Najikonickejšie herné momenty minulej dekády

Roky 2010 - 2019 prešli ako voda a podobný článok je už dobré 4 roky pozadu, prijmite však moje pozvanie na ohliadnutie sa za hernými momentami, ktoré definovali minulú dekádu. Zoznam je samozrejme subjektívny a teším sa na diskusiu kde zistím, čo všetko som vynechal alebo zabudol.

[MASÍVNE SPOJLERY NA (nie v poradí):
Mass Effect 2 (2010),
The Witcher 3: Wild Hunt (2015),
Metal Gear Solid V: Phantom Pain (2015),
Bloodborne (2015),
Outer Wilds (2017),
Spec Ops: The Line (2012),
Disco Elysium (2019),
Red Dead Redemption (2010),
Wolfenstein II : The New Colossus (2017),
Prey (2017),
South Park: The Fractured But Whole (2017),
Portal 2 (2011) ]

10. BJ-ova poprava

Wolfenstein II: The New Colossus je hra plná momentov, ktoré nenechajú nikoho chladným. Od brutálneho začiatku, cez Tarantinom šmrncnutú infiltráciu do Roswellu v prestrojení za požiarnika až po Hitlerove dementné vyčíňanie pri kastingu jeho nového propagandistického filmu. Jeden im však všetkým vládne. Už počas prvých misií je jasné, že BJ má toho všetkého vyše hlavu. Trauma psychologická aj fyzická, ktorú jeho telo podstupuje už od úvodných titulkov je skrátka neodignorovateľná a priznáva si ju aj sám Blazkowicz, samozrejme za zatvorenými dverami ako správny tvrďák. Ako každý akčný hrdina sa pred ostatnými tvári, že je všetko v poriadku. Hráč má výhodu, pretože mu vidí priamo do hlavy a počúva jeho vnútorné monológy, ktoré podľa môjho skromného názoru patria k absolútnemu vrcholu kariéry herca Briana Bloom-a.

Počas hrania človek začína nadobúdať pocit, že neexistuje žiadna cesta ako sa z tejto do pekla smerujúcej špirály dostať. Až približne v polovici hry, nastane rozhodujúci moment, keď si hráč začne myslieť, že sa hra blíži ku koncu. Frau Engel konečne BJ-a chytí a prevedie ho predstieraným súdnym procesom. Hráč čaká, že po vzore Ramba, Bonda, Nicholasa Cage-a, MacGyvera či Dana Dreva, bude BJ na poslednú chvíľu zachránený, ibaže žiadna z akcií ktorá ho môže vyslobodiť sa nepodarí. Ranou rovno na solár je aj fakt, že Blazkowicz samotný sa so smrťou vyrovnáva a prvýkrát v histórií Wolfensteinu sa mu láme hlas (kto to kedy videl?).

V objatí preludu svojej matky ľutuje, že neuvidí svoje deti, ľutuje, že jeho mama ich nespozná a čaká na slová útechy. Toto všetko sa deje v akomsi delíriu zatiaľ čo ho strážnici ženú pred státisícové publikum zaplňujúce celý priestor od Lincolnovho pamätníka až po Washingtonov monument. Machine Games excelujú vo vyobrazení ohromujúcej a neľudskej nacistickej mašinérie a nikde to nie je tak nádherne vidieť ako práve v spomínanej scéne. Frau Engel BJ-a brutálne popraví, k všeobecnej radosti publika a hodí jeho hlavu do blčiacich plameňov v živom vysielaní pre celú Ameriku. Všetka nádej je stratená. Iba, žeby nie. Wolfenstein II: The New Colossus je hra absolútne a totálne šialená a svojská. Je deprimujúce, že sa zrejme už nikdy pokračovania nedočkáme. Obzvlášť po konci, ktorý je porovnateľne napínavý a ikonický. Snáď nám to pripravovaný Indiana Jones od Machine Games vynahradí. "Youre among wolves now."

