Max Payne |
PC
pridal pRo_gaMer 25.8.2005 o 14:19 pod používateľské recenzie
9.3
„Sklamal som. Sklamal som ako otec, aj ako manžel. Nielenže som nedokázal ochrániť mojich najbližších pred hrozbou, ale ešte aj posledné spomienky ktoré na nich mám sú plné krvi. Jeden by sa až pozastavil čo dokáže maličký kúsok olova. Mne vzal celý môj svet. Hhh, že osud. Toto sa nemalo stať.“
V roku 2001 sa svet zmenil. Nielenže sme vstúpili do nového tisícročia, ale do sveta herného priemyslu vstúpila hra ktorá ho od základu zmenila. Doslova zrútila predpísané hranice a nastolila nový zákon interaktívnej zábavy. Polemizovať o tom či táto zmena nám hráčom prospela je teraz už zbytočné. Mne však po tejto záležitosti ostala v srdci diera. Diera nielen po Maxovej guľke a po pocite, že som tento kult v akčnom žánri už prešiel...
Bežný deň....
„Rutina. Vtedajší večer bol obyčajnou rutinou. Po dlhom a ubíjajúcom pracovnom dni som pri pomyslení na teplú večeru a pusu od mojej rodiny vkĺzol do nášho domu ako ryba do vody. Pri pohľade na zabarikádovaný vchod do kuchyne som však náhle skamenel hrôzou. Pri žiadnej odpovedi na moje otázky a výkriky sa môj mozog snažil vytvoriť mozaiku udalostí ktoré tomuto incidentu predchádzali, no myšlienky sa mi búrili a nevedel som vytvoriť žiaden súvislý obraz toho, čo sa tu mohlo stať. V panike som sa snažil vybehnúť hore po schodoch. Dvere do spálne boli zatarasené. Počul som krik....a výstrely. V šialenstve som zabil neželaných hostí a chcel pomôcť rodine. Bolo neskoro. Moje jediné dieťatko teraz ležalo bezvládne na zemi. Už nikdy sa nezbavím nočných mor o skrvavenej detskej tapete. Žena ležala na posteli s krvavou tvárou. Celý môj beztvarý svet, všetko čo som v živote mal a prečo som žil sa mi zborilo ako domček z karát vo víchrici. Život aký som žil a poznal sa skončil. Osud má zvláštny zmysel pre humor....“
Ospravedlňujem sa vám za mierne prozaický začiatok ale chcel som aspoň sčasti priblížiť atmosféru prvých chvíľ hrania tejto kultovej záležitosti. Max Payne, je obyčajným policajtom vo veľkom jablku. Patrí k službám NYPD a jeho každodennou povinnosťou je trestať násilníkov po celom tomto neresťou prekvitajúcom meste. Jedného dňa ako sa tak vracal z ďalšieho pracovného dňa ho doma čakalo prekvapenie. Nie však veľmi príjemné prekvapenie. Jeho rodinu totiž vyvraždili neznámy násilníci. A tu sa začína dlhá, tŕnistá a strastiplná cesta nášho hlavného hrdinu. A popri tom všetkom aj dojemná. Za najväčší plus hry považujem atmosféru. Poviem vám, pocity ktoré tancovali v mojej hlave pri hraní tejto hry sú neopísateľné a aj na pomerne veľký vek má stále čo dať. Mrazivá nervozita, až hororového rázu bola na dobu v ktorej hra vznikla nevídaná. Najmä prvá misia v hre v metro stanici. Krvavé cákance natiahnuté po zemi a smerujúce na verejné záchody pôsobili až priveľmi znepokojivým dojmom. A keď ešte ukázali na mŕtvolu ležiacu na zemi atmosféra dosiahla maxima. I keď hra bola svojim spôsobom presvetlená, nemohol som sa zbaviť dojmu nevedomosti a stiesnenosti. Ešte v žiadnej hre som sa nevcítil do kože hlavného hrdinu tak ako v Maxovi Paynovi. Či už išlo len o vykukovanie za roh alebo zabitie od chrbta, vždy som svoje kroky presne plánoval. Raz sa mi stalo, že som spadol zo stoličky v momente keď som sa nakláňal za roh, a to by malo o atmosfére povedať dosť.
