosť? Alebo patríte k tým spokojnejším a ako prvé si spomeniete na nádherne vymodelované mestá, po strechách ktorých ste sa s ladnosťou preháňali v koži zabijaka Altaira? Nebudeme si klamať, väčšine hráčov sa skôr vybaví prvá alebo druhá možnosť. No a pred uvedením pokračovania nás Ubisoft ubezpečoval, že všetky výtky hráčov smerované ohľadom hrateľnosti napraví a tentoraz naozaj predloží klenot, na ktorý sa bude dlho spomínať. Tak si ho poďme pozrieť pod lupou a uistiť sa, či je tentoraz naozaj bez kazov.

Z môjho pohľadu najväčším záporom prvého dielu bol samotný fakt, že celá herná štruktúra bola odhalená po pár minutách hrania a už sa nezmenila. Po necelej hodinke ste tak už vedeli, že vašou úlohou bude zabiť deväť osôb, že ich nájdete v deviatich štvrtiach a že predtým, než ich lokalizujete budete musieť splniť tri takmer totožné úlohy. A tento model sa po celý čas nezmenil. Bez toho, aby som predbiehal, môžem už teraz napísať, že chlapci z Montrealu naozaj zapracovali naplno a potrebné zmeny sa dostavili.

Ezio, náš nový hrdina, si žije normálnym životom ako mnoho mladíkov vo Florencii roku 1476. Nie je zabijakom a ani po tom netúži. Sú to však tie malé udalosti, ktorá sa vám v živote sem tam prihodia a stočia klbko vášho osudu smerom, ktorým by ste to ani vo sne nečakali. Prvý raz sa s ním stretnete v momente, keď sa narodí. Otec ho drží v náručí a hra vás nenásilnou formou naučí, že jedným tlačítkom pohnete hlavičkou, ďalšie dve majú pod kontrolou vaše ručičky a to posledné má na starosti vaše nožičky. V tom nastane prestrih a Ezia dostaneme opäť pod kontrolu až v jeho mladíckych časoch, kedy si žije pomerne bezstarostným životom. Sem tam sa pobije s inými mladíkmi a hra vás popritom naučí základom boja a večer navštívy svoju milovanú a vy opäť okúsite radosť z ladného pohybu, keď sa budete snažíť vyšplhať k jej oknu na treťom poschodí. Tu si ostrieľaní harcovníci uvedomia, že ovládacia schéma sa nijako drasticky nezmenila, len bola jemne dobrúsená a doladená, hlavne čo sa týka súbojovej časti.

Ďalšia a ďalšie misie nadväzujú na seba plynulo a vyplývajú zo samotných okolností. Nič nie je nútené či silené. A tak sa postupne zoznamuje s možnosťou okrádania okoloidúcich o pár drobných, nakoľko potrebujete zaplatiť doktorovi za ošetrenie zranení, ktoré ste utŕžili v boji. Dozviete sa, že lozenie po budovách pred zrakmi obyčajných ľudí ma vplyv na vašu povesť (tak ako aj zlé skutky), čo má za následok, že stráže vás môžu spoznať na ulici a okamžite na vás zaútočiť s cieľom vás zatknúť. Taktiež sa zoznámite so špecifickými skupinami ľudí, ktorí vám neraz pomôžu vyriešiť zdanlivo neriešiteľné situácie. A tak určite oceníte pomoc skupiny kurtizánok, ktoré môžu odlákať stráže z ich stanoviska, či skupinky žoldnierov, ktorí sa za určitý obnos postavia na vašu stranu.

A tak ako budú plynúť ďalšie a ďalšie minúty hrania zistíte, že tentoraz bol do hry implementovaný plnohodnotný 24 hodinový cyklus. Ten pozvoľna plynie, pokiaľ zrovna neplníte príbehovú misiu (vtedy je zastavený na potrebnej dennej alebo nočnej hodine) a pokiaľ sa vám páčili výhľady z najvyšších budov už v prvej časti, tu budete vyslovene žasnúť. Prvý raz vidieť Florenciu, ako je zahalená do ranného oparu alebo ako sa kúpe v posledných zvyškoch zapadajúceho slnka je niečo neskutočné. Pokiaľ chvíľu postojíte, tak sa vám zo strechy naskytne nádherný pohľad, ako celý svet okolo vás postupne dostáva oranžový nádych, tiene budov sa predlžujú, znižuje sa viditeľnosť, až nakoniec nastane úplná tma, ktorú pretína len svit mesiaca a lampáše roztrúsené po uliciach. Myslím, že o vynikajúcom dopade na kvalitu atmosféry nemôžu byť žiadne pochybnosti.

