Ninja Gaiden: Dragon Sword

Klasická séria z NES prichádza na Nintendo DS. Ako sa vraví, každá minca má dve strany  a platí to aj v tomto prípade. Ninja Gaiden síce ponúka neskutočnú grafiku, no na druhej strane zase aj archaickú hrateľnosť.

Grafika 10 Ovládanie 8 Hrateľnosť 5 Zvuky 8 Hudba 4 Náročnosť nič moc (priemer) 

                                         + famózna grafická stránka                - stereotypná hrateľnosť     

                                         + vydarené ovládanie                           - krátke levely

                                                                                                          - slabá hudba

                                                                                                          - príbeh len do počtu 

Nie je to zase až tak dávno, čo som sa prvý krát stretol s Ryu Hayabushom. Vtedy ešte nosieval modrofialový úbor s takou smiešnou kapucňou, heh teda ak si dobre spomínam. Bol to skvelý a odvážny chlapík, vychovaný podľa tradícií starých japonských škôl. Nebol to síce najzhovorčivejší typ, no zmyslom pre ochranu nevinných vždy vysoko vyčnieval nad ostatnými. Prežil som s ním veľa chvíľ, ktoré boli väčšinou v znamení rýchlych zbesilých bojov a ťažkých zoskokov z vysokánskych brál obmývaných slanou morskou vodou.

Ak som chcel s ním držať krok, musel som sa naučiť jeho filozofii, byť ostrý ako katana, ale neviditeľný ako vzduch. Trvalo mi dlho kým som sa dokázal pohybovať po stenách ladne ako on, a inštinktívne bez váhania skákať po úzkych skalnatých výbežkoch, pričom pred doskokom som musel zoťať jedným šikovným švihom hlavy trom po krvi bažiacim monštrám.

Ryu Hayabusha ma naučil taktiež vážiť si život, každý okamih dňa. Brával ma do opustených záhrad, kde sme spolu meditovali a objavovali podstatu sveta a celého vesmíru. Nikdy nezabudnem na situáciu, keď si pri jednej meditácii zabudol vopchať katanu do pošvy a malý motýlik s prekrásne zafarbenými krídlami, ktorý Ryua sprevádzal pri každej návšteve záhrady, si od únavy sadol na jeho dokonale ostrú čepeľ. Naposledy zavrel očká, naposledy vydýchol. Jeho krídla, ktoré predtým majestátne vypínal, sa teraz jemným kolísavým pohybom kĺzali k vlhkej zemi, ako zožltnuté jesenné listy, ktoré sa už nedokázali udržať na konároch. Vtedy som ho videl prvý kráť plakať. Stratil verného priateľa. Úplne čistú éterickú bytosť, ktorého mávnutia krídlami rozjasňovali svet naokolo, zabil smrtiaci nástroj, ktorý bol paradoxne používaný na ochranu nevinných. Ako motýlika pochovával a zem zvlhčoval slanými slzami veľkého žiaľu si spomenul na slová svojho otca, ktorý vravieval, že aj keď sa človek snaží ako najviac vie, niekedy sa proste nevyhne situáciám, ktoré ho môžu raniť, raniť ľudí navôkol neho. Vtedy treba byť silný a neprestať veriť. Ako uložil poslednú hrudku zeminy na jeho maličký hrob, odišiel bez slova do ústrania ...

[Uplynulo už šesť mesiacov od strašnej udalosti nazvanej Dark Dragon Blade Incident]

 Práve kvôli tomu, že mám s Hayuabushom spoločnú a trvácnu minulosť, som sa potešil, že ma po tých dlhých rokoch prišiel znova navštíviť. Uplynulo už šesť mesiacov od strašnej udalosti nazvanej Dark Dragon Blade Incident, za ktoré dal dokopy svoju rodnú dedinu. Jedného dňa zistil, že Momiji, posledná členka Dračieho rodokmeňa, ktorú učil bojovým a psychickým technikám, bola unesená zlým Black Spider Ninja klanom na rozkaz ich lídra Obabu. Ten sa všemožne snaží získať Eye of the Dragon (oko draka) pre starovekého zloducha Ishtarosa. Ako sa Ryu vyberie na záchrannú akciu, zrazu sa transportuje do starovekého chrámu v Tairone, kde nájde zvláštny objekt. Po návrate domov mu jeho učiteľ Muramasa prezradí, že ten zvláštny objekt sa volá Dark Dragonstone. Ak zozbiera všetkých osem, dokáže vyvolať silu väčšiu ako Dark Dragon Blade a tým pádom dokáže zachrániť Momiji z pazúrov temného klanu.

