Teenage Mutant Ninja Turtles: Out of the Shadows

Návrat legendy

Odhliadnime od toho, že si týmto podnadpisom zdanlivo trochu prihrievam polievočku (svoj doteraz posledný článok som tu zverejnil takmer pred piatimi rokmi) a zamerajme sa na históriu kung-fu žiab... vlastne ninja korytnačiek. Môj prvý kontakt s touto veselou štvoricou zaistil koncom 80. rokov ich prvý animovaný seriál, ktorý som poctivo sledoval a nasledovalo vášnivé zháňanie všetkého „korytnačieho“ – od komixov, cez figúrky a plagáty až po nalepovačky do dvoch rôznych zberateľských albumov.

Aj keď popularita TMNT v druhej polovici 90. rokov upadla, nový animovaný seriál z roku 2003 (mňa osobne táto verzia veľmi nenadchla, ale to je hlavne spôsobené nostalgickou láskou ku rokom 80tym), či film z roku 2007 ich znovu čiastočne spopularizoval a najnovší seriál pod záštitou káblovej televízie Nickelodeon, ktorý sa čoskoro dočká druhej sezóny im opäť vydláždil cestu do sŕdc detí, teenagerov a ich nostalgicky naladených rodičov (a mňa

A najmä z posledne-menovaného seriálu čerpá aj nová hra z dielne Red Fly Studios, ktorej sa teraz pozrieme bližšie na zúbky.

S láskou k detailom

Podľa toho, čo som mal možnosť v hre vidieť a počuť by som povedal, že chlapci a dievčatá od „červenej muchy“ sa s korytnačkami dobre poznajú – odkazy a rôzne narážky na staršie inkarnácie TMNT sa v hre (najmä v slušne nahovorených dialógoch) nachádzajú na každom kroku. Rovnako sa vyhrali aj so súbojovým systémom, kde je možné okrem tradičných útokov (tu tradičnú dvojicu „rýchly“ a „pomalý“ útok nahradili „útok zbraňou“ a „kop“, ktoré je možné medzi sebou rôzne kombinovať do všemožných combo-útokov) dopĺňajú takzvané spoločné útoky, kedy pár, či dokonca celá štvorica zaútočí na nepriateľa naraz (napr. ho pripučia svojimi panciermi) a každý pár korytnačiek má vlastné kombo. V priebehu hry máte možnosť získať aj sekundárne zbrane (Donatello si vyrobil antigravitačnú rukavicu a Rafael dostal kovové rukavice), resp. sekundárne módy do zbraní (Leonardo si dokáže spojiť meče do jedného dojsečného a Michaelangelo si vie spraviť z nunchakov kusarigamu). Čerešničkou na torte je jednoduchý RPG systém, umožňujúci po získaní určitého množstva XP odomknúť nové chvaty a hmaty, vylepšiť vlastnosti postáv atp. Získať dostatok skúseností na všetky vylepšenia vám umožnia rôzne challenge módy, ktorým sa dá venovať popri hlavnej dejovej línii.

Stále toľko chuti roboty a už tak málo času

Doteraz som vymenovával samé pozitíva a mnohí si už zrejme hovoríte „tak toto musí byť parádna hra“. Žiaľ, po jej dohraní môžem len sucho podotknúť, že mala potenciál sa ňou stať. Osobne môžem len špekulovať, či sa autori príliš venovali dialógom a podobným drobnôstkam, či prepili všetok svoj rozpočet, alebo ich vydavateľ Activision z nejakého dôvodu prinútil vydať hru v tomto „surovom“ stave, ale celkový produkt pôsobí „narýchlo zbúchaný„ a nedokončený.

Grafika, ktorú možno v dnešnej dobe označiť za hranične akceptovateľnú, ohyzdné in-game animácie doplnené statickými obrázkami v komixovom štýle posúvajú dopredu pomerne jednoduchý príbeh (klasické zastavovanie Shredderových zlovestných plánov ničím nenadchne, ale ani neurazí) a hernú časť vypĺňa pobehovanie po ničím nezaujímavých lokáciách (kedy častokrát neviete kam máte ísť, nakoľko v hre absentuje ako waypoint systém, tak akákoľvek mapa), súboje z neustále sa respawnujúcimi hordami nepriateľov, ktorých je v hre mimoriadne málo (väčšina sa líši farbou oblečenia a počtom rán, ktoré im musíte uštedriť, než sa konečne prestanú zdvíhať zo zeme a útočiť) a smiešne jednoduchá hackovacia minihra, ktorá v tejto hre pôsobí ako päsť na oko.

Zvuky sú... okay, čo znamená absolútne ničím nevybočujúce z priemeru. Dabing, ako som už spomínal vyššie, je na dobrej úrovni, ale dialógy (a tiralógy a tetralógy) sa zvyknú často spustiť naraz a všetky koritnačky sa zrazu začnú prekrikovať, až im nie je rozumieť a opakovanie tých istých bojových pokrikov sa tiež rýchlo zunuje.

Ku hudbe sa vyjadrím tradične stručne: Nezapamätal som si síce ani jednu melódiu, ale nemal som ani nikdy pocit, že by mi hudba liezla na nervy.

„Ale veď súboje – samotné gro hry – musia byť predsa úplne skvelé, s ohľadom na prepracovaný súbojový systém,“ vravíte? Nuž, nerád to hovorím, ale aj tento potenciál bol dokonale zabitý vďaka neresponzívnemu ovládaniu, kamere, ktorá má občas problém zamerať sa na niečo iné, než váš pancier a plejáde bugov, ktorá miestami robí z TMNT: OotS nehrateľnú hrôzu. Niekoľkokrát mi hra zničoho nič zamrzla, stlačenie nejakej klávesy spravilo niečo úplne iné, než malo, občas mi korytnačky odmietli skákať, prípadne kopať, nepriatelia zmizli z mapy a ja som nemohol pokračovať v hre (hra vás pustí ďalej, až keď vyradíte z boja všetkých protivníkov), titulky občas mizli, postavy rozprávali jedna cez druhú a nebolo im nič rozumieť, omráčení spolubojovníci sa nedali prebrať... Takto by som mohol pokračovať snáď aj na celú stranu. Beta-testing v hre zrejme vôbec nebol, alebo bol úplne odfláknutý a to definitívne zrazilo na kolená akékoľvek prvotné pozitíva, ktoré toto dielo malo.

TL;DR

Záverečné zhrnutie som si pripravil vo forme minirecenzie (alebo rovnice?), aby si aj netrpezliví čitatelia niečo z tohto článku odniesli:

+ dialógy

+ súbojový systém

+ dĺžka hry (v tomto prípade skôr „krátkosť“, vďaka ktorej nebudete dlho tripeť)

- bugy, tony a tony bugov

- zastaralá grafika a dizajn

- práca kamery

- ovládanie

- repetitívnosť

= zabitý potenciál a najhoršia hra, ktorú som tento rok hral