Architektúra jednotlivých miest bola už perfektná už v prvom diely a ja musím uznať, že v pokračovaní je posunutá na ešte vyššiu úroveň (postupne navštívite 3 rôzne rozľahlé mestá a priliehajúci vidiek). Na prvý pohľad sa môže zdať, že rozdiely nie sú markantné a že v podstate tento raz dostaneme iba pretexturovaný Jeruzalem či Damascus, ale už prvé letmé pobehovanie po strechách nás vyvedie z omylu. Ulice jednotlivých miest sú podstatne viac poprepletané a ponúkajú ďaleko väčšiu variabilitu. Taktiež oceňujem, že tento raz sa už nedostanete na samotný vrchol najvyšších budov bez aspoň základnej prípravy, nakoľko cesta smerom hore nie je tak priamočiara a jasná, ako tomu bolo v minulosti. Tie úplne najvyššie budovy autori pripravili ako ľahšie priestorové puzzle, takže sem tam bude treba aj rozmýšľať, že kade a ako.

Súbojový systém som jemne načrtol v úvode a je načase si ho priblížiť dôkladnejšie. Hra si razí cestu v štýle čím nás je viac, tým sme silnejší a tak je jasne dané, že obtiažnosť jednotlivých konfliktov je postavená na množstve protivníkov, ktorí na vás v jednom momente útočia a nie na pár extra tuhých jedincoch. S tým súvisí aj diverzifikácia charakteristických čŕt jednotlivých súperov. Okrem obyčajných vojakov a lukostrelcov tak stretnete napríklad aj agilných strážcov, ktorí sa ľahšie dokážu vyhýbať vašim útokom, v behu sú rýchlejší ako vy, ale naopak toho zasa nevydržia priveľa. Ich opakom sú ťažkoodenci zvierajúci nejakú tú obojručnú zbraň, ich útoky sú pomalšie, avšak o niečo silnejšie, a preto ich je ťažké úspešne vykryť. Vojaci chodia a hliadkujú zvyčajne v skupinkách po štyroch a v zastúpení sú vždy viaceré typy tak, aby sa vhodne dopĺňali.

Neskôr sa naučíte rôzne pokročilé techniky a pevne verím, že od tohto momentu súbojovému systému úplne podľahnete. Nie je väčšej spokojnosti, ako keď vhodným načasovaním vykryjete útok, vytrhnete protivníkovi z ruky jeho vlastnú zbraň, s ktorou ho vzápätí jedným presným zásahom pošlete na odpočinok boží. A to som ešte nespomenul nové vychytávky ako sú otrávená dýka, vhodenie prachu zo zeme do tváre protivníka, plynové bomby či vrhacie nože. Jednoducho možností ako sa realizovať je naozaj mnoho a priebeh bojov je len a len na vašej zručnosti a fantázii. Všetky sú navyše náležite krvavé (aj keď majú na míle od prehnane krvavého Dragon Age) a budete si tak musieť dať pozor, aby skrvavené telá neprilákali pozornosť ďalších a ďalších prenasledovateľov. Vítaným pomocníkom sa tak pre vás stane možnosť skrývať mŕtve telá do kôp sena, či jednoducho ich zhodiť do neďalekej studne.

V tento moment sa ešte pristavím pri systéme zdravia, ktorý je pre súboje nemenej dôležitý. Ukazovateľ vášho života je spracovaný vo forme bielych kostičiek v ľavom hornom rohu, ktoré vám s pribúdajúcimi utŕženými ranami ubúdajú. Treba však povedať, že miznú po polkách a pokiaľ sa vám podarí určitý čas, kedy máte práve len pol kocky, neobdržať žiaden úder, automaticky sa táto doplní do celej. Kompletne stratené môžete doplniť u doktora (za príslušný finančný obnos), použiť hojivý nápoj, alebo prijať novú misiu, nakoľko pred začatím každej príbehovej misie sa vám automaticky obnoví stratené zdravie.

Asi je už teraz každému jasné, že nové mestá sa vydarili, atmosféra je dychberúca, bojový systém vydarený, poďme sa teda pozrieť na toľko diskutovanú repetetívnosť. Na úvod musí povedať, že jednotlivé príbehové misie držia kompaktne ako jeden celok a čo je pre nás najdôležitejšie, vyšetrovacie pasáže, tak nechvaľne známe z minulosti, už v pokračovaní nenájdeme. Informácie o vašich nových obetiach dostávate postupne, ako sa prekúsavate príbehom. To isté platí o nových lokáciach. Všetko dáva zmysel v kontexte s príbehom. K jednotlivým obetiam vždy dopracujete rozdielnym prístupom a pár krát sa dokonca stane, že celý čas sa dychtíte za určitou osobou a na poslednú chviľu sa všetko zvrhne a obeťou je nakoniec niekto úplne iný. Spôsob samotnej eliminácie sa taktiež rôzni, a tak raz budeme hľadať skulinku, ako sa dostať do nedobytných pevností, inokedy bude treba prísť na to, ako vylákať ich majiteľov von medzi ľudí a mnoho iného, vrátane šialeností ako let na niečom, čo sa dá označiť ako predchodca dnešného rogala. S kľudným svedomím tak môžem prehlásiť, že mrška repetetívna (repetetivus anomalis) dostala od vývojárov celkom slušný výprask.