Hrateľnostne je na tom hra viac ako dobre. Ovládanie je skvelé a úplne intuitívne. S tým je spojená aj návykovosť v hre. Problémom však je, že kým si na hru navyknete tak aj skončí. Obrovským mínusom hry je totiž nesmierne nízka hracia doba. Hra je rozdelená do troch obrovských, nazvem to misií, a tie sú rozdelené do približne 7 kapitol, niekedy menej. Niektoré kapitoly budete hrať dlhšie, iné zasa kratšie. Keď však spočítate celkové odohrané hodiny, číslo ktoré vznikne bude viac než udivujúce. Za najvýraznejší faktor hry ktorý doslova ovplyvnil hodnotenia kritikov je bullet-time. Spomalený záber ukazujúci olovo rýchlosťou okamihu vŕtajúce diery do pušným prachom oťaženého vzduchu je dychberúci. Myslím, že hry ako Enter the Matrix by si mohli brať príklad od Payna. S týmto spomaleným časom však dokážete aj rôzne choreografické pohyby, ako úskoky do strán alebo mlynské kolá na jednej ruke. Výborné je, že pri istých protivníkoch, napríklad pri poslednom nepriateľovi na istom mieste sa obraz efektne zastaví a krúži okolo protivníka ktorému sa do tela efektne vrývajú guľky. Samozrejme pri patričnom krvavom výstreku bez neho by to nemalo zmysel. . Letiace strely za sebou nechávajú krásne vzdušné čiary. Tento spomalený čas však nie je nekonečný a jeho limit sa vám zobrazuje hneď vedľa životov. Ampulka s touto „energiou“ sa vám ale pri zabíjaní nepriateľov automaticky plní, takže akútny nedostatok Bulett-timu nehrozí. Hra navyše oplýva obrovskou interaktivitou s prostredím. Prakticky každá skriňa sa dá otvoriť, zapnúť vypnúť televízor alebo aj pustiť vodovodné kohútiky. Všade totiž môžete nájsť skryté predmety. A to či už len náboje, alebo aj obľúbených zabijakov bolesti, tabletky Painkillers.
Spočiatku vlastníte len Berretu, no inventár u tohto kúsku zďaleka nekončí. Výraznejšou pištolkou je už Desert Eagle, ktorý som mal z hry najradšej aj napriek nedostatku nábojov. Dôjde však aj na väčšie kúsky ako SMG, sniperka SVD Dragunov alebo M16 s inak poetickým názvom Colt Comando. Nechýba ani Molotov Cocktail, teda zápalná fľaša. V hre dôjde aj na granáty, no tie som využíval asi najmenej. Naopak mne vyhovujúce zbrane boli brokovnica ale šikovný samopal MP5. Čo sa týka umelej inteligencie, hra rozhodne nerobí zázraky, no ani hanbu. I keď nepriatelia majú vo svojom biednom mozočku len jednu funkciu a to „strieľať“ nemusia byť ešte úplný tupci. Čo sa týka krytia alebo práve v tíme tak to je na hru z roku 2001 priveľa a celkovo môžeme byť radi, že sa vôbec hýbu keď strieľajú. A to je u nich hlavný plus. Pri strieľaní totiž kľučkujú zo strany na stranu. Niežeby im to zachránilo život ale aspoň sa pri trestaní neželaného návštevníka pohybujú. Keď ide o bossov v hre, natrafíte len na jedného a to posledného. I keď vám dá zabrať a jeho zabitie vám mierne zaťaží inak odpočívajúcu hlavu, jediný krát v hre upustíte od kŕčov v prstoch a dáte priechod aj mozgovým závitom. Celý príbeh hry, je hráčovi podávaný prakticky po častiach a to komixovým štýlom. Nechýbajú obrázky a ani známe bublinky s textom. Celkovo to skvelo dotvára atmosféru a príbeh je pochopiteľnejší a viac priehľadný.