9. Kuracia večera

Jeden z najintenzívnejších momentov minulej dekády treba pripísať popularizátorovi battle royale hier, PUBG. Brendan Greene má na svedomí zrod nového multiplayerového žánru a stovky hodín môjho voľného času. Iste ak PUBG nie je vaša šálka kávy, kľudne si predstavte inú hru tohto typu. Každopádne moment, ktorý si človek pravdupovediac narozdiel od ostatných priečok v tomto rebríčku, presne nezapamätá, je známy každému hráčovi battle royale fenoménu. Pocity a napätie hrajú prím, presné okolnosti ako človek ten svoj prvý zápas vyhral sa postupom času zlejú do neurčitého celku.

Zostávate vy a posledný protihráč, tep atakuje hranicu 150 úderov za sekundu a každý krík vyzerá podozrivo. Kútikom oka zazriete pohyb a zúfalo hádžete nepresný granát k najbližšiemu stromu. WINNER WINNER CHICKEN DINNER. Nasleduje výkrik a hlboké vydýchnutie, vyskočenie zo stoličky a menšia prechádzka po izbe. Adrenalín doznieva a vy pomaličky vypínate zápas, len aby ste vzápätí šli do menu a klikli na štart novej hry. Uznávam, ako to býva aj v láske, pocit výhry nad 100 ďalšími protivníkmi sa postupne obohrá a už žiadna z výhier nenadobudne intenzitu tej "prvej". Každopádne Battle Royale človeka drží v honbe za tým jedinečným pocitom pekných pár stovák hodín a hra s kamarátmi to ešte viac upevňuje. Ak sa teda v nejakom bode nepohádate a neprerušíte s nimi všetky kontakty.

Ťažko nájsť výstižnejší moment minulej dekády než práve výhra sólo či s partiou v PUBG. Hra plná náhod, klamu, taktického uvažovania ale aj zabávy s protivníkmi cez in-game voice chat bola svojho času nezameniteľná. Žiaľ posledný spomínaný prvok je už ta tam a tlak na e-športovosť PUBG príliš nepomohol. Avšak posledných pár minút každého zápasu, ak sa vám teda podarí dostať až ku koncu, vie stále očariť svojou jednoduchou intenzitou a poskytnúť úplne iný level online zážitku.

8. Ostrovy Skellige

Rozmýšľal som, či predsa len nevybrať východ z katakomb pod Helgenom ale zhodnotil som, že začiatok Skyrimu ma osobne nechytil za srdce tak, ako pristátie na Skelligských ostrovoch. Po desiatkach hodín strávených v bývalej Temerii a Novigrade by nejeden usúdil že obsahu v Zaklínač trojke bolo dostatok. Avšak poliaci sú megalomani a tak po zaplatení kapitána, ktorý vás prepraví cez more, sa ocitnete na bájnych ostrovoch Skellige, kde vás stroho ale v podstate milo privítajú jeho svojskí obyvatelia.

Skellige ostrovy sú v porovnaní s mapou na kontinente síce o chlp menšie (ak nerátame more iba čisto pevninu) ale rozdiel medzi bažinami a vojnou poznačeným Velenom to vynahradzuje. Tento kontrast pracuje v prospech tretieho Zaklínača na 110 % ako taký sovietsky kolchoz. Skellige možno nápadne pripomínajú malý Skyrim ale hudbou, ľuďmi, históriou, questami a svojimi príbehmi súostrovie očarí každého fanúšika fantastiky úplne iným spôsobom. Už len rozdiely v móde, príbytkoch, svetonázoroch či prízvukoch (!) v porovnaní so zvyškom hry museli dať enormné množstvo práce. Práve ony vytvárajú ilúziu živého a dýchajúce sveta niekoľkonásobne lepšie než sebeväčší otvorený svet. Medzi jednotlivými Skellige ostrovmi, respektíve klanmi, ktoré tu vládnu je dokonca tiež možné pozorovať tieto kultúrne rozdiely. Prirodzene, v menšom merítku. Treba povedať, že čo sa týka intríg, zvratov a bežnej ľudskej toxicity, ktoré sú ochrannou známkou Zaklínača, sú práve questy na kontinente zaujímavejšie než tie na Skellige. Avšak jednoduchšie a priamejšie problémy, ktorým čelia jednoduchý a priamy ostrovania vyčarujú úsmev na tvári ale zvládnu aj klasické CD Projekt RED vrásky na čele ™, ktoré sa dostavia z tuhého premýšľania čo je vlastne tou správnou voľbou. Ako by sa zachoval taký Ježiš na mojom mieste, je častá otázka. Dokonca som si všimol, že ju už začali (zrejme vďaka hrám od CD Projektu) dávať dokonca aj na tričká.

