Of Light and Darkness: The Prophecy

Keď  svetlo sveta uzrela hra s týmto pomerne zvláštnym názvom, spočiatku nikto nevedel, ako sa k nej má postaviť. Aj cesta, ktorej výsledkom bolo počatie toho nezvyčajného počinu bola pomerne tŕnistá. Interplay, nespokojný s výkonom svojho vtedajšieho partnera Heartland Enterprises, si povedal dosť, stopol mu kreditky a prestal posielať kvety, či drobné darčeky. Miesto náhradníka však už čoskoro zaujal neznámy zajačik Tribal Dreams, s ktorým dotiahli všetky potrebné starosti a radosti do úspešného konca a tak si v roku 1998 hráči mohli vyskúšať toto zaujímavé dielo.

Aké bolo jeho prijatie u odbornej, ako aj laickej verejnosti? Veľmi rozpačité. Recenzie v domácich, či zahraničných herných magazínoch sa pohybovali v rozmedzí od 20%, po až takmer 90% a tým pádom strácali akúkoľvek výpovednú hodnotu. Jediné, čo sa dalo konštatovať bolo, že hra asi nesadne každému.
Ako odvážny teeneger 90. rokov som si však povedal, že sa výzvy nezľaknem a hodenú rukavicu prijímam (pravdivá verzia, že kvôli herným suchotám ku ktorým sa pripočítal nedostatok financií a celé sa to vynásobilo neexistujúcim internetom, som si hru kúpil vo výpredaji a nemal som ani potuchy do čoho idem, len sa mi páčil cover, neznie až tak vznešene, že?).

O čo sa v Of Light and Darkness jedná? Nič menšie ako záchrana sveta pred prichádzajúcou apokalypsou to nebude. Nakoľko ale v dnešnej hernej dobe odvraciame konce sveta tak 2x do týždňa, základný kameň príbehu sa za príliš originálny pokladať nedá. Ale žiaden strach, originality si užijeme ešte do sýtosti. Príbeh začína keď my, ako Vyvolený, sme prenesený do miesta medzi svetlom a temnotou, kde prebieha súdne konanie, medzi temným pánom siedmeho milénia – Gar Hobom – to je ten zlý, nami – my sme tí dobrí, a zvyškom tribunálu – to sú tí leniví. Ako vyzerá miesto medzi svetlom a temnotou sa pýtate? Ako rockový bar, s reproduktormi, televíziou a obrovským, nepríjemne vyzerajúcim, vyskakujúcim gašparkom z krabice, ktorého svietiace oči vás neustále pozorujú.  Situácia je nasledovná: Gar Hob sa chystá zničiť ľudstvo, a jedine Vyvolený ho môže zastaviť tým, že vykúpi duše najväčších zločincov a hriešnikov histórie. To sú pravdepodobne všetky informácie, ktoré budeme potrebovať  a tak nám na rozlúčku iba ukážu jeden nejasný obrázok, a so slovami „nájdite túto miestnosť, zjavenia prichádzajú“ nás hodia priamo do akcie – surrealistického mesta plného neónových nápisov odkazujúcich na nadchádzajúci koniec.

Hneď prvé puzzle je zistiť, čo vlastne treba robiť. Iste, k hre je asi skoro 70 stranový manuál, ale kto by ho čítal. Takže naše prvé kroky vedú k zisteniu, že hýbať sa dá iba po predurčených trasách kliknutím ľavým tlačidlom myši a samotný presun prebieha prostredníctvom animácií, na štýl Myst, alebo Zork.  Cestou zbierame farebné gule (orbs), drobné pyramídky, nemáme ani potuchy, o čo tam ide, sem tam sa uprostred ničoho objaví hologram, kde sa neznáma slečna rozpráva s mužským hlasom mimo záber. Ešte pár minút blúdenia a už nám, tento krát ženský hlas oznamuje, citujem: „máte minútu na to, aby ste poslali zjavenie naspäť na temný ostrov pomocou bieleho svetla, alebo apokalypsa nastane už čoskoro“. Toto sa zopakuje ešte dvakrát a následne sme prenesený naspäť do baru, kde súd zhodnotí, že Vyvolený zlyhal a po krátkej prestávke, vyplnenej spomenutým zničením ľudstva sa máme vrátiť na nové zasadnutie. Nonšalantnejší koniec sveta sa len tak ľahko nevidí. Celé je to ukončené jednoduchou animáciou dvoch vystrašených detí, kým v pozadí sa prehráva zvukový záznam reportáže, opisujúcej skazu, čo sa deje „vonku“ .

Tak nejak už asi tušíme, že toto nebude ten pozitívny koniec, a tak neostáva nič iné, iba si preštudovať manuál a zistiť ako sa táto prapodivnosť ovláda.
Študovanie skutočne pomohlo a tak konečne môžem priblížiť, o čo sa v hre v skutočnosti jedná. Herný mechanizmus je nasledovný: Neónové mesto sa nazýva Dedina Prekliatych  (Village of the Damned) a skladá sa zo štyroch dôležitých častí.

1.    Sedem apokalyptických prístrojov - znečistené ovzdušie, radiácia, pohyby zemskej kôry, povodne, hladomor, choroby a vojna - miesta, na ktorých sa nachádzajú zjavenia s predmetmi, odkazujúcimi na ich činy. Tu si takisto kliknutím na prístroj možno vypočuť proroctvá spojené s koncom sveta. Škála sa pohybuje od mayských predpovedí, až po Nostradáma.

