Nedávno som si zahral jednu úžasnú hru a rád by som sa o moje pocity počas hrania podelil. Len kde začať. Čo robí túto úžasnú hru takou úžasnou. A bude rovnako úžasná pre každého? No, hrajem hry už nejaký ten piatok, zaujímam sa o to ako iný ľudia vnímajú hry a môžem na betón povedať, že určite nie. Hra je to veľmi zvláštna a svojím spôsobom primitívna, no napriek tomu geniálna. Ide o To the moon, od snáď úplne neznámych Freebird games. A to keď poviem neznámych, tak tým myslím na toľko neznámych, že sa za každým musia navzájom predstaviť, keď prídu do roboty. Jedná sa o malý tým ľudí s rozpočtom tak skôr na mesiac stravy a nie to na hru.

Ale všetky veľké veci začínali v malom, že? A To the moon je fakt malá hra. Stavím sa, že ten nový tetris čo plánujú na XBOX one zaberá viacej. To the moon má úžasne drobných 87MB Ale vráťme sa k tomu, čo robí túto malú hru veľkou. No, grafika isto nie. Vyzerá akoby vyliezla z Dôb Indiana Jones and the fate of Antlatis, čo nie je samo o sebe až také zlé. Na podobne zaostalej. ehm. Chcel som povedať že na podobne retro grafike bol postavený aj nedávno celkom úspešný titul Gemini rue a robí to tisíckrát lepšie ako To the moon a to hlavne pre to, že sa snaží napodobňovať klasické point and klick adventúry. Na postavy je použitých viac pixelov a prostredie sa oveľa lepšie da preskúmať. Dovolím si tvrdiť, že vybratý izometrický pohľad v To the moon sa pre tento typ hier vôbec nehodí ale čo človek narobí keď má tak akurát rozpočet na predplatné jedného roka časopisu Level a nie to ešte na riadny AAA titul. Takže robí To the moon úžasným ovládanie? No, nie. Ovládanie je otrasné. Hra je robená v RPG makeri takže je to bieda nie len s grafikou ale aj s ovládaniím. Postavička sa v izometrickom pristore pohybuje len štyrmi smermi a žiadny diagonálny smer nepozná. K tomu sa neustále zasekáva do “neprekonateľných” prekážok, ktoré môže byť vlastne hocičím : tráva, kvet, kamienok,  tvrdohlavý potkan v župane s dlhou palicou a špicatou čiapkou kričiaci “YOU SHALL NOT PASS”. Grafika aj ovladanie sú proste na zaplakanie.

“Ja som to vedel. Je to gameplay”. Si teraz hovoríte, s vykĺbeným ramenom, aby ste sa mohli sami sebe potlepkať po pleci, za to aký ste borec. Ale nie, Božechráň gameplay to není. Väčšinou len preskúmavate okolie a pozbierate predmety tým, že k nim prídete a ťuknete na enter. Potom tieto predmety použiejete aby(a teraz dávajte pozor) ste sa dostali hlbšie do spomienok jedného staršieho umierajúceho pána. Starší umierajúci pán, tiež známi ako Johny si totiž zmyslel, že si tak trochu dá prikrášliť svoje spomienky aby sa mu lepšie, s úsmevom na tvári, umieralo. A keďže jeho spomienky, ako zistíme sú asi tak veselé jak Romány Stevena Kinga keby ich natočil David Fincher, vy ako duo vedcov, ktorých vykrášlovanie spomienok živí, mate veľa práce pred sebou. Hra vás privíta veľmi štýlovo. Nejaká tá havária v lese a Duo protagonistov na seba hádže same zábavné hlášky. Obaja sú príjemne strelený, takže vás akurát zaujmú dialógy a snažíte sa prehrýzať cez to otrasné ovládanie, keď na vás hra vytiahne ďalšie eso v rukáve a tým je absolútne prekrásny soundtrack. Rázom odpustíte, že hlavné postavy vyzerajú akoby ich niekto kreslil v skicári počas epileptického záchvatu a neviete sa dočkať rozuzlenia jednotlivých záhad, ktoré na vás hra jednu za druhou bez hamby vybaluje.

