Assassin's Creed 2

*SPOILER*
     Volám sa  Desmond Miles a pred niekoľkými týždňami ma zajali vedci z Abstergo Industries. Držali ma v zajatí bez akéhokoľvek spojenia zo svetom. Nútili ma prezerať si spomienky svojho predka zabijaka, Altaïra ibn La-Ahada. Nútili ma aby som sadal do Animusu – prístroja, vďaka ktorému si môžem pozerať a čítať spomienky svojich predkov, ktoré mám uložené vo svojej DNA. Pomáhal som im vo veciach, ktorým ja sám doteraz nechápem a pevne dúfam, že sa mi to raz vyjasní. 

    Po zabití 9 Templárov v Altaïrovich spomienkach  som zistil, že môj učiteľ je jedným z nich a že Abstergo ovládajú Templáry a že som v nebezpečenstve.  Uvidel som na stene tajné a nebezpečné znaky vďaka šiestemu zmyslu, ktorý som sa naučil práve od  Altaïra a dozvedel som sa, že Lucy Stillmanová mi celý čas pomáhala. Že je taká ako ja, že je tiež zabijak. Spolu s ňou sme ušli priamo medzi prstami samotnej smrti, nastúpili sme do auta a išli sme do bezpečného úkrytu. Tam som sa spoznal s ďalšími zabijakmi. Za ich pomoci som sa dostal do Animusu 2.0 aby som sa naučil spôsobom zabíjania.  Znova som si musel prezerať spomienky, tentoraz svojho predka Ezia Auditore da Firenze v období Talianskej Renesancie. Musel som sa naučiť bojovať, tak ako bojujú Assassíni, pretože Tepláry sú stále na pozore. Nové dobrodružstvo sa mohlo začať.
*SPOLIER*

    Ako som sa prebudil, zacítil som divný pocit. Práve som sa narodil a môj otec mi dával meno, Ezio. Tak som sa radšej presunul o niekoľko rokov dopredu. Mám 17 a som skoro najväčší sukničkár vo Florencií. V mojom rodnom meste. Píše sa rok  1476, keď moju rodinu očierňuje chlap s menom Vieri Pazzi. Ako správny ochranca svojej rodiny sa mu postavím a zvíťazím.

    Lenže neradujem sa veľmi dlho. Po zrade môjho oca som zistil veci, ktoré zmenili môj život. Som zabijak a otec mi zanechal jeho krásnu bielu zbroj. Rozhodol som sa oca zachrániť, a tak som doručil papiere, ktoré dokazovali jeho nevinu. Lenže jeho priateľ ho zradil, a tak som sa musel postaviť na vlastné nohy. Musím sa pomstiť zradcom, resp. vrahom svojej rodiny, to som vedel na isto. Rozhodol som sa dokončiť ocovo dielo a zabíjať ľudí, ktorý sú napísaný na zozname, čo som našiel spolu s oblekom. Moje cesta za pomstou začína.

    Počas svojho putovania som sa dostal do veľmi krásnych oblastí Renesančného Talianska. Prešiel som Benátkami, Florenciou, Toskánskom, dostal som sa do Monteriggiony a do vili Auditore a navštívil som aj Vatikán. V mestách platia rovnaké pravidlá. Nenaštvať vojakov a nerobiť žiadne kriminálne priestupky. Len škoda, že nemám dovolenú jazdu na koni v mestách. Mestá sú spracované do najmenšieho detailu. Budovy, ktoré som videl len na obrázku vyzerajú neskutočne nádherne a vyšplhať sa dokážem na  ktorúkoľvek. Šplhanie na budovy je veľmi dôležité. Animus si dokáže zapamätať polohu všetkých vedľajší misií, ktoré sa mi zapíšu na mapu a ja ich potom môžem neskôr v pohode splniť. (Nebudem skákať, takže misie spomeniem neskôr.) Príroda vo svete je spracovaná do najmenšieho detailu, a tak sa moje lezenie na veľké budovy stali samozrejmosťou. Krásne výhľady sa mi zdali ako živé a skutočné, len škoda, že to bola len spomienka.    Postavy sa taktiež vykresľovali veľmi prirodzene, takže nové „spomienkové zariadenie“ sa mi páčilo čoraz väčšmi. Lepšie spracované prostredie, postavy a výhľady pridávali do mojej výpravy „šmrnc.“