2.    Miestnosti venované siedmym smrteľným hriechom – obžerstvo, žiadostivosť, chamtivosť, hnev, závisť, lenivosť a pýcha

3.    Hodiny posledného súdu – stoja presne uprostred mesta a ukazujú ako ďaleko je blížiaca sa apokalypsa

4.    Miestnosť s hviezdami – tu možno zistiť jednak, ktoré zjavenie prislúcha ku ktorej farbe a zároveň si vypočuť ich krátky popis.

Stále to nie je príliš jasné, však? Celý princíp je však aj napriek svojej vonkajšej zložitosti veľmi jednoduchý, ale aj napriek tomu, sa bez pera a poznámkového bloku zaobídete len veľmi ťažko. Princípom je zistiť akého smrteľného hriechu sa každé zjavenie dopustilo a následne ho v príslušnej miestnosti za pomoci jeho artefaktu a vhodnej kombinácie farebných gulí vykúpiť. Takže na začiatku levelu prešprintovať do miestnosti s hviezdami, pozapisovať si mená nešťastníkov a im prislúchajúce farby, pohľadať ich artefakty, vypočuť si spovede ich obetí, vydedukovať, čím sa previnili, oslobodiť ich a postup opakovať, kým nebude mesto prázdne.

Z popisu je zrejme hneď jasný prvý, a najväčší problém hry – repetitívnosť. Je síce zábava rozmýšľať a skúmať, čoho sa mohol dopustiť povedzme Ivan Hrozný, alebo Aleister Crowley, ale nakoľko v neskorších leveloch sa vinníci opakujú, veľmi rýchlo to omrzí. Rozhodne to nie je niečo, čo by ste vydržali hrať dlhšiu dobu, alebo ako sa hovorí, „chytí a nepustí“. Nie, ak sa už podujmete na toto nezvyčajné dobrodružstvo, rozhodne ho treba dávkovať v malých množstvách.

Prejdime ale k pozitívnejším aspektom – hudba, resp. zvuky a grafika.

Hudba sa paradoxne, až na jeden mimoriadne OTRAVNÝ motív v bare, prakticky v hre nenachádza. Vynikajúco to ale vynahrádza jednak nahovorenie hlavných postáv – James Woods ako Gar Hob a Lolita Davidovich ako Angel Gemini (spomenutá mladá žena vedúca siahodlhé filozofické debaty s Gar Hobom ohľadne nevyhnuteľnosti zničenia ľudstva), a v druhom rade všadeprítomné zvuky. Posolstvá v apokalyptických miestnostiach, ako aj popisy smrteľných hriechov sú nahovorené priam majstrovsky, keď jednu vetu hovorí viacero ľudí a ich hlasy sa menia po jednotlivých slovách, alebo skupinách slov (ak si to neviete predstaviť, a hrali ste prvý Fallout, tak Master hovoril podobným štýlom). Zvuková kulisa nie je príjemná, alebo oddychová, ale myslím, že to by sa ani nehodilo. Zároveň ani nie je strašidelná, ale viac menej iba ..znepokojivá.  Je to ako by niekto sedel vedľa vás a sústavne vám do ucha šepkal všetko zlé a pochmúrne, čo sa vo svete deje.

Grafika, aj napriek pokročilému veku hry je stále pozoruhodná. Za dizajnom stojí surrealistický francúzsky maliar a sochár Gil Bruvel . To, že k dielu priložil ruku aj umelec je hneď poznať – pokrútené, asymetrické budovy, chodby a stroje budia viac dojem, ako by ste sa pohybovali v trojrozmernom obraze, ako v počítačovej hre. Screenshoty žiaľ ani zďaleka nevedia zachytiť vizuálnu atmosféru tohto počinu, ale stačí si predstaviť tvorbu od hociktorého surrealistického umelca – či už je to Salvador Dalí, Max Ernst, alebo napríklad Frida Kahlo a vsadiť seba a svoj pohľad z vlastných očí do jeho diania. Na svoju dobu boli veľmi kvalitné aj animácie tváre Angel Gemini, ale to dnes, vplyvom technologického pokroku, ocení už iba málokto.

Na treťom mieste tohto pomyselného rebríčka mi nedá nespomenúť ešte jeden faktor – humor. Čierny, z časti anglicky suchý, inokedy priam až cynický, ale prítomný počas celého deja. Či už sú to rozhovory medzi Gar Hobom a vykúpenými zjaveniami, o tom ako ho sklamali a aký mali potenciál, alebo monotónne, až znudené reakcie súdu v prípade prebiehajúceho konca sveta. Badať, že autori si dokázali celkom šikovne, inteligentne a nenútene vystreliť aj z vážnych tém.

Na začiatku som spomínal, že táto hra asi nesadne každému. To som bol ešte veľmi mierny, pretože táto hra nesadne takmer nikomu. Je netradičná a vyžaduje si veľa trpezlivosti, niekedy až donútenia hýbať sa v nej vpred. Nie je to niečo pre široké publikum a viac ako hru by som to nazval umeleckým projektom. O jej nezvyčajnosti hovorí aj fakt, že ani predtým ani potom už nič podobného nikto nevydal.
Takže moje odporúčanie? Ak ste tolerantní a radi oscilujete okolo bežných, štandardných štýlov, tak v rámci nostalgie sa skúsiť rozhodne oplatí. Na druhej strane ak ste viac tradične zameraní a takéto excentrické podivnosti nie sú vaša šálka kávy, stráňte sa tejto hry ako čert kríža.