Ako sa mi už môžete vidieť, príbeh je jednoduchý ako facka, pričom základná schématika hrateľnosti je ešte jednoduchšia. V princípe by sa to dalo opísať asi takto. Zakaždým ako portálom opustíte dedinu, zjavíte sa na podivnom mieste, ďaleko za hranicou priestoru a času. Je to ako keby skalný útes plachtiaci vo vákuu, na ktorom je umiestnených niekoľko portálov, no z nich sú vždy sprístupnené len dva (jeden zafarbený do červena, jeden do žlta). Prejdete cez červený portál, dostanete sa na nejaké územie, prejdete ho na koniec, zabijete bossa, získate nový dragonstone, a otvorí sa vám ďalší červený portál, obsahujúci nové územie, nového bossa a nový dragonstone, a tak stále dookola až do skonania sveta, teda do skončenia hry. Žlté portály vás zase prenesú na uzavreté bojisko, kde sa musíte vysporiadať s vlnami nepriateľov, ktoré až prežijete všetky, dostanete zvláštnu drevenú doštičku (o nich neskôr).

Každý level, respektíve územie, ako som to vyššie nazval, obsahuje priemerne nadizajnované dungeony (teda zase to je silné slovo, keďže na nedotykovej obrazovke máte mapu a pritom cestičky nie sú príliš rozvetvené), obrovské množstvo všelijakých príšer čakajúcich kým ich skántrite a sem tam „logickú“ úlohu v zmysle trafenia blikajúcich okrúhlych kameňov do správnej farby, za čo sa vám otvoria dvere. Každý level je o tom istom, idete vpred, zrazu sa vám zvláštnym silovým poľom uzavrie cesta a vyrúti sa na vás stovka nepriateľov, ktorých až porazíte, silové pole zmizne a vy môžete pokračovať ďalej. V lepšom prípade na vás nepriatelia zaútočia len tak bez uzavretia bojiska a vtedy sa im krásne môžete vyhnúť a bežať preč.

[Sila mágie je úžasne devastujúca a nikto navôkol vás nemá ani najmenšiu šancu na prežitie]

Za zabitie nepriateľov dostávate špeciálne body (peniaze), za ktoré si budete môcť u Muramasy kúpiť rôzne zvitky. Zvitky zvyšujúce silu a ostrosť vášho meča, zvitky rôznej mágie ako ohnivá guľa či podobne a v neposlednom rade zvitky zvyšujúce vaše zdravie. Použitie mágie je veľká sranda. V prvom rade kvôli tomu, že jej sila je úžasne devastujúca a nikto navôkol vás nemá ani najmenšiu šancu na prežitie a v druhom rade, pretože predtým ako Ryu danú mágiu vyvolá, musíte najprv stylusom farebne vyplniť určité sanskritské písmeno priradené k tej mágii, v danom časovom intervale. Mágiou si niekedy pomáhate odstrániť prekážky z cesty (zapálenie hrubej pavučiny blokujúcej cestu vpred) a na osoh neostane ani mikrofón, periféria DSka, do ktorej až fúknete, tak zhasnete horiacu fakľu, alebo keď zakričíte tak zobudíte nejakú spiacu osobu (neodporúčam to hrať vo vlaku plnom ľudí, keďže pohľad na človeka kričiaceho na čiernu plastikovú krabičku, vás môže priviesť do problémov, ehm...)