     Samozrejme som  chodil po cestičkách spolu s obyvateľmi miest. Ľudia sa správali až neprirodzene prirodzene a mne to niekedy mojím putovaním aj vadilo. Stačilo jediné postrčenie a už na mňa išli všetky stráže, ktoré na mňa buď zaútočili, alebo si zapamätali moju tvár, a tak mi nezostávalo nič iné, ako trhať „wanted“ plagáty.  Ľudia reagovali na moje činnosti v meste viac než realisticky. Ako náhle som niekoho zabil, tak odo mňa išli čo najďalej a všetci na mňa vykrikovali. Ak uvideli mŕtvolu, pýtali sa „Kto to asi mohol urobiť?“ Ako náhle som postrčil muža nesúceho debnu, hneď sa mu zvalila a začal do mňa „dobiedzať“ a vyhrážať sa mi. To isté platilo aj keď som niekomu ukradol peniaze. Obyvatelia sa inštinktívne začali pozerať okolo seba a ak zistili, že im chýbajú peniaze, začali utekať ale hlavne kričať a hľadať páchateľa – mňa. Svet v Taliansku sa mi naozaj veľmi páčil a mal som z neho dobrý pocit.

    Všade som mal priateľov a dokonca aj nepriateľov. Leonardo Da Vinci mi vždy pomáhal rozlúštiť stránky kódexu – stránky sú umiestnené všade po svete a ich nájdením sa mi sprístupní nová výbava, pridá zdravie ale čo je hlavne, keď ich poskladám, nájdem na mape všetky krypty.  Leonardo mi vždy dal výbavú, ktorú som práve potreboval. Napríklad som si vďaka nemu zalietal v obrovskom lietajúcom stroji a zajazdil som si na „drožke.“ Leonardo mi bol vždy nápomocný.

     Môj strýko Mário mi vysvetlil poctatu zabíjania a vďaka nemu som mal strechu nad hlavou. Vo vile Auditore som mal uložené všetky brnenia, zbrane a mohol som rekonštruovať mesto, pamiatky a obchody. Čím viacej rekonštrukcií, tým viacej peňazí som si zarobil. Za peniaze som si neskôr kupoval obrazy, lieky, zbrane, náboje, jednoducho všetko čo som potreboval na svojej výprave. 

     Rodrigo Borgia, celá rodina Pazzi a mnohý ďalší, boli mojimi úhlavnými nepriateľmi, ktorý stáli za tým všetkým a ktorý sú zodpovedný za smrť mojej rodiny. 
Mal som samozrejme aj inú rodinu, ktorá prežila. Moja mama a sestra, na ktorých mi záležalo asi najviac na svete.

     Zabijakov  priateľov som mal veľa a ja ich to všetkých  hovoriť nebudem. Však skúste zažiť moje dobrodružstvo a pochopíte prečo.

    Spomínal som obchody, tak ich troška viacej „rozpitvám.“ V obchode si kúpim zbrane, od veľkým po malých a dokonca aj náboje typu: guľky, bomby rýchleho zmiznutia a vrhacie nože.  Môžem si zafarbiť svoj biely oblek podľa toho v akom meste sa nachádzam, pretože v každom meste som mal na výber iné farby. Môžem si kupovať  vaky, aby som mal možnosť nosiť viacej vecí naraz. Dokonca ako správny umelec si pravidelne kupujem obrazy a mapy k pokladom. Vďaka kúpe sa zvyšuje hodnota môjho bydliska a tým pádom aj viacej peňazí ide do môjho vrecka.

     Je rada na misie. V Animuse číslo 1.0 boli misie stereotypné a ležanie v ňom ma doslova unudilo k smrti. Stále len samé výsluchy, bitky a vražda.....V Animuse druhej generácie to už nie je. Misie sú zábavné, bavia ma a ja som na konci dokonca plakal, že som musel z neho odísť. Vedľajšie misie ma bavili taktiež. Hral som sa na pretekára, a tak som pokoril každý rekord vo svete. Keď som sa nudil, išiel som sa pobiť z nevernými manželmi a dokonca som sa hral na kuriéra. Keď už som sa až veľmi nudil, tak som išiel do najbližšieho holubníka a šiel som robiť to čo viem najlepšie, zabíjať. Bohužiaľ na moju škodu a smolu bolo tých vraždiacich misií až priveľa a mňa to už ku koncu nebavilo. Radšej som mal beh.

