Papers, Please

Aj po stále väčšom vymieraní komunismo-socialismu a iných totalitných režimov sa môže niekde niečo zmeniť. Prvýkrát tu bol George Orwell a so svojou fenomenálnou Ninteen-Eighty-Four nás preniesol do totalitného Anglicka, ktoré terorizuje ideopolícia a strana ktorá si presadila svojho veľkého brata. Rovnaký nápad dostal aj Indie vývojár Lucas Pope. Chcel v jednom človeku vyvinúť hernú 1984-ku, naj-totalitnejšie, naj-smutnejšie a jedno z najlepších diel anglickej literatúry. Podarilo sa mu to?

Jedno slovo: Áno. Hra vám dá cítiť totalitu už od pár prvých sekúnd: "Gratulujeme. Októbrová lotéria práce skončila. Vaše meno bolo vybrané. Pre akékoľvek otázky sa pýtajte Ministerstva Vstupu, pracujete na checkpointe v Grestin Bordery. Pre vás a vašu rodinu sme zriadili malé apartmá. Príbytok ôsmej triedy. Sláva Arstotzke, súdruh!"

Ešte v ten deň ste sa z obyčajného súdruha-nezamestnaného stali súdruh-colník na naj-rizikovejšom "čekpointe" v Grestin Border. Každé ráno je rovnaké. Musíte veľmi skoro vstávať a ísť ešte za polo-tmy do vašej rizikovej práce. Potom čo sa posadíte do svojej sivej smradľavej búdky, prečítate si pravidlá na dnešný deň a do mikrofónu zakričíte "ďalší!" sa z nekonečnej rady ľudí (ako na banány) ku vám príde ďalší zúbožený Arstotzkan. Pustíte ho ďalej?

 

Klasická začiatočná obrazovka: Dokumenty, emigrantova hlava a situácia vonku.

"Papiere prosím." "Pane, stratil som ich! Pustite ma prosím! Keď sa vrátim späť do Kolechie tak ma zabijú!" V rukách colníka okrem dokumentov a razítiek rôznych farieb sú aj životy bežných-chudobných ľudí ktorí sa nesmú vrátiť, musia ísť za rodinou alebo našli svoju prácu snov, presne takí by s vami podpísali pekelnú zmulu aby sa dostali do Arstotzky. Emigranti uplácajú rôznymi vecami: peniazmi, fotkami ich detí či špeciálnymi zberateľskými tokenmi.. Na výber sú vždy dve možnosti: Buď sa zachováte ako empatický dobrák so srdcom, čo po pár dojemných uproseniach pustí do Arstotzky aj hladaného zločinca, alebo budete ten červený, bezcitný a čestný robot ktorý nepustí takmer nikoho? "Nemáš papiere a dokumenty? Tak sa sem ne*ser. Von, prosím."

Alfou a Omegou vašej práce je váš pracovný stôl, dve statické pečiatky a okienko cez ktoré vám človek z rady podá svoju dokumentáciu. Tú zo začiatku len rýchlo očami prebehnete, či neexpirovala, či je na fotke vážne on alebo či sedí pohlavie. Pokiaľ všetko sedí a je riadne vyplnené môžete bez obáv pass oraziť zeleným "approved" razítkom, no pokiaľ ale niečo nesedí zostáva tu červené "entry denied" razítko, z ktorého sa ale ľudia v kilometrovej rade moc nepotešia. 

 

Rada ľudí je veľmi deprimujúca. Ľudia v nej hodiny stoja len preto, aby boli zamietnutí.

Komunistickí nadriadení ale každým dňom zvyšujú svoje požiadavky, takže keď ste včera púštali len domácich Arstotzkanov dnes budete púštať každého kto má Entry-Ticket.. Ďalší papier naviac, ešte keď k tomu pripočítam že domácim musíte skontrolovať aj ID kartu (niečo ako občiansky).. Neskôr všetky malé papiere nahradí jeden velký, potom jeden ešte väčší a tak.. Ako colník si nemôžete na nič zvyknúť, zmena prichádza deň čo deň, Arstotzku v neskorých fázach hry postihne detská obrna a tak musí byť každý zaočkovaný. Očkovanie ale má aj svoju expiráciu, ID číslo a 5 ďalších blbostí takže nároky sa zvyšujú a nízky plat stojí.

Ľudia veľmi často zabúdajú dávať dokumentácie, môžu si ich nechať doma, no kľudne aj vo vrecku. Pokiaľ sa vám ale niečo nezdá, nemôžete hneď odklepnúť červenú lebo by to bolo moc jednoduché. Musíte danú chybu v dokumentácii označiť cez tzv. detektívny režim, a spojiť s pravidlom vo vašich inštrukciách, potom sa zdvorilo opýtať napr. "kde je váš Entry-Ticket?" a dostať odpoveď, prípadne tiket do ruky. Pokiaľ niečo nesedí ako napr. miniatúra v ID so vzhľadom chudáka v okienku sú tu stále odtlačky prstov a pokiaľ sklamú aj tie, tak je tu ochranka (niektorá až moc podobná tej z KGB). Možno budete krútiť hlavou no razítkovanie nie je jediná vec čo budete v hre robiť. Fanúšikovia nudity budú môcť obzerať ich škaredé vykrmené telá v skeneri na kontrabant, do rúk sa vám dostane odstreľovacia puška, či vám namiesto príslušných dokumentov dajú odistenú bombu. Papers, Please je hra plná prekvapení, na ktoré ale musí naraziť colník sám. Tým colníkom ste ale vy.

