Ghostwire: Tokyo - Prečo je to za mňa druhý Dying Light 2?

Autori Evil Within série (Tango Gameworks) si pre nás tentokrát pripravili nové IP (rozumej niečo ako fungel nový brand/titul, ktorý môžu rozvádzať ďalej ako sériu) a za mňa osobne je to vždy dobrá správa. Dôvodom je malý obdiv a rešpekt za to, že vývojári vstupujú takpovediac do neznáma, nesnažia sa recyklovať overené značky, ale vytvárajú niečo úplne nové a zároveň som ako hráč rád, že budem mať možnosť okúsiť komplet novú hrateľnosť so všetkým, čo k tomu, ak ste ako nepopísaný list, patrí. Na hru som sa chystal ešte pred jej vydaním, nakoľko mi japonský štýl (vrátane ich bizarností) zväčša sedí a taktiež pre všetko vyššie uvedené. Priznám sa, že recenzie po vydaní ma trochu schladili a to je aj, ako si neskôr povieme, dobré (živá ukážka toho, ako prospešná je celá herná žurnalistika). Hru som totižto oželel a napriek tomu, že som po nej priebežne na store pokukoval, dostal som sa k nej až teraz, keď ju zaradili do knižnice hier pre vyšší level PS predplatného. Čo sa ale stalo a prečo mi táto hra zabezpečila živé reminiscencie práve na Dying light 2? 

Hrateľnosť 7/10

V hre s názvom Ghostwire: Tokyo budete s hlavnou postavou brázdiť ulice Tokya. Prekvapivo. Na jednej strane to ponúka potenciál na krásne scenérie tokijských uličiek plných neónov a stánkových predajcov, ktorým by hygiena sotva udelila povolenie aj na predaj papúč, nie to ešte potravín, ale to k miestnemu koloritu patrí. Hrateľnosť je vyskladaná prevažne z akcie, ktorá je miešaná s prvkami hororu. Tu vzniká za mňa prvý problém, kedy by som uvítal viac hororovosti a stealth prístupu (po vzore Evil Within) a menej tej akcie, ale „it ís vot it ís“. Herní vývojári sa chceli asi odlíšiť od predchádzajúcej série a ako dominantný prvok hrateľnosti tak zvolili akciu. Boj je tvorený útokmi z pohľadu prvej osoby, kedy máte k dispozícii špeciálne (magické) schopnosti vetra, ohňa a vody a luk, ktorý je v prvej polovici hry ultimátna zbraň. Viete ním totižto zabiť väčšinu nepriateľov na jednu-dve rany a tuhších nepriateľov aj na také tri alebo štyri. Možno vám to nepríde ako silná zbraň, ale verte mi, ak sa rozhodnete bojovať vašimi magickými schopnosťami, bude vás to stáť oveľa viac námahy a času. Neskôr v hre pribudne aj možnosť využívať talizmany, ktoré poskytujú v boji určitý typ výhody. Hra obsahuje aj stealth, ktorý však využijete nepomerne menej, ako priamy boj. Zaujímavosťou je, že po porazení každého nepriateľa sa naskytne krátke časové okno, kedy mu viete „vysať“ energetické jadro a tak ho definitívne ukončiť. Ak to včas nestihnete, hádajte čo? Presne tak - pokračujete v boji ďalej. Napriek tomu, že hra je zasadená do mesta a pohybujete sa v užších alebo širších uličkách, jedná sa v podstate o sandbox, kedy sa viete rýchlym cestovaním vracať na požadované miesta a dodatočne ich preskúmavať. Hra obsahuje základné RPG prvky, kedy si svoju postavu (resp. prevažne jej schopnosti) vylepšujete v troch kategóriách. Niektoré vylepšenia sa odomykajú nielen za skúsenostné body, ale musíte získať aj tzv. „magatama“, ktoré dostávate vo vedľajších misiách. Niekomu tento systém nemusí vyhovovať, mne však sadol. Spomenuté skúsenostné body získavate buďto plnením questov, zabíjaním nepriateľov, alebo z vysávania duší, ktoré následne odovzdáte v najbližšej telefónnej búdke. Jedlo, ktoré vám dopĺňa zdravie a taktiež muníciu nakupujete u obchodníkov, ktorých predstavujú vznášajúce sa mačky, tzv. Nekomata. Celé vám to môže znieť veľmi zvláštne a bizarne a také to aj je – proste Japonsko. Nezabudnem však na vedľajší quest, pri ktorom som musel duchovi na verejných záchodoch nosiť toaletný papier, aby sa konečne vysral a mohol v pokoji odísť na druhý svet. Na druhej strane ja mám tento „artový“ štýl rád a japonská švihnutá produkcia mi imponuje, takže za mňa to malo svoje čaro. Nedá mi taktiež nevyzdvihnúť originálne a umelecky impozantné časti hry, kedy dochádza medzi prelínaním sveta živých s tým neživím, duchárske aktivity a pod. Pri prechode hrou sa tak dostanete do priestorov, ktoré sa za vašej chôdze budú plynule meniť a čo sa týka vizuálneho stvárnenia, je to to najkrajšie, čo som za poslednú dobu videl. Za toto naozaj klobúk dolu. Celková hrateľnosť hry je tak prevažne zameraná na boje, s možnosťou vylepšovať si postavu a odkrývanie tajuplného hlavného príbehu. Cirka od polky hry však už máte k dispozícii všetky útočné schopnosti a s výnimkou bossov nestretávate nových nepriateľov, pričom celé sa to odohráva stále v rovnakom (alebo veľmi podobnom) prostredí tokijských uličiek. Ďalšou vecou, ktorá degraduje tempo hry a navyše neskutočne nudí, je prvok predstavujúci prekresľovanie symbolov. Niektoré duše, ktoré chcete vysať, sú totižto zablokované akýmisi astrálnymi prekážkami, ktoré musíte odblokovať tým, že znázornený symbol prekreslíte buď touchpadom (ktorý zväčša nefunguje správne) alebo analógovými páčkami. Tieto symboly sú ale asi len 3 alebo 4 a dookola sa opakujú.