Jedna z mála vecí, ktorú tu možno pochváliť je ovládanie. To je prispôsobené presne stylusu (ako napr Legend of Zelda: Phantom Hourglass) a rozhodne vás nebude frustrovať. Ak chcete aby Ryu bežal na nejaké miesto, ťuknete na to miesto a on sa tam rozbehne. Ak chcete, aby vyskočil, potiahnete stylusom imaginárnu čiaru smerom zdola nahor a on vyskočí. Sekanie je jednoduché, proste prejdete stylusom cez nepriateľa krížom krážom a Ryu ho rozseká na márne kúsky. Existuje tu aj pár vybraných bojových kômb, ktoré sú ľahko osvojiteľné ako napríklad kombo kedy prejdete po oponentovi vertikálne smerom zhora nadol, za tým vertikálne zdola hore a a opäť zdola nahor a Ryu vtedy nepriateľa sekne raz mečom, druhýkrát mu mečom dá spodný hák až vyletí do vzduchu, a kým letí vzduchom Ryu vyskočí, chytí ho a praští ním o zem. Tých kômb nie je na druhej strane veľa, a navyše boje sú strašne rýchle, a tak na vymýšľanie nejakého komba nemáte proste čas, ale samozrejme poteší to.

Obtiažnosť hry je pre mňa sklamaním, pretože je priemerná až ľahká, a súboje s bossmi tiež veľa vody nenamútia, keďže sa všetky podobajú ako vajce vajcu. Po prvom prejdení sa vám síce odomkne ťažšia obtiažnosť, no osobne som nemal nejakú motiváciu hrať ešte raz. Už len preto, že hrateľnosť je starodávna a často nudná až bezduchá, a kvôli dreveným doštičkám (tie čo som spomínal vyššie) ktoré vám sprístupnia biografiu postáv, sa to podľa mňa fakt neoplatí robiť. Hudobnú stránku je úplne zbytočne opisovať. Ak to mám povedať na hubu, žiadna proste nie je. Tých pár zvukov, či nesmelých pokusov o melódie síce zachytíte, ale o tom aby sa do vás zaryli, nemôže byť ani reč.

[Ninja Gaiden: Dragon Sword je tou najlepšie vyzerajúcou DS hrou všetkých čias] 

Jednoznačne najväčšie fanfáry si zasluhuje grafické spracovanie. To je úplne fenomenálne, a nebojím sa povedať že Ninja Gaiden: Dragon Sword je tou najlepšie vyzerajúcou DS hrou všetkých čias. Prekrásne vykreslené a do detailu vypiplané pre-renderované pozadia vás nadchnú svojou nádhernou, nasvietením a farebnosťou. Nadšenie z grafiky vás neopustí až do konca hry, pretože či už sú to jaskyne, lávové polia či husté džungle, vždy budete na obrazovku čumieť ako by ste zočili mimozemšťana. Okrem geniálnych pozadí sa nadmieru vyviedli aj postavy, ktoré sú fantasticky rozanimované s rôznymi vypiplávkami ako napríklad Ruyov plášť (pripomínajúci šál) ladne a realisticky plachtiaci vo vetre pri behu. Pohyby pri sekaní majú tú správnu charizmu a nášmu nindžovi určite niekoľko ročný ťažký tréning bojovníka rozhodne zbaštíte aj s navijákom.

Škoda premárnenej šance. Táto hra sa rozhodne nemôže merať s jej bratmi z PS3, u ktorých zaostáva prakticky vo všetkom. Nízka obtiažnosť a archaická hrateľnosť hráča nudí, slabé bonusy rozhodne neprinútia hrať odznovu, absencia silnej hudby veľmi zamrzí a príbeh je len do počtu. V miernych nadpriemerných vodách držia hru len podarené ovládanie a hlavne fantastická vizuálna stránka a to je bohužiaľ na dobrú hru strašne málo. Majiteľom DS kúpu určite neodporúčam, ale minimálne jej požičanie jednoznačne áno, pretože ukrátiť sa o pohľad na najkrajšie vyzerajúcu hru by bol hriech.