Metal Gear Rising: Revengeance

Okamžitá stopka pre všetkých skalopevných fanúšikov Metal Gear Solid, toto nie je vaša šálka patrioticko-stealth-konšpiračnej kávy. Priorita je tu akcia, veľa akcie. Toto je Metal Gear Rising a že sa jedná o dobrú akciu.



Úvod 
Hlavný protagonista tejto hry – Raiden, pre niektorých hráčov starý známy, pre iných bielovlasá postava s otáznym pohlavím pracuje ako osobná ochranka pre predsedu vlády. Do vienka nedostal iba augmentované telo, na ktoré by aj Adam Jensen pozeral s úžasom ako na priemernú slovenskú mzdu, ale aj ostrý jazyk spoločne s ešte ostrejším mečom. Po útoku na chránenca rozhýbe svoje podpätky a preseká sa až k ľuďom, ktorí mu unášajú zamestnávateľa a tým dávajú nejakú tú motiváciu do ďalších hodín hry. Raiden utrpí porážku a s odchodom najsympatickejšieho kyber-samuraja sa rozbieha samotná hra.



Skaza
Akonáhle vylepšia Raidena do absurdných rozmerov, prichádza (skôr prilieta) na scénu s novými hračkami, ktoré ponúkajú ešte delikátnejšie sekanie a prvé minúty sa budete cítiť, akoby ste trávili priveľa času na kyber teleshopingu. Tu hra absolútne dominuje a ukazuje svoju najsilnejšiu kartu – Zandatsu, technika ignorancie akejkoľvek integrity alebo inými slovami šialené rozrezávanie skoro všetkého.
Po naplnení špeciálneho meradla dokáže protagonista spomaliť čas a s precíznosťou Jamieho Olivera naporciovať svojich sokov na suši a aby toho nebolo málo, pri správnom odrezaní končatiny ešte dostane bonusové body. Slovami už spomínanej relácie „a to stále nie je všetko“ je tu ešte možnosť rozrezať delikátne telo kyborgov a vytiahnuť z nich životodarnú chrbticu (ja som to nevymyslel), tým pádom si automatický doplní život a špeciálny meter.

Pri súbojoch by som si vedel predstaviť dva zástupy ľudí, niekto môže hovoriť, že sú neuveriteľne rýchle a neprehľadné, čo má za dôsledok dezorientáciu a pochopiteľne aj frustráciu. Na strane druhej sa jedná ale o absolútnu smršť útokov, výpadov, blokov a akcie v tom najlepšom slova zmysle.
Osobne dokážem pochopiť, prečo by sa niekomu nepáčil súbojový systém. Nepridáva tomu ani kamera, ktorá niekedy zakryje výhľad a jediné, čo vám pomôže, je pohľad na titánový zadok hlavného predstaviteľa, ako uteká za lepšími kameramanmi.

Môj názor je ale vysoko pozitívny. Súboje sú rýchle, zábavné a zložité keď nedávate pozor. Presne tak, ako by to malo byť. Zo začiatku sa to môže zdať ťažké, ale po nejakom tréningu budete porciovať nepriateľov s neskrývanou satisfakciou. Súbojový systém nie je hlboký a máte k dispozícii iba rýchle a pomalé útoky, pričom tie silnejšie a ťažkopádnejšie sa dajú nahradiť sekundárnymi zbraňami z bossov.

Zaujímavé je, že Raiden nedisponuje žiadnym krytím, ani schopnosťou obranných kotúľov, ako to býva zväčša v tomto žánri. Namiesto toho dokáže blokovať prichádzajúci úder, keď v správnej chvíli zaútočíte rýchlym útokom na smer útočníka. Na túto metódu si treba zvyknúť, pri súbojoch s bossmi je to absolútne nevyhnutné

Kritika by sa samozrejme našla, určite treba spomenúť inventár, ktorý je katastrofálny a Raiden musí stáť, aby ho otvoril, čo je v hre založenej na rýchlosti trochu podivná metóda. Ku koncu mi to už ani neprekážalo, lebo som nepotreboval nič, iba vernú katanu a spoľahlivú sekundárnu zbraň, používanie opravných predmetov som bral ako podvádzanie, keďže som nepolepšiteľný kleptoman a žiadna chrbtica neostala na svojom mieste.