Pre všetkých, ktorí radi v hrách zbierajú všetko, čo sa len dá, čakajú nádherné časy. Je tu toľko vecí, ktorým sa dá venovať, že niekedy naozaj neviete, kam skôr skočiť. Po nútenom úteku z Florencie sa presuniete na strýcovo vidiecke sídlo, ktoré je v značne schátralom stave. A tak začnete s jeho postupnou rekonštrukciou. Najskôr odporúčam znovu otvoriť stánky rôznych remeselníkov, ktorí vám budú následne so zľavou predávať nové druhy zbraní, brnenia, či len jednoducho doplňovať vaše zásoby. Umelci vám predajú obrazy, ktoré budú zdobiť steny vašej vily a svoju pracovňu ukrytú v podkroví si vyzdobíte obrazmi vašich obetí. Ale to najdôležitejšie skrýva vaša vila v podzemí. Za masívnymi železnými dverami sa totiž skrýva poklad zo všetkých najvzácnejších. Najlepšie dostupné brnenie, ktoré nosil samotný Altair (nie však to pôvodné, čo mal na sebe v prvej časti, ale to ktoré získal v PSP verzii Assassin´s Creed: Bloodlines). Dvere sú však pevne zamknuté a na vás bude nájť šesť assassínskych pečatí, ktoré fungujú ako kľuč. Tie sú uschované v šiestich assassínskych hrobkách a tie sú zvyčajne dobre ukryté pod niektorou z významných budov. Práve tieto kobky boli to, čo ma najviac potešilo, pretože sú spracované na spôsob Princa z Perzie. Po tom, ako vstúpite do samotnej hrobky, kamera ňou preletí a ukáže, kde sa nachádza samotná truhla s nebožtíkom a vytúženou pečaťou a na vás je, nájsť samotnú cestu k nej a potom ju ešte aj bravúrne a bez chýb preskákať. A môžete mi veriť, že sem tam dostane vaša schopnosť orientácie v priestore pekne zabrať. No a nakoniec nesmiem zabudnúť na zbieranie pierok z holubov (asi tých, čo ostali po zastrelených holuboch z GTAIV) a zbieranie stratených kódexových listov, ktoré obsahujú zašifrovaný návod, ako modifikovať vaše zbrane. Pokiaľ ich donesiete samotnému Leonardovi da Vinci, rád ich pre vás dešifruje a následne aj vylepší vašu zbraň.

O hre by sa dalo popísať ešte veľa riadkov, nakoľko je veľmi komplexná, ale recenzia sa mi už teraz poriadne natiahla a navyše chcem nejaké tajomstvá nechať neodkryté, nech máte aj vy radosť z ich objavovania. Ja len teda dodám, že Ubisoft Montreal tentoraz nesklamal a vypočul všetky zbožné želania nespokojných hráčov prvého dielu. Herná repetetívnosť bola zahnaná do kúta, aj keď musím súhlasiť so Sébastienom Puelom (producent hry), že hry ako také sú už z ich samotnej podstaty po určitej dobe repetetívne. Vyzerá to však, že autori tento raz našli úspešný spôsob, ako ju potlačiť na bez problémov akceptovateľnú mieru. Počas celej hry nám totiž postupne predkladajú nové možnosti, pridávajú komplexnosť a hru okoreňujú jednorázovými prekvapeniami. Vo finálnom porovnatí tak starší brat vyzerá vedľa toho mladšieho ako obyčajné tech demo a až nová generácia ukazuje, ako ho správne zmeniť na zábavnú hru. Takže keď sa ma niekto opýta, čo ma prvé napadne pri vyslovení hry Assassins´s Creed II, hrdo odpoviem – ZNOVUZRODENIE.


Plusy: atmosféra, technické spracovanie, hudba, pasáže v kobkách, historické súvislosti, variabilita pri eliminovaní obetí, ekonomický aspekt hry

Zápory: herne slabý a príbehovo priveľmi otvorený koniec, sem-tam Ezio zareaguje na povely zmätene, pomerne nízka obtiažnosť