A to som ani nespomenul soundtrack, akoby napísaný človekom, ktorý celý svoj život strávil v stredovekej Škandinávií plavbou po mori, túlaním sa po fjordoch a chytaním rýb. Nádherné prekvapenie pre hráča a majstrovský návod ako vytvárať uveriteľné a fascinujúce svety.

7. Kvantový mesiac

Outer Wilds je hra, ktorá presiahla všetky očakávania a asi prvá logická hra pri ktorej som nepoužil návod. Jednotlivé hádanky a celá záhada okolo časovej slučky, do ktorej bola uvrhnutá slnečná sústava nášho hrdinu, sú dokonale premyslené a vypilované do posledného detailu. V hre nebol moment kde by si bol človek povedal, že pozrie do návodu lebo si nie je istý či práve narazil na bug alebo len niečo nepochopil. Samozrejme je nutné hru hrať pomerne intenzívne aby človek nezabudol na herné mechaniky a všetky odhalenia, ktoré zatiaľ našiel. Našťastie hra poskytuje šikovnú tabuľu so všetkými doterajšími objavmi a ich súvislosťami s miestami či ďalšími hádankami, ktoré ešte neboli preskúmané / odhalené, takže nie je zrovna nutné celú ju schramstnúť za víkend.

Autori už na začiatku veľmi chytro dávajú hráčovi malé tipy ako rozlúštiť finálnu záhadu, ale ten správny náznak príde až po riadnom ponorení sa do univerza Outer Wilds. Každá jedna planéta je do puntíku premyslený hlavolam a počas celej hernej doby pôsobí práve kvantový mesiac ako svätý grál a kľúč ku všetkému. Avšak nie je možné na ňom pristáť. Pretože akonáhle z neho človek presunie zrak (čo sa pri pristávacom manévri stáva) mesiac sa presunie na iné miesto. Je tam kdesi v tmavom kúte mimo zorného poľa a neustále hráča škádli svojim presúvaním. Niečo ako zlomyseľná Boratova sestra, ukazujúca svoje privátne partie jej postihnutému bratrancovi Bilovi uveznenému v klietke. Síce som avizoval spojlery ale aj tak riešenie nehodlám niekomu pokaziť. Každopádne je to jeden z mnohých "Heuréka!" momentov aké tento impozantný nasledovník Mystu ponúka. Rébus Kvantového mesiaca je najintenzívnejší, keďže vedie k rozlúsknutiu finálnej hádanky na planétkach Ash Twin spojených pieskovým tornádom.

Po pristátí na mesiaci hráč zisťuje, že mesiac sa mení aj v závislosti od toho, akú planétu obieha. Za použitia kvantovej mechaniky gigantického merítka sa znova priblíži k "Oku vesmíru" a od posledného žijúceho mimozemšťana z rasy Nomai, schovaného na záhadnej 6tej možnej lokácií kvantového mesiaca, dostáva poslednú časť skladačky vedúcu k rozbitiu časovej slučky. Zážitok, o akom sa dá rozprávať aj nehráčom.

6. Marstonovic stodola

John Marston, John Marston, čo o tebe napísať čo ešte napísané nebolo? Otrhaný a cynizmom napadnutý Clint Eastwood. Asi už neexistuje veľa ľudí, pre ktorých bude posledná scéna Johna Marstona v Red Dead Redemption v nasledujúcich riadkoch "spoilnutá". Po vzore Breaking Bad či Game Of Thrones je smrť hlavnej postavy šokujúca ale zaslúžená a čo je hlavné, obhájiteľná. Inak to totiž ani skončiť nemohlo.