Keď ide o grafiku, treba brať v úvahu, že i ide pomerne staršiu hru a tak vám naskytnem názory z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Na vtedajšiu dobu: Grafické orgie. Úžasné technické spracovanie ktoré táto hra ponúkala neraz vyrazili dych. Či už ide o nádherné modely postáv s krásne namodelovanými výrazmi tváre alebo neuveriteľne detailne spracované interiéry či exteriéry vždy sú to veci ktoré prakticky lámali rekordy v dobe kedy vznikli. A však na dobu dnešnú by som už takto chváliť nemohol. Modely postáv nie sú ani zďaleka tým čo bývali a ani výrazy tváre už nerobia zázraky v hernom priemysle. Jednoducho náš Maxík zostarol a nielen na jeho tvári sa vytvorili vrásky, ale aj na jeho grafickom šate. Interiéry už nemajú toľko polygónov aby vytvorili revolúciu a na hre je jej vek silne badateľný. Zvuky však zostarnúť nemôžu a preto Max Payne ponúka kvalitnú ako hudobnú tak aj zvukovú zložku. Zbrane znejú jedinečne a každá má svoj osobitný štýl
Dabing je skvelý a na hlas hlavného sa nedá ľahko zabudnúť. Hudby je málo a vyskytuje sa len na určitých miestach ako animácie alebo komixy. Mínus to však nie je, len mám pocit že niekedy by sa jemný podmas mohol spustiť aspoň pre doladenie hviezdnej atmosféry.
Max Payne je hra ktorá vykonala revolúciu. Prevratný herný systém a nádherné technické spracovanie tvoria spolu úžasnú atmosféru a z hry budete mať neopísateľný pocit. Max Payne je ten tip hry, po ktorej prejdení vo vás niečo ostane. Vo mne ostalo, jedinečný pocit z perfektnej hry. Dôkazom, že vás neklamem vám musí byť fakt, že Max Payne je jedinou akčnou hrou, ktorú môj otec hral a prešiel. A to je pre človeka ovplyvneným športovými hrami, veľký pokrok.
Plusy
-hviezdna atmosféra
-príbeh
-perfektná hrateľnosť
-(na vtedy) grafika a zvuky
Mínusy
-občasné chyby
-hra sa na svoju dobu vzniku nevyhla určitým bugom
V roku 2001 sa svet zmenil. Nielenže sme vstúpili do nového tisícročia, ale do sveta herného priemyslu vstúpila hra ktorá ho od základu zmenila. Doslova zrútila predpísané hranice a nastolila nový zákon interaktívnej zábavy. Polemizovať o tom či táto zmena nám hráčom prospela je teraz už zbytočné. Mne však po tejto záležitosti ostala v srdci diera. Diera nielen po Maxovej guľke a po pocite, že som tento kult v akčnom žánri už prešiel...
Bežný deň....
„Rutina. Vtedajší večer bol obyčajnou rutinou. Po dlhom a ubíjajúcom pracovnom dni som pri pomyslení na teplú večeru a pusu od mojej rodiny vkĺzol do nášho domu ako ryba do vody. Pri pohľade na zabarikádovaný vchod do kuchyne som však náhle skamenel hrôzou. Pri žiadnej odpovedi na moje otázky a výkriky sa môj mozog snažil vytvoriť mozaiku udalostí ktoré tomuto incidentu predchádzali, no myšlienky sa mi búrili a nevedel som vytvoriť žiaden súvislý obraz toho, čo sa tu mohlo stať. V panike som sa snažil vybehnúť hore po schodoch. Dvere do spálne boli zatarasené. Počul som krik....a výstrely. V šialenstve som zabil neželaných hostí a chcel pomôcť rodine. Bolo neskoro. Moje jediné dieťatko teraz ležalo bezvládne na zemi. Už nikdy sa nezbavím nočných mor o skrvavenej detskej tapete. Žena ležala na posteli s krvavou tvárou. Celý môj beztvarý svet, všetko čo som v živote mal a prečo som žil sa mi zborilo ako domček z karát vo víchrici. Život aký som žil a poznal sa skončil. Osud má zvláštny zmysel pre humor....“