Denné menu
Nájdete tu zväčša kyberneticky vylepšených ľudí na porážku, neskôr prídu aj silnejšie verzie. Títo nepriatelia sa dajú poraziť iba silnými útokmi a veľmi radi vás zoznámia s podlahou alebo nabrúsenou čepeľou. Nájdu sa tu aj mechanické monštrá, či už lietajúce, alebo chodiace na dvoch vysokých nohách po vzore Star Wars. Variácia tu je, nijak výrazná, ale stále je.

Čo si zaslúži obrovskú poklonu sú bossovia. Toľko zábavy s bossmi som nemal, ani nepamätám. Všetci majú skvelé pohyby a útočia bez milosti, kým neprídete na to, ako sa dostať cez ich obranu. K tomu ešte disponujú vlastnými vylepšeniami, ktoré im viacej ako radi oddelíte od mechanických tiel.

Záporáci sú ale predstavovaní pár minút pred samotným súbojom, tým pádom niekedy ani neviete, o koho sa jedná a o pár momentov na tom aj tak nezáleží. Špeciálne miesto si zaslúži určite Sam, ktorého spoznáte hneď na začiatku, ale odveta príde podstatne neskôr. Veľmi dlho som čakal na podobný súboj s bossom, kedy ste iba dvaja, nikto nevyrušuje, neposiela žiadnych minionov a proste bojujete ako dvaja majstri vo fantastickej atmosfére. Ďakujem a tlieskam.



Zvuk ocele
Grafika ničím neohromí, prostredia sú dosť prázdne a fádne, šedá farba kraľuje a chýba zmysel pre detail. Toto ale dokážem pochopiť, keďže keby pridali veľký počet objektov do sveta s možnosťou rozsekávania, konzoly by vybuchli a počítače by sa dostávali do modrej obrazovky smrti. 

Animácie sú ale spracované famózne, želal by som si, aby ich bolo trochu viacej. Hlavne pri kombinovaní silných a slabých úderov, je tu potenciál stále zlepšovať. Aj tak pravdepodobne v tej rýchlosti ani neuvidíte, čo sa vlastne deje.

Každopádne sú niektoré efekty veľmi pekné a sem-tam sa podarí scenéria, väčšina je aj tak iba založená na wow efektoch a tempe hry, pri ktorom nemáte čas sa obzerať.

Teraz ale vec, ktorá ma tak milo prekvapila, že nemôžem inak, iba zložiť imaginárny klobúk a s úsmevom konštatovať, že hudba sa podarila.
Pche, že podarila, táto hudba tak perfektne padne štýlu hry, že som niekedy iba motal hlavou ako maniak. Keď počujete tie zvuky a gitary s elektronickými motívmi, nemôžete inak iba zobrať zbraň a vraždiť, masakrovať, utínať a keby mi vypadla elektrina počas súboju s bossom pričom by som mal zvuk na maxime, asi by mi ostala na pamiatku iba zástava srdca.
Hudba k bossom je to najlepšie, čo som počul v rokoch. Nápad, že pri poslednej forme zlosyna sa pridá k soundtracku aj spev je tak príjemné spestrenie, že to chcem teraz všade a neprijímam výhovorky.  



Meč spravodlivosti
Príbeh, priznám sa, že hru som hral dvakrát. Keď som ju zapol a myslel som si, že dostanem Metal Gear Solid spojený s God of War a okorenený Deus Ex, znechutene som to vypol a pýtal sa sám seba, kto môže napísať takú somarinu. Nepomáhalo ani, ako absurdne spravili niektoré veci (prehodenie celého Metal Gearu jednou osobou, vtedy som naozaj skoro potratil) a celkový štýl hry.