Mizerná je skutočnosť, že Marston (samozrejme v závislosti od toho ako ste za neho hrali) sa celý čas snažil o nápravu a svoje vykúpenie zo starého spôsobu života. Sľúbené mu bolo, že jeho zločiny budú zabudnuté a on bude môcť dožiť v pokoji a miery so svojou rodinou. Hra sa všemožne snaží spraviť z federálnych agentov, ktorý ho majú na svedomí, lotrov, čo sa ťažko obhajuje v súvislosti s faktom, že Marston bol naozaj vrah a bandita. Dichotómia s ktorou pracuje Red Dead Redemption 2 násobne lepšie. Avšak vybral som práve Marstonov odchod do večných lovíšť práve pre to, ako našu generáciu zasiahol. Iste, Arthur Morgan je zaujímavejšia a lepšie napísaná postava ale nebyť Johna, Arthur nikdy nevznikne. Koľkí z nás prvé čo spravili po dohraní pasáže v stodole išlo na internet a skúmalo či sa predsa nedalo stihnúť v tom jedinom Dead Eye momente vystrielať všetkých protivníkov, prípradne spraviť niečo inak?

Koniec RDR 1 je unikátny aj v tom, že nerieši smrť hlavnej postavy prestrihovou scénou ale dáva kontrolu hráčovi aspoň na moment naspäť do rúk. Márne, čo je z hľadiska videohier frustrujúce ale z hľadiska vžitia do situácie pomerne dôležité. Nič viac nepodčiarkne smrť ako fakt, že ani sám hráč by to skrátka všetko nestihol. Marston mal teoreticky stále na výber zutekať a žiť ako štvanec alebo sa priamym následkom svojich životných rozhodnutí postaviť čelom. Napokon dokázal, že bol predsa len lepším človekom ako Dutch, Javier alebo Williamson.

5. Amygdala

Za minulú dekádu toho From Software stihlo naozaj vydať mnoho. V každej ich hre sa nájde moment, ktorý vás posadí na zadok či už je to ťažký boss, scenéria alebo náhle pochopenie o čo tu skrátka beží. Po dlhom váhaní som sa však nakoniec rozhodol pre Bloodborne. Horor je niečo čo je vo videohernej podobe efektívnejšie, obzvlášť čo sa týka klasických ľakačiek. No vytvoriť niečo z čoho mrazí a čo vyvoláva podvedomé nutkanie hru vypnúť a ísť objať šteniatko je celkom alchýmia. Za zmienku stoja určite aj SOMA aj Alien Isolation ale ani jeden z nich ten svoj jeden moment nezlučuje s gameplayom takým spôsobom akým to dokázal Bloodborne. Za predpokladu, že hráč porazil Rom (nemýliť s CD-ROM) alebo nazbieral dostatočný počet "Insight", začne v Yharname pozorovať obrovské pavúkoidné monštrá s prezretým egrešom miesto hlavy. Stvorenia sú prichytené na budovách a pozorujú ho.

Uvedomenie si, že tam tieto potvory boli celý čas čo sa mároval s domácimi alebo snažil prísť na kobylku Cleric Beast je mrazivé. Niečo čo je len kúsok, na hranici vedomia, ale nemožné vidieť voľným okom. Amygdaly neútočia (väčšina) iba ticho pozorujú hráča zo svojich vyhliadkových bodov a dodávajú Yharnamskej panoráme punc niečoho, čo by každá cestovka veľmi rýchlo vyfotošopovala dopreč alebo prelepila zľavovým bannerom. Celkovo je mechanika "Insight" fascinujúca a pre fanúšikov Lovecrafta priam geniálna. Rovnako ako toto "Porozumenie" získava postava, získava ho v prenesenom význame aj hráč. Ten totiž zisťuje, že na pozadí bežného zamorenia Prahy vlkolakmi a inou gotickou háveďou je niečo ohromné, zákerné a nepochopiteľné. Odkrytie faktu, že literárny žáner hry Bloodborne nie je, v hrách v tej dobe, značne sprofanovaná gotika ale kozmický horor je na nezaplatenie. Žiaden moment túto postupnú realizáciu nezachycuje tak nespochybniteľne ako práve objav Amygdál zavesených na kostolnej veži či na moste vedúceho z Malej Strany do Starého Města. No dobre, Yharnam je predsa len akýmsi amalgámom viacerých európskych miest ale ako inšpirácia je Praha neodškriepiteľná.