Ospravedlňujem sa vám za mierne prozaický začiatok ale chcel som aspoň sčasti priblížiť atmosféru prvých chvíľ hrania tejto kultovej záležitosti. Max Payne, je obyčajným policajtom vo veľkom jablku. Patrí k službám NYPD a jeho každodennou povinnosťou je trestať násilníkov po celom tomto neresťou prekvitajúcom meste. Jedného dňa ako sa tak vracal z ďalšieho pracovného dňa ho doma čakalo prekvapenie. Nie však veľmi príjemné prekvapenie. Jeho rodinu totiž vyvraždili neznámy násilníci. A tu sa začína dlhá, tŕnistá a strastiplná cesta nášho hlavného hrdinu. A popri tom všetkom aj dojemná. Za najväčší plus hry považujem atmosféru. Poviem vám, pocity ktoré tancovali v mojej hlave pri hraní tejto hry sú neopísateľné a aj na pomerne veľký vek má stále čo dať. Mrazivá nervozita, až hororového rázu bola na dobu v ktorej hra vznikla nevídaná. Najmä prvá misia v hre v metro stanici. Krvavé cákance natiahnuté po zemi a smerujúce na verejné záchody pôsobili až priveľmi znepokojivým dojmom. A keď ešte ukázali na mŕtvolu ležiacu na zemi atmosféra dosiahla maxima. I keď hra bola svojim spôsobom presvetlená, nemohol som sa zbaviť dojmu nevedomosti a stiesnenosti. Ešte v žiadnej hre som sa nevcítil do kože hlavného hrdinu tak ako v Maxovi Paynovi. Či už išlo len o vykukovanie za roh alebo zabitie od chrbta, vždy som svoje kroky presne plánoval. Raz sa mi stalo, že som spadol zo stoličky v momente keď som sa nakláňal za roh, a to by malo o atmosfére povedať dosť.
Hrateľnostne je na tom hra viac ako dobre. Ovládanie je skvelé a úplne intuitívne. S tým je spojená aj návykovosť v hre. Problémom však je, že kým si na hru navyknete tak aj skončí. Obrovským mínusom hry je totiž nesmierne nízka hracia doba. Hra je rozdelená do troch obrovských, nazvem to misií, a tie sú rozdelené do približne 7 kapitol, niekedy menej. Niektoré kapitoly budete hrať dlhšie, iné zasa kratšie. Keď však spočítate celkové odohrané hodiny, číslo ktoré vznikne bude viac než udivujúce. Za najvýraznejší faktor hry ktorý doslova ovplyvnil hodnotenia kritikov je bullet-time. Spomalený záber ukazujúci olovo rýchlosťou okamihu vŕtajúce diery do pušným prachom oťaženého vzduchu je dychberúci. Myslím, že hry ako Enter the Matrix by si mohli brať príklad od Payna. S týmto spomaleným časom však dokážete aj rôzne choreografické pohyby, ako úskoky do strán alebo mlynské kolá na jednej ruke. Výborné je, že pri istých protivníkoch, napríklad pri poslednom nepriateľovi na istom mieste sa obraz efektne zastaví a krúži okolo protivníka ktorému sa do tela efektne vrývajú guľky. Samozrejme pri patričnom krvavom výstreku bez neho by to nemalo zmysel. . Letiace strely za sebou nechávajú krásne vzdušné čiary. Tento spomalený čas však nie je nekonečný a jeho limit sa vám zobrazuje hneď vedľa životov. Ampulka s touto „energiou“ sa vám ale pri zabíjaní nepriateľov automaticky plní, takže akútny nedostatok Bulett-timu nehrozí. Hra navyše oplýva obrovskou interaktivitou s prostredím. Prakticky každá skriňa sa dá otvoriť, zapnúť vypnúť televízor alebo aj pustiť vodovodné kohútiky. Všade totiž môžete nájsť skryté predmety. A to či už len náboje, alebo aj obľúbených zabijakov bolesti, tabletky Painkillers.