Keď som zapol hru druhýkrát, vykašľal som sa na očakávania, logiku a proste som sa chcel prehrýzť cez hru.
Nemohol som ani lepšie spraviť, áno, hra je tupá, niektoré veci sú dementné a za kraviny čo povymýšľali so záporákmi je na facku.
Berte hru ako úlet, šialený pád cez králičiu jamu a pozerajte na ňu tak, ako predstaví svoj svet. Potom začne zábava.

Normálne by som v takomto prípade škrtol príbeh a proste ho pripísal do mínusov, to by ale nebolo odo mňa fér. Príbeh sa dotýka niektorých morálnych problémov a má prekvapivo dobrý zmysel pre humor. Hlášky aj paródie na situácie, filmy a v neposlednej rade si robí srandu aj samotná hra so seba.
Tento štýl mi vždy vyhovoval, pretože vás so svojim humorom nebije po hlave a nevkladá ho tam nasilu, aj keď niekedy je až príliš rýchla zmena z príjemnej atmosféry do temnej.

Koniec samotnej hry je tak šialený a zábavný, že som sa musel usmievať celý čas. Posledný boss je genialita sama o sebe. Vývojári zahodili všetky reťaze a spravili presne to, čo robievali hry kedysi – dali vám over the top záporáka, viacej foriem, hlášky, zložitý súboj, keď neviete ako na neho a keď ho konečne porazíte, cítite sa, akoby ste niečo práve dokázali a samotná hra tak skončila na správnej note (podobný feeling ako pri Dark Souls).



Záver
Raiden prišiel, rozsekal a odišiel, celý zážitok má maximálne okolo šesť hodín, čo je síce mínus, ale hra ubehne ako voda a nemá slabé miesta.
Nájdete tu aj stealth segmenty, ktoré ale môžete na rozdiel od iných hier ignorovať a vôbec vás nezdržujú.

Mierne problémy s kamerou a inventárom sa dajú odpustiť, keď neničia celú skúsenosť.
Súbojový systém je nadmieru uspokojivý a bossovia sprevádzaní hudbou ma veľmi milo prekvapili a zabavili.

Príbeh je na hlavu, ale keď ho nebudete brať tak vážne, vôbec nevadí, väčšinu ale zachraňuje humor.
Koniec ma naladil na nostalgickú vlnu, kedy boli hry robené pre zábavu a nie, aby nám museli zakaždým niečo povedať a moralizovať.

Dlho som premýšľal nad hodnotením medzi 7 a 8, keďže hra má svoje problémy a je relatívne krátka, vyššie som ísť nemohol. Keď ju ale porovnám s Castlevaniou, ktorú som recenzoval nedávno, nemôžem inak a ísť do osmičky, keďže ma táto hra bavila podstatne viac a celkovo skončila uspokojivo.

Keď mám úsmev na perách po skončení nejakej hry a cítim sa, že to nebol zabitý čas, treba to zohľadniť aj v hodnotení. Pre niekoho je možno hodnotenie 8/10 príliš veľa. Ja si myslím, že hra by mala byť v prvom rade hodnotená tak, ako ma bavila, nie aká bola kvalitná, to všetko príde až v bližšej analýze. Ako dokážem dať Skyrimu menšie hodnotenie, keď táto hra ma necelých 6 hodín, nemá toľko možností a má problémy? Jednoducho, lebo ma bavila viacej a o tom to celé je.

Metal Gear Rising: Revengeance ma potešil. Keď je jadro hry o masakrovaní mečom všetkého, čo sa hýbe a vás to baví, tak predsa uspela. 
Sú tam chyby a niektoré aspekty vystrkujú rohy, to mi ale nezničilo zážitky a s obhliadnutím na všetko dobré, čo hra prináša nemôžem ísť pod hodnotenie 8/10.

Chce to sequel s dlhšou hracou dobou, viacej možnosťami, zničiteľnejším a krajším prostredím, a príbehom, ktorý nie je iba v pozadí. 

Klady
+ súboje a výzva
+ hudba
+ bossovia
+ humor
+ koniec

Zápory
- kamera
- inventár
- dĺžka
- prostredia
- niektoré stránky príbehu

Výsledné hodnotenie: 8/10