Suma sumárum, Amygdalami posiaty Yharnam je len ďalším z nespočetných dôvodov prečo bol pán Miyazaki zvolený ako jeden z top 100 najvplyvnejších ľudí časopisu TIME (ročník 2023).

4. Biely Fosfor

Nemecká adaptácia Srdca Temnoty od Josepha Conrada je na svoju dobu zjav nevídaný a nečakaný. Po desiatkach či stovkách hier typu battlefield, gears of war či všakovakých variácií na call of duty, kde sa príliš nefilozofuje nad tým koho a prečo kosíte ako šialenec, prichádza Spec Ops: The Line, ktorá celý tento žáner stavia na hlavu. Subverzia s ktorou pracujú autori zo štúdia Yager sa naplno prejaví v misii, kde ovládate drona a navádzate vašich dvoch spolubojovníkov obsluhujúcich ukoristený mínomet, kam treba poslať teplé pozdravy od Strýka Sama. Iniciujete ostreľovanie vojenského tábora a vojenských cieľov aby ste si uľahčili cestu za hlavným záporákom hry Johnom Conrad-om. Keď tu zrazu si všimnete malý mostík na ktorý smeruje obrnený transportér zatarasiť vám cestu. Tí všímavejší uvidia kúsok od mosta aj biely spletenec na termovízií, ktorý nemôže znamenať nič iné, než desiatky nazhromaždených postávajúcich ľudí, očividne neozbrojených. Zkrátka, vozidlo je hrozba a hra vraví, že ho treba zničiť. Tak tam jednu dávku šupnete a nepriateľovi je koniec. Vyhrali ste, môžete pokračovať v hre.

Keď sa Walker so svojimi dvoma druhmi však pokúsi predrať územím pokropeným bielym fosforom zisťuje že pri svojom Rambovskom vyčíňaní to neschytali iba príslušníci 33tej ale aj niečo vyše 40 civilistov, ktorý momentálne vyzerajú ako Barbíny zabudnuté napoludnie na slnku. Od výjavu spečenej matky držiacej v náručí svoju dcéru vás radšej ušetrím ale vedzte, že tak ako Walkerovi tak aj vám sa tento obraz usadí v hlave zrejme už navždy. Táto smutná udalosť akceleruje Walkerovu cestu do pekla, ktorú bravúrne dokresľujú aj hlášky počas prestreliek, degradujúci výzor hlavných postáv, či rozhovory, respektíve ku koncu už len hulákanie, v prestrihových scénach. Neveľa AAA hier má mužské semenníky, na to aby vás nechalo hrať za záporáka a zároveň vám dalo pocítiť zlo, ktoré páchate. Ešte menej hier však má kuráž na to aby vás od hrania aktívne odradzovalo čím ďalej sa púšťate do tejto nezmyselnej misie.

Na Spec Ops: The Line sa bude dlho spomínať a debata o tom kto má najväčšiu vinu na celej tej fiktívnej katastrofe menom Evakuácia Dubaia, je svojim spôsobom fascinujúca. Raz určite nastane deň keď bude hra príliš zastaralá a predpotopná aby mala čo poskytnúť mladšej generácií, avšak tá naša na Biely Fosfor nezabudne nikdy.

3. Hon na Kryptida

Tu mierne poruším svoje pravidlo. Áno, Disco Elysium vyšlo v roku 2019 avšak verzia plne nadabovaná, ktorú som hral, vyšla až v roku 2021. Nepríliš podstatný detail ale dabing predsa len tento herný moment umocňuje. Tesne pred koncom hry, po odhalení vraha a rozprave s týmto starým tvrdohlavým komunistom je na mieste depresia. Tá však neprichádza, starý dezertér vstupuje do katatonického stavu, neschopný súvislej odpovede. V neďalekých trstinách sa zrazu niečo pohne. Obrovský podlhovastý tvor pripomínajúci maskujúcu sa pakobylku sa priblíži k detektívom a letargickému dedovi. S tým v akom stave je protagonista Harrier Du Bois po celú hru a ako postupne odhaľujete jeho minulosť, by nikoho neprekvapilo keby si váš Harry bájneho tvora zvaného "Insulindian Phasmid" skrátka len predstavoval. Akýsi výplod chorého mozgu, nebolo by to predsa poprvý raz. Napokon myslí si to aj Harry samotný. Už mu natrvalo a nadovšetky pochybnosti preskočilo. Vtedy, ako hovoria angličania "spadne druhá topánka" a váš kolega Kim povie tie čarovné slovíčka: "I can see it too".

