Assassin's Creed 3

Dnes som dohral piaty diel série Assassins Creed, ktorý hrdo nesie vo svojom názve číslovku 3. Sedím v kresle, v rukách stále pevne držím ovládač a premýšľam, odkiaľ sa berie tá pachuť, čo mi po záverečných titulkoch ostala na jazyku. Neveriacky krútim hlavou, a v tom zachytím upretý pohľad Connora, pozerajúc sa na mňa z obalu hry. Za jeho výrazom si môžete predstavovať kohokoľvek, len nie assassína. V tvári dôverčivý, takmer až naivný, bez potrebnej iskry. Už po pár sekundách je každému jasné, že je od svojho predchodcu Ezia neskutočne vzdialený. V našom prípade by sa hodilo skôr povedať, že ich delí nekonečný oceán a stovky rokov.

Prijať ponuku piateho pokračovania znamená vstúpiť do Nového sveta. Zažijete pocity, aké mal Kolombus, keď stál na prahu nového začiatku. Pre vás to síce už nebude panenská príroda a na prvý pohľad neobývaná zem, ale rušný prístav v Bostone osemnásteho storočia. Po štyroch dieloch odohrávajúcich sa na blízkom východe a v období talianskej renesancie ide o zmenu pomerne vítanú. Najprv som sa dokonalo nechal zlákať samotným mestom, len tak sa prechádzal a vnímal všetok ten koloniálny hluk v uliciach, vstrebával atmosféru doby, sledoval obchodníkov v prístave ponúkajúcich čerstvé ryby, či len tak pozoroval obyčajný ľud, ako sa zhromažďuje na protest proti Korune. Vďaka širokým uliciam, rozľahlým námestiam a vskutku jednotvárnym budovám som však časom nadobudol dojem, že hra bola prenesená do prostredia, ktoré nebolo postavené pre to, čím je táto séria taká jedinečná. Viac času strávite na pevnej zemi a v dave ľudí, než plynulým behom po strechách. Pre mňa osobne veľké sklamanie. Našťastie hra sa pred svojim vydaním prezentovala dokonalým behom v korunách stromov a tak je možné, že nie všetko je stratené. Je na čase opustiť mesto a vyraziť do divočiny.

Už počas prvých krokov, ktoré vedú z dosahu civilizácie, je jasné, že Connor nie je mestský typ akým bol Ezio, ale jeho domovom sú koruny stromov v nekonečných lesoch. Je vidieť, že chlapci z Ubisoftu venovali neskutočne veľa času a úsilia, aby plynulosť pohybu z konára na konár, zo stromu na strom, bola minimálne tak presvedčivá ladná, ako tá Eziova v meste. Úprimne povedané, podarilo sa im to skvelo. Prvé minúty si doslova užijete a budete nadšení. Bohužiaľ len do doby, než si uvedomíte zopár podstatných skutočností. Pohyb vpred sa deje po veľmi dobre maskovanej koľajnici, a vám stačí držať jedno tlačidlo a páčku vpred. A kľudne môžete aj zavrieť oči. Connor už vie, kam má stúpiť a šanca na pád je takmer nulová.  Čo je však horšie je zamyslenie sa nad otázkou, prečo by som sakra po tých konároch mal skákať? Okrem pár príbehových misií, kedy je to vyžadované, a tých pár minút, kedy je to pre vás novinka, ktorú treba s radosťou vyskúšať, je to absolútne nepotrebná zbytočnosť. Osobne mi vždy prišlo rozumnejšie zavolať si koňa a odcválať tam kam potrebujem. V polke hry som už ani nevedel, že nejaké to skákanie po stromoch existuje.

Namiesto neskrotného behania a užívania si voľnosti pohybu sa tak dostáva do popredia samotný príbeh hry odohrávajúci sa na pozadí revolučných rokov. Nie je hádam kľúčovej udalosti v americkom boji za nezávislosť, ktorej by sa náš Connor nezúčastnil. On sám je totiž katalyzátorom mnohých dôležitých udalostí, akými sú nezabudnuteľné Bostonské pitie čaju, polnočná jazda Paula Revereho, je to on, kto stojí a bojuje po boku Patriotov v každej dôležitej bitve, a koniec koncom je to Connor, kto fúka na čerstvo podpísané vyhlásenie o nezávislosti, aby na ňom zaschli jednotlivé podpisy. Dalo by sa povedať, že je takým Forrestom Gumpom obdobia boja o nezávislosť.

Väčšinu času budete bohužiaľ tráviť ako poslíček pre rôzne skupiny ľudí, ktorým nedôverujete, avšak bez toho, aby vám bolo vysvetlené prečo. Connor má odhodlanie a zručnosti, aby zmenil beh vecí, avšak málokedy tak spraví na základe svojich rozhodnutí a len počúva rozkazy. O chvíľu tak nadobudnete dojem, že ide o bábku na scéne veľkého divadla, ktorú si jednotlivý herci prehadzujú z ruky do ruky podľa potreby scenára, aby sa sem tam odohrala nejaká tá väčšia scéna.