A teraz nechcem príliž hájiť grafiku, keď som ju už tak často a s radosťou zhodil ale niektoré detaili sa naozaj podarili. Napríklad keď cestujete v spomienkach spomínaného Johnyho, sú vedľajšie postavy len o málo viac ako siluety a to je tým, že človek si skutočne nepamätá dobre tváre. Ale sú tu aj iné maličkosti, ako keď sa zastaví v spomienkach čas, celá obrazovka prejde do takého žltkastého odtieňu akoby to bola stará fotografia. Taktiež, niektoré lokácie sa naozaj podarili, ako nebo plné hviezd alebo majestátny maják. Takže grafika nie je až tak zlá a tak trochu si myslím, že predstavuje to najlepšie čo sa dá z RPG makera s jeho obrovskými pixelmi a hroznými animáciami vytĺcť. Nebudem sa už ku grafike vracať iba ak by som si chcel ešte kopnuť do mŕtvoly.

Prejdime k mäsu hry To the moon a tým sú ta... tatadatá… tatatadatatatatataaáááááááááááááááá. A tým sú, jak už bolo vlastne naznačené, Dialógy a nimi podávaný príbeh. Celá hra sa od začiatku až dokonca točí okolo dialógov. Výborne im sekunduje soundtrack, ktorý je samozrejme osobitne na predaj a teraz okamžite by ste si mali na youtube vyhľadať frázu “To the moon theme song” a nechať sa uniesť prekrásnym klavírom.

No, a keď už vaša rodina zaplatila klavíru výkupné alebo ste proste ušli, poviem vám trochu viac o výbornom príbehu o Johnym, ktorý síce obsahuje pár nezmyslov ale myslím si, že sú tam skôr ako vtip, než by mali byť myslené vážne. Predsalen sa hlavná zápletka tak podobá na zápletku z filmu Počiatok(veľmi nešťastný preklad Inception). Autori sú si toho plne vedomí, tak si robia srandu a niektoré záhady majú viacero vysvetlení. Ináč humoru si človek počas hrania To the moon užije celkom dosť a to aj napriek tomu, že udalosti, čo sa v ňom odohrávaju sú pomerne smutné. Príbeh rozoberá dospelácke témy, ako psychické choroby, sebaklam, potláčanie spomienok a iné. Napriek tomu že postavičky vyzerajú svojim kockovatým spôsobom zlato, sa nejedná v žiadnom prípade o hru pre deti a niektoré odhalenia sú fakt drsné. V takých momentoch prestane aj neustále vtipkovanie hlavných postáv a hudba svojou atmosférou dopadne na hráča ako tank zhodený z lietadla v dvojkilometrovej výške s na kanóne priviazaným veľkým bielym žralokom a TNT.

Teraz sa vám asi zdá že táto recenzia je nejaká krátka, nie? No ale čo by ste aj čakali keď celá hra je len o príbehu a diálogov. Bez spoilovania sa ďalej už nedostaneme. Občas sa síce objavujú aj náznaky puzzle ale sú tak primitívne že snáď ani nestoja za reč. Všetky predmety ktoré skladáte a zbierate majú jedinú úlohu. Venujete sa im aby ste si lepšie uvedomili maličkosti, ktoré tvoria život jednotlivých hlavných postáv. Je to geniálny spôsob, ako hráča na rýchlo dostať do intimného sveta dôležitých osôb v hre a zároveň mu dať čo robiť aby sa necítil len ako neúčastňujúci sa pozorovateľ. Okrem toho hru prejsť netrvá ani päť hodín, čo ale vlastne celkom pasuje, jak aj cenovo, tak aj tempo príbehu nie je naťahované. Niekedy je menej proste viac.

Takže ak sa nechcete práve strielať, riešiť logické hádanky alebo venovať sa jednej z iných z nekonečna spôsobov zábavy, ktorých vám počítačové hry ponúkaju. Chceli by ste si radšej prečítať knihu ale žiadnu nemáte v dosahu, tak si zahrajte To the moon. Som si celkom istý, že sa jedná o zastupiteľa žánru tzv. Visuálnych noviel, ktoré ako už názov napovedá zohrávajú rolu akýchsi interaktívnych kníh a v tomto ohľade je to To the moon veľmi podarený kúsok.

+ Príbeh

+ Dialógy

+ Hudba

- Aj väčšina hier v tzv. Retro štýle vyzerajú krajšie

- Ovládanie