Objaveniu tohto záhadného kryptida samozrejme predchádza zdanlivo nepodstatný komický sidequest približne v strede hry, ktorý končí neúspešne a hráč si prirodzene myslí, že celá kryptozoológia je jeden veľký nonsens. O to viac je znásobené prekvapenie keď vám kryptid naruší výsluch hlavného podozrivého. Vyšetrovanie vraždy evidentne Harrymu pomohlo vrátiť sa do niečoho pripomínajúceho normál avšak zoči voči nemožnému, jeho mánie a vnútorné hlasy pracujú na plné obrátky. Ťažko povedať či si iba predstavuje, že sa s ním tvor telepaticky rozpráva alebo je to ozaj naozaj. Koniec koncov je to jedno. Tvor Harrymu povie to čo potrebuje počuť. Na nás ostáva polemizovať či sa mu takto prihovoril Boh, či Harry blúzni alebo či naozaj táto čudesná entita dokáže komunikovať s človekom pomocou telepatie. Každopádne je tvor krotký a nechá sa dokonca odfotiť či dotknúť.

Toto stretnutie a nasledujúci rozhovor s phasmidom je niečo také ezoterické, dojemné a plné nádeje v život sám, že zostanete ako obarený. Ak by som mal niekedy chuť na samovraždu, miesto volania na linku dôvery, si zrejme najprv vyskúšam zapnúť Disco Elysium.

2. Žiariace svetlá aj po smrti

Hideo Kojima je autor, ktorého buď milujete alebo nenávidíte. Nič medzi tým neexistuje. Jeho tvorba vždy obsahovala patetické výstupy a niekedy až prepálené hranie na city, akoby miesto hry natáčal telenovelu. Zatiaľ čo pri sledovaní "Jednoducho Mária" má náročnejší divák, chuť si vyškriabať oči, pri Metal Gear-och však takýto človek sedí s otvorenými ústami a premýšľa nad tou tenkou červenou líniou medzi géniom a totálnym diletantom. Hideo Kojima na tejto čiare totiž tancuje celú svoju kariéru odzemok.

Jedna z vedľajších aktivít, ktorej sa počas hrania Phantom Pain venujete, je nábor nových členov na vašu Materskú základňu. Personál samozrejme nenaberáte osobnými pohovormi, hráte predsa Kojimovku. Pekne krásne im plesknete vašou odnímateľnou raketovou rukou po čele, na zadok nalepíte navádzacie zariadenie s balónikom a systémom Fulton ich unesiete rovno na "Mother Base". Vaše HR potom spoľahlivo presvedčí unesených, že práca pre Big Bossa a jeho PMC Diamantové psy je nadmieru lukratívna a majú tu omnoho väčšie možnosti kariérneho rastu ako v Ruskej či Angolskej armáde. Vy sa môžete tešiť z nových vojakov a vďaka tomu ďalej upgradovať základňu či vlastnú výbavu. Po istom čase to už naozaj začne byť akási hra v hre, kde pri každom nepriateľskom stanovišti vytiahnete svoje čarovné škuľky a prezriete si nič netušiacich obrancov jedného za druhým akéže to majú "staty". Či by sa vám skrátka nejaký nehodil. Napokon jedného či dvoch vyvolených po zbavení sa nehodných kolegov vždy rovno pošlete Fultonom na jazdu svojho života. Zatiaľ čo nových Diamantových psov priraďujete na špeciálne misie po vzore facebookovej hry alebo ich vo voľnom čase na základni šikanujete tak vám celkom prirastú k srdcu. Taká rodina, ktorú si povyberáte. Ak ste dali na začiatku správny dátum narodenia tak vám v ten deň aj napečú tortu, za predpokladu, že zapnete Phantom Pain.