Tento pocit obmedzenia je ešte viac zosilnený samotným dizajnom jednotlivých misií. Je tu až trestuhodne málo assassínskych misií, a ešte menej miesta na samotné plánovanie, ako ich vykonať. Celkovo sa herná náplň scvrkla na odposlúchavanie, občasné naháňanie, a samozrejme veľkolepé  bojové scény. Tichý postup, ktorý by mal byť prednosťou assassínskeho učenia  je hodený na vedľajšiu koľaj. Osvieženie som teda očakával v podobe vedľajších misií, avšak márne.

K dispozícii máte zveľaďovanie svojej usadlosti, kde prijímate rôznych remeselníkov a dedinčanov, pre ktorých najprv treba splniť nejakú tú drobnosť. Ak ich už máte, budú pre vás vyrábať rôzne výrobky a vy sa môžete vrhnúť na obchodovanie s obomi mestami. Jedná sa o pomerne jednoduchú vec, ktorá je založená na neskutočne zle navrhnutom menu, kde si volíte kto a čo vyrobí, a ktorý konvoj čo a kam odvezie. Nuda, ktorá vás otravuje krkolomne spracovaným ovládaním a skôr či neskôr sa na to vykašlete. Ak máte stále nádherné spomienky, ako ste zveľaďovali svoju vilu v ACII, tak na to rýchlo zabudnite. Aby som nezabudol, môžete loviť jednotlivé zvieratá, stiahnuť ich z kože, prípadne získať z nich potrebné suroviny, a potom výhodne predať. Otravná a nepotrebná zbytočnosť, ako celý systém obchodovania.

Pokiaľ ide o vedľajšie úlohy v mestách, ide najmä o oslobodenie jednotlivých štvrtí Bostonu a New Yorku z vplyvu templárov. V tomto prípade ide o pomerne nudnú a opakujúcu sa činnosť, ktorej cieľom je väčšinou niekoho zabiť (po krátkej naháňačke), alebo pomôcť niekomu, koho práve niekto ohrozuje. Za odmenu sa k vám pridávajú noví adepti na assassínov, ktorých treba po vzore z AC: Brotherhood trénovať. Je smutným faktom podotknúť, že v spomínanom diely to fungovalo, zatiaľ čo tu je to otravné a frustrujúce. A zatiaľ čo predtým som mal k dispozícii 10 plne vyškolených assassínov, tento krát som nemal chuť vycvičiť ani len jedného.

Najväčšie rozptýlenie tak asi predstavujú námorné bitvy. Tie sú dostupné v niektorých príbehových misiách ako aj v sérii vedľajších, kedy máte k dispozícii vlastnú loď menom Aquila a sériu bitiev na pobreží Nového Anglicka. Ovládanie samotnej lode je arkádovou záležitosťou a celá taktika bojov sa zmestí do ohraničenia, že všetky nepriateľské lode musia byť na jednej strane a vy potom páliť jednu za druhou. Nič čo by vás však ohúrilo, prípadne zaujalo na dlhšiu dobu.

Na záver musím konštatovať, že Assassins Creed 3 prišla s toľkými zmenami a tak výrazným odklonom od podstaty série, že je ťažké si k nej nájsť cestu. Celý ten čas máte dojem, že hráte niečo, čo je vám dôverne známe, avšak neviete to poriadne uchopiť. Zmien je možno až priveľa, máloktorá dotiahnutá do konca, po väčšinou sú úplne zbytočné. Z hry sa vytratil ten ťažko opísateľný “assassínovský feeling“, hrdina je nevýrazný, a Desmondov príbeh  odohrávajúci sa v súčasnosti je jedno veľké WTF. Chvíľami som mal dojem, že ten kto písal túto časť scenára ani netuší, o čom boli predchádzajúce časti. Spočítané a podčiarknuté, pre mňa jednoznačne najväčšie sklamanie tohto roka a s prípadným pokračovaním si to sakramentsky rozmyslím.

dickie@worriedmuschroom

Plusy

spracovanie nového sveta

skĺbenie fiktívnych udalostí na pozadí skutočnej revolúcie

nostalgia

Mínusy

technické chyby (zasekávanie postáv, sem tam nemožno pokračovať v úlohe)

takmer zmizli assassínske misie

prostrednie nevhodné na free-run

hlavný hrdina

priebeh a ukončenie Desmondovho príbehu

uživateľské rozhranie pri obchodovaní / vyrábaní / trénovaní assassínov

nedôstojné pokračovanie série