Príbeh a postavy 6/10

V tejto časti som ostal mierne rozporuplný a to z dôvodu, že hra ponúka relatívne originálny hlavný príbeh, s presahom do aktuálnych spoločenských tém (orientácia na prácu na úkor rodiny – inak v Japonsku ešte väčší problém ako na západe), ktorý sa však odkryje úplne na konci a dovtedy hrá prím skôr postava KK (je zdrojom vašich schopností) a jej život. Až do úplného konca som zabudol, že som vôbec nejakú svoju sestru hľadal. Záver tak na mňa nezapôsobil tak, ako by mal. Taktiež postavy sú prazvláštne, vzťah medzi KK a vami je síce o budovaní dôvery, ale viacmenej je nezaujímavý a veľa sa toho nedozviete. Celkovo mi aj samotné dialógy prišli napísané miestami veľmi slabo. Viem, je to japonská produkcia, ale aj tak.  

Grafika 7/10

Ďalšia časť, ktorá vo mne zachovala zmätky. Samotná hra mi prišla nehodná 3áčkového titulu v roku 2022 na PS5. Mám taký pocit, že ostatnú dobu je recept na grafiku hier na „novú generáciu konzol“ takýto: do kotlíka pridáme grafiku objektov detailami na úrovní PS3, pridáme defaultné akože detailné textúry povrchu, zamiešame farebnými svetielkami a efektami (eventuálne môžeš zameniť za presaturované farby, ako napríklad v Horizon:  Forbidden west alebo FC6) a všetko to zalejeme množstvom vody (doslova), aby sa všetko odrážalo. WOW.

Zároveň mi vizuálnou štylizáciou prišla hra ako niečo medzi hororom a rozprávkou. Ak by bola grafika viac vypimpovaná, viem si predstaviť, že by som práve takýto originálny vizuál ocenil, takto mi to ale prišlo, že len niekto riadne odflákol svoju robotu. Na druhej strane niektoré špecifické scenérie, ako som popisoval na konci odseku o hrateľnosti, mi naozaj učarovali. Taktiež stvárnenie toho, keď vás detegujú nepriatelia je úchvatné – vtedy okolie jemne stemnie a naopak sa rozsvietia na červeno všetky pouličné lampy na danej ulici a vytvára to pekne creepy efekt.

Hudba 7/10

Hudbu by som hodnotil ako nadpriemer, ale nič výnimočné. Priestorovosť zvuku testovaná na audio zostave bola solídna, ale zapojenie zadných reproduktorov by som uvítal o čosi viac. V niektorých situáciách hudba pekne dopĺňala atmosféru, ale opäť – žiadna zapamätateľná skladba alebo hudobný motív sa nekoná. Viac-menej je to vždy o tom, že počujete jemnú melódiu pri prechode prázdnym Tokyom, alebo únavnú monotónnu spŕšku svištiacich útokov (hlavne základný útok totižto klikáte s veľkou kadenciou tesne za sebou).