Budete ich mať príliš veľa aby ste ich všetkých poznali po mene ale niektorých si skrátka zapamätáte. Obzvlášť keď sa volajú "Hungry Hippo" alebo keď prežijú tie kvantá misií, na ktoré ich vysielate a zarobia vám obrovský balík peňazí a surovín. Ku koncu hry však príde na scénu pandémia parazitov napádajúcich hlasivky (sci-fi ale pozoruhodne premyslené) v labáku na základni kde sa nakazia desiatky ľudí z vášho personálu. No a keďže choroba je smrtiaca a vysoko nákazlivá, na hráčovi ostáva vyčistiť laboratórium od preživších a zabrániť úniku na otvorené priestranstvo či nebodaj do sveta. Hviezdny tým, ktorý ste si tak starostlivo vybudovali zrazu začne prichádzať o členov rad za radom či už vaším pričinením alebo kvôli rýchlo sa šíriacemu parazitovi. Ono celý tento scenár by bol desivý a efektívny aj ako prestrihová scéna ale tým, že vy sami musíte strieľať do vlastných aby ste zabránili šíreniu a zároveň im dali ranu z milosti sú emócie ešte vybičovanejšie. Podobne ako pri Spec Ops : The Line celé vaše počínanie, ktoré tu má narozdiel od Walkerovho pomätenia väčšie opodstatnenie, po sebe zanechá veľmi nepríjemnú pachuť v ústach. Niektorí z vojakov, ktorým parazit ešte neprežral hrtan vám dokonca zasalutujú, chápajúc vážnosť situácie. "We live and die by your orders boss!" Niečo takéto vám nedokáže poskytnúť žiaden film či iné pasívne médium a Hideo Kojima roku pána 2015 znova svetu ukazuje aké vedia byť hry výnimočné. Celá misia končí, ako inak, tlačením na pílu, avšak autor prekvapivo, vzhľadom na to čo sa odohráva na obrazovke so spopolnenými spojubojovníkmi čakajúcimi na poslednú rozlúčku, neprestrelí ale zatne do živého. Za nemalej pomoci soundtracku od skladateľského wunderkida Ludviga Forssell-a. Kojima triumfálne triafa rovno do čierneho. Tma. Rozmazané machule čohosi. Cez slzy sa ťažko človeku vidí.

Čestné miesta:

South Park: Stick of Truth - Zmeniť typickú detskú traumu načapania rodičov pri súloži na niečo tak choromyseľné, nečakane vtipné a perfektne zakomponované do gameplayu dokážu len Matt a Trey spolu so štúdiom Obsidian.

Portal 2 - Hra sa vás snaží celý čas presvedčiť aby ste rozmýšlali portálmi. Vždy a v každej situácii. Nič tak nezvýrazňuje fakt, že sa to autorom podarilo, ako vystrelenie posledného portálu na samotný Mesiac. A to hneď pri prvej príležitosti keď sa vám odhalí jeho belasý povrch. Hra na vás žmurkne, vy žmurknete naspäť, rozumiete si perfektne. Viva la Valve.

Prey (2017) - Keď sa ukáže, že patríte k nebezpečným mimozemským tvorom, proti ktorým ste celú hru bojovali a vaša herná existencia bola iba simulácia slúžiaca na to aby vtĺkli tomuto konkrétnemu exempláru do hlavy čo to znamená byť človekom a nadviazali tak konečne nejaký spôsob komunikácie. Ten má potenciál zároveň zastaviť ale aj urýchliť (opäť na hráčovi a jeho rozhodnutiach, ktoré spravil počas hry) hroziace vyhladenie ľudskej rasy týmito neforemnými votrelcami. A že, Inception bol mindf*ck...