Spočiatku vlastníte len Berretu, no inventár u tohto kúsku zďaleka nekončí. Výraznejšou pištolkou je už Desert Eagle, ktorý som mal z hry najradšej aj napriek nedostatku nábojov. Dôjde však aj na väčšie kúsky ako SMG, sniperka SVD Dragunov alebo M16 s inak poetickým názvom Colt Comando. Nechýba ani Molotov Cocktail, teda zápalná fľaša. V hre dôjde aj na granáty, no tie som využíval asi najmenej. Naopak mne vyhovujúce zbrane boli brokovnica ale šikovný samopal MP5. Čo sa týka umelej inteligencie, hra rozhodne nerobí zázraky, no ani hanbu. I keď nepriatelia majú vo svojom biednom mozočku len jednu funkciu a to „strieľať“ nemusia byť ešte úplný tupci. Čo sa týka krytia alebo práve v tíme tak to je na hru z roku 2001 priveľa a celkovo môžeme byť radi, že sa vôbec hýbu keď strieľajú. A to je u nich hlavný plus. Pri strieľaní totiž kľučkujú zo strany na stranu. Niežeby im to zachránilo život ale aspoň sa pri trestaní neželaného návštevníka pohybujú. Keď ide o bossov v hre, natrafíte len na jedného a to posledného. I keď vám dá zabrať a jeho zabitie vám mierne zaťaží inak odpočívajúcu hlavu, jediný krát v hre upustíte od kŕčov v prstoch a dáte priechod aj mozgovým závitom. Celý príbeh hry, je hráčovi podávaný prakticky po častiach a to komixovým štýlom. Nechýbajú obrázky a ani známe bublinky s textom. Celkovo to skvelo dotvára atmosféru a príbeh je pochopiteľnejší a viac priehľadný.
Keď ide o grafiku, treba brať v úvahu, že i ide pomerne staršiu hru a tak vám naskytnem názory z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Na vtedajšiu dobu: Grafické orgie. Úžasné technické spracovanie ktoré táto hra ponúkala neraz vyrazili dych. Či už ide o nádherné modely postáv s krásne namodelovanými výrazmi tváre alebo neuveriteľne detailne spracované interiéry či exteriéry vždy sú to veci ktoré prakticky lámali rekordy v dobe kedy vznikli. A však na dobu dnešnú by som už takto chváliť nemohol. Modely postáv nie sú ani zďaleka tým čo bývali a ani výrazy tváre už nerobia zázraky v hernom priemysle. Jednoducho náš Maxík zostarol a nielen na jeho tvári sa vytvorili vrásky, ale aj na jeho grafickom šate. Interiéry už nemajú toľko polygónov aby vytvorili revolúciu a na hre je jej vek silne badateľný. Zvuky však zostarnúť nemôžu a preto Max Payne ponúka kvalitnú ako hudobnú tak aj zvukovú zložku. Zbrane znejú jedinečne a každá má svoj osobitný štýl
Dabing je skvelý a na hlas hlavného sa nedá ľahko zabudnúť. Hudby je málo a vyskytuje sa len na určitých miestach ako animácie alebo komixy. Mínus to však nie je, len mám pocit že niekedy by sa jemný podmas mohol spustiť aspoň pre doladenie hviezdnej atmosféry. Max Payne je hra ktorá vykonala revolúciu. Prevratný herný systém a nádherné technické spracovanie tvoria spolu úžasnú atmosféru a z hry budete mať neopísateľný pocit. Max Payne je ten tip hry, po ktorej prejdení vo vás niečo ostane. Vo mne ostalo, jedinečný pocit z perfektnej hry. Dôkazom, že vás neklamem vám musí byť fakt, že Max Payne je jedinou akčnou hrou, ktorú môj otec hral a prešiel. A to je pre človeka ovplyvneným športovými hrami, veľký pokrok.
Plusy
-hviezdna atmosféra
-príbeh
-perfektná hrateľnosť
-(na vtedy) grafika a zvuky
Mínusy
-občasné chyby
-hra sa na svoju dobu vzniku nevyhla určitým bugom
napísal pRo_gaMer 25.8.2005
Páči sa mi!
9.3
MAX PAYNE