     Keď som na zemi našiel povaľovať sa škatuľku, zobral som ju a zistil som, že je to poklad. Takže som odhalil ďalšie nepovinné akcie. Zbieranie pierok pre svoju maminu bolo nudné ale čo by som pre svoju mamu neurobil? Našiel som jej všetkých 100 pierok a bola spokojná.

     Najzábavnejšia a najprepracovanejšia vedľajšia aktivita je asi „The Truth.“ Alebo ak chcete „Pravda.“ Môj predchodca „Subject. 16“ mi zanechal super zábavku. Nazbierať 20 skrytých znakov, ktoré sa nachádzajú na rozličných a významných pamätihodnostiach.   A však, keď ich nájdem, tak to neskončí. Musím ešte rozluštiť hádanku, ktorá mi zaberie dostatok času. Jednotlivé hádanky tu vymenovávať nemienim, takže sa nechajte pekne prekvapiť. Ich rozlúštenie stojí zato, to mi verte.

     Poslednou nepovinnou aktivitou je hľadanie skrytých pečatí assassínov. Je ich 6 a ak splním  všetky akrobatické a hádankové misie, podobnej Larry Croft, tak získam najlepšiu zbroj, od samotného Altaïra.

    Čo sa mi najviac páčilo na novom zabijákovy bol bojový systém a dabing postáv. Bojový systém už nie je len o čakaní na nepriateľov útok, ako to bolo v predchádzajúcej verzií, ale teraz už záleží hlavne na mojej pozornosti a reflexoch. Môžem dokonca nepriateľa odzbrojiť a zabiť ho jeho vlastnou zbraňou. Možností ako zabiť nepriateľa je mnoho. Do bojového systému zarátam aj jednotlivé zbrane. Dve zabijácke dýky, alebo ak chcete „Hidden blades.“ Prerobená dýka na strelnú alebo otrávenú a dokonca pribudli aj palcáty, sekery a oštepy ktoré som nikdy nevyužil. Zdali sa mi také nadbytočné, ale na spestrenie sú dobré. 

     Prejdem troška na hrateľnosť, u ktorom je vidieť, že ako prvé boli Animusi 2.0 na konzolách. Konzoloivné ovládanie hre škodí a mňa to iritovalo. Jediné spestrenie je také, že môžem plávať a jazdiť na gondolách, inak je ovládanie okopírované z gamepadu.

     Dabing postáv a aj celkové ozvučenie sa mi páčilo. V Animuse 1.0 robil najväčšiu neplechu český dabing, pretože stál za h.... radšej za nič. Našťastie, teraz mám len titulky, ktoré sú preložené do českého jazyka, a tak si môžem vychutnať angličtinu s talianskym prízvukom a dokonca aj s talianskymi výrazmi. Orchestreálna hudba, pridávala na atmosfére a mne sa nejedenkrát zježili chĺpky na rukách/nohách, jednodochu všade, kde ich mám.

    A tak som sa dočkal. Dokončil som svoju úlohu a odhalil som sprisahanie, ktoré som nikdy nečakal. Bol som starší skoro o 30 rokov, ale čo je hlavné, svoju úlohu som dokončil. Je na čase odísť z Animusu a ísť späť do prítomnosti v ktorej ma trápia halucinácie a Templáry. Templáry sú všade. V Renesančnom taliansku a dokonca aj v prítomnosti. Celý osud sveta stojí na mojich pleciach.

Záverečný verdikt:

 Ubisoft sa pohral s novou hrou, a tak aj vyzerá a hrá sa. Dokonca ani nová funkcia UPlay mi nevadila, a tak vám hra zaberie aj spolu s vedľajšími misiami cca 24 hodín. Dávam si klobúk dolu, pred majstrami z Ubisoftu a želám si, aby séria AC neskončila.

Plusy:
+ Grafika
+ Výhľady
+ Príbeh
+ Pravda a všetky vedľajšie misie
+ Originálny Dabing postáv
+ Konečne bez českého dabingu
+ Charizma hlavného hrdinu
+ Prepojenie dvoch dejových liniek  
+ Skutočné historické postavy a udalosti
   zakomponované do deja
+ dĺžka hry

Mínusy:
- Konzoloidné ovládanie
- Až príliš múdra AI, samozrejme v niektorých miestach
-  Muselo to skončiť??