1. Samovražedná misia

A sme na konci. Moment, ktorý definoval generáciu. Moment, ktorým sa neodolali inšpirovať aj sebavedomí tvorcovia Zaklínača. Prakticky každé príbehové RPG sníva o tom, že sa im podarí vytvoriť niečo na štýl "Suicide mission" z druhého Mass Effectu. Hlavná úloha Kapitána Sheparda je zostaviť tým najsilnejších, najprefíkanejších a najschopnejších indivíduií známeho vesmíru. Taká Dannyho jedenástka. Jeho tím má slúžiť na infiltráciu základne Collectorov a zistenie prečo táto rasa unáša ľudí, prípadne zachrániť akýchkoľvek preživších. A tak teda Shepard chodí od domu k domu, respektíve od planéty k planéte a verbuje tento "výkvet" galaxie. Samozrejme ako v každom Bioware RPG-čku, každý jeden z nich je svojský a niečím zaujímavý "kuc, Jacob, kuc". Prepáčte zabehlo mi. Väčšina z nich Sheparda nepozná a aj tí, ktorí ho poznajú musia byť presviedčaní aby sa do spoločnej veci vrhli všetkými desiatimi. Shepard ako taký Ted Lasso či už podobrotky alebo pozlotky (opäť raz na hráčovi) robí z každého jedného tímového hráča, pričom toto snaženie kulminuje špeciálnou Loyalty misiou pre každého z nich. Nie je to zrejme len tak, niekoho presvedčiť na Samovražedné konanie, čo znamená, že vyššie opísaným strávite veľkú časť hry. Každého z vašich spoločníkov si môžete priniesť aj do boja a oceniť ich kvality v priamom prenose. Niektorých môžete spoznať dokonca ešte bližšie než ostatných. Žmurk, žmurk.

Čo je výnimočné na Mass Effect 2 je fakt, že čím lepšie váš tým spoznáte tým chytrejšie budete robiť rozhodnutia keď začne ísť do tuhého. Je to tak, posledná toľko spomínaná Samovražedná misia, môže skončiť... samovražedne. I keď povedzme si rovno na to by ste museli byť buď úplne blbí alebo byť vášnivým speedrunnerom, ktorý ten Mass Effect hrá len aby mohol povedať, že ho prešiel. Takých asi veľa nebude, keďže je to Bioware hra (Nemýliť s novým Bioware kde už nezostal ani jeden z pôvodných vývojárov). Načo však dvojciferné IQ nepotrebujete je fakt, že pri tejto Samovražednej misií vám môže umrieť naozaj hocikto, stalo sa aj pozornejším ľuďom. S tým ako s vašimi súdruhmi narába tretí Mass Effect by vás to veru mrzelo. Aj keď porobíte všetky questy, pokupujete všetky vylepšenia pre vašu loď, získate si každého loajalitu, stále ostáva nad Garrusom visieť Damoklov meč. Teda aj nad ostatnými samozrejme. Vedomosť, že teraz je ten správny čas, ukázať všetko čo je v nás a neposlať hackovať mimozemskú technológiu Grunt-a, či nenechať udržiavať biotické pole Kasumi, naplní celý ľudský organizmus ozajstným nefalšovaným adrenalínom. Toto sú postavy, ktoré majú hlavu a pätu, toto sú vaši kamoši, s ktorými ste už niečo preskákali a... Nedá sa saveovať? V POSLEDNEJ MISIÍ SA NEDÁ SAVOVAŤ? Všetky boje, ktoré sa odohrajú na stanici Collectorov majú zrazu úplne iný podtón a aj priebeh ako vo zvyšku hry. Ste agresívnejší, ponáhľate sa, ide totiž o všetko. Každé rozhodnutie, ktoré urobíte je nezvratné ak teda nechcete prechádzať celú misiu od začiatku.

Vesmírna opera vo videohernej podobe ostáva neprekonaná do dnešných dní. Perfektný soundtrack, ktorý je značkou celej série pracuje na plné obrátky aj v Samovražednej misii a jeho crescendo vrcholí v poslednom skoku do bezpečia, domov na loď Normandy. Človek si môže vydýchnuť a poutierať okolie od rozličných telesných tekutín. Mass Effect 2 je za vami. Čože, Tali zomrela? Znova!