Prístupnosť a technický stav 9/10

Hra nemá tak rozsiahle možnosti nastavení pre znevýhodnených ľudí ako boli v prípade GOW alebo TLOU, ale ponúka aspoň niekoľko režimov pre farboslepých. Samotné nastavenie hry je doplnené o určité nuansy, ako sú nastavenia mŕtvej zóny pre analógové páčky, aktivovanie filmového zrna, motion blur kvality a iné. Čo sa týka grafických režimov pre novú generáciu konzol, tam hra obsahuje celkovo až 6 módov. Pýtate sa prečo? Naozaj netuším a to najmä z dôvodu, že ostatné 4 módy sú prazvláštnymi hybridmi dvoch základných (režim kvality s 30 snímkami za sekundu a potom režim s vyšším frameratom so zníženou kvalitou obrazu). Už dlhšie ma však trápi jedná vec, ktorá mi nedáva spávať – prečo, pre Kristove rany, nie je vo väčšine hier jasný, zrozumiteľný a podrobný popis takýchto grafických módov? Stáva sa mi pomerne často, že si konkrétne grafické režimy musí človek separátne googliť aby zistil, vo co go. „Proč? Irenko, ja se ptám proč?“

Čo sa týka bugov, tam nemám hre čo vytknúť. Len v jednej situácii sa mi stalo, že sa enemák zasekol do grafiky prostredia, ale našťastie ma hra neobmedzovala v ďalšom hraní. Mimochodom hra obsahuje aj photo režim.

Čo ale ako technický problém vnímam je zapracovanie touchpadu do hrateľnosti, ktorý častokrát zlyháva a vás teda poteší aspoň skutočnosť, že ho viete nahradiť analógovými páčkami.

Dĺžka hry 7/10

Pri hre na hard obtiažnosti som hlavný príbeh ukončil za nejakých 15 hodín, a to s tým, že v prvej polke hry (pokiaľ ma ešte bavila) som plnil aj väčšinu vedľajších questov. Viem si teda predstaviť, že hru na normálnej obtiažnosti bez plnenia bočných úloh viete skonzumovať za 10 hodín. Aj by som tu napísal, že je to na dnešné pomery veľmi málo, ale keďže som sa od polovice hry musel premáhať v jej hraní a zároveň som ju chcel zrecenzovať, nebudem klamať a poviem, že kratšia herná doba ma potešila. Tak či onak, výhodou je množstvo vedľajších úloh, ktoré vám zabezpečia tonu ďalšieho herného obsahu, pričom si viem predstaviť, že po maximálnom plnení všetkého na mapke sa zabavíte (u mňa si dávam slovo „zabavíte“ do úvodzoviek) aj 25 hodín.

Znovuhrateľnosť 4/10

Po dohraní hlavného príbehu môžete pokračovať v hraní a objavovaní mesta. Prekvapený som bol ale z toho, že sa v rámci ponuky novej hry neobjavila možnosť NEW GAME+. Aktivovala sa ale nová obtiažnosť s názvom TATARI, pričom po rozohratí takejto hry v rámci svojho progresu nezískavate skúsenostné body a obtiažnosť hry už dodatočne zmeniť neviete.

Sumár

Po tom, čo ste sa v čítaní dostali až sem, už asi trochu tušíte, že Ghostwire: Tokyo ma nielen neohúrilo, ale aj sklamalo. Nie preto, že je to vyslovene zlá hra, to v žiadnom prípade, ale práve preto, že je to hrá dobrá. Priemerne dobrá. Vlastne ľahko nadpriemerne dobrá. Imaginárne slzy mi ale tiekli po lícach z toho, ako jedinečná (tou je vlastne aj teraz) a skvelá hra z nej mohla byť. Okamžite som si spomenul na Dying Light 2, pri ktorom som videl obrovský potenciál, viacero skvelých nápadov a toľko nepodoťahovaných vecí. Naviac prostredie Tokya mi oveľa viac sedí ako nekonečné žatvy zombíkov, ktorých má už väčšina ľudí dosť. O to viac ma mrzí, že vo výsledku u mňa dopadla hra tak, ako dopadla. Dovolím si vrátiť sa ku začiatku, kde som spomínal, ako mám rád recenzie – občas totižto zabúdame na to, že recenzie čítame nielen preto, že sa radi rýpeme vo všetkom, čo sa okolo hier točí, ale najmä na to, že nám šetria nemalé peniaze a pocit sklamania. Nie že by som teraz sklamaný nebol, ale viete ako – lepšie je plakať nad stratou nudných hodín strávených hraním, ako plakať nad stratou toho istého a ešte aj 70 Eur k tomu :D