 

Po častých atentátoch sa do kabínky nainštaloval skener. Ľudia si pre prepašovanie kontrabantu strčia veci aj do tých naj-bizardnejších miest.

Podľa veľkého cípu v inštruktážnej mape môžem s istotou povedať že sa všetko presunulo do Indie. Východný základ tvorí komunistami plná Arstotzka v ktorej zhodou náhod robíte colníka, no keby som povedal že je najhoršia, klamal by som. Hneď vedľa je ale Kolechia, svetovou vojnou zničené Nemecko, kde sa aj po vojne vyskitujú koncentráky (aspoň podľa Židovských utečencov odtiaľ). Hore je Obristan, obdoba Škandinávie a slobody pre rodinu,tak ako aj štastných ľudí a alkoholu. Hneď veďla je Republia, teda obdoba nás. Často odtiaľ vidím ľudí s česko-poľskými priezviskami, no perlička bola keď mi do búdky prišiel Vladimír Mečiar (asi menovec?) a požadoval vstup do Arstotzky. Z princípu som ho ale odmietol. 

Azijský Impor či diktátorskú Antegriu ani nemá cenu predstavovať, keďže o nich takmer nebudete počuť, no najväčší rozruch asi vyvolá United Federation (obdoba USA) ktorá si s komunistami hrá studenú vojnu, ich novinárov za žiadnu cenu nesmiete pustiť do krajiny či v niektorých dňoch ani ich  ľudí.

 

Mapa je podstatná najmä keď chcete zistiť či miesto na passe nie je falošné, no brúzdenie mapy nieje pohodlné a väčšinou sa naň vybodnete. Nás reprezentuje Republia.

Papers please je hra tisíca príbehov. Spriatelíte sa so strážnikom Sergiom ktorí potrebuje prepašovať svoju frajerku bez dokumentácie, príde vás navštíviť "ten najväčší" muž v červenom či budete kšeftovať s hodinkami a reklamou pre engineerov. Pokiaľ je reč o ľudoch, je vidno že väčšina z nich je robená cez náhodný generátor no o to viac si budete vážiť tých negenerovaných. Napríklad vtipného bezdomovca Jorjiho ktorý si svoj pass nakreslí či len pani čo ide na autobus. Je toho veľa.

Desiaty deň sa stalo niečo veľmi nečakané, niečo čo mi navždy zmenilo pohľad na hru. Do búdky mi prišla obyčajná radová žena, ktorá nevybočovala z davu. Hodila mi namiesto papierov čiernu dosku: "Arstotzka je skvelá krajina ovládnutá zkorumpovanými vodcami. Vojna urobila vládu lakomou a naivnou, veď to vidíš sám. Sloboda Arstotzky leží na tvojich ramenách. *EZIC". V následujúcich dňoch si potom môžete vybrať či sa prikloníte na stranu Arstotzky alebo EZIC-u a rozhodnúť o dalšom osude. Razítka a dobrá vôľa, to je to, čím sa hýbe svetom. 

Slová, ktoré z vás urobia rebela. Väčšinou za vami chodí muž v kapucni, no teraz to vzala jeho nižšia podriadená. 

Aby som ale nezabudol, najdôležitejším príbehom je ten váš. V práci nepracujete tzv. za hodinovú mzdu, ale ste platený za každého človeka ktorého správne vybavíte v búdke, a to sumou 5 dolárov. Možno si poviete že je to priveľa, keďže tu horko-ťažko zarobíte 4 eurá za hodinu no mýlite sa. Čas ide v Papers, Please neuveriteľne rýchlo a nenazdáte sa a už vám končí smena. Navyše za každú chybu ste tvrdo potrestaný penalizáciou a znížením platu. Za zarobené peniaze potom musíte nakrmiť ďalších šesť krkov (žena, syn, svokra, brat a neter) a zaplatiť denný nájom, prípadne na vianoce kúpiť synovi drahé pastelky.. Pokiaľ nemáte na zaplatenie tepla alebo jedla, môže sa stať že členovia vašej rodiny sa nakazia zákernou chrípkou a musia užívať drahé lieky, v opačnom prípade umrú. Odporúčal by som ale úplatky vyššie než 50 dolárov nebrať, sú moc okaté a strana má ľudí všade. Nezabudnite: "Veľký brat ťa vídí!".

Audiovizuál je na zameranie dokonalý. Bezfarebná atmosféra ešte viac podrtrhuje skleslé a špinavé tváre ľudí, pekné (no trochu sekavé) animácie atentátov a hlavne kilometrová rada pred vami, plná čiernych skleslých siluviet nebožiakov ktorí len čakajú na svoj ruský "americký" sen v Arstotzke. Soundtrack sa tiež veľmi vydaril. Hlboký a stále bušivý tón vám bude až moc pripomínať ten režim v ktorom žili vaši rodičia, zatiaľ čo cinkanie pripomína silu EZIC-u a hlavne silu vašeho razítka. Nemohol som sa ale zbaviť jedného pocitu. Pocitu že som v Arstotzke už raz bol. Pope niekedy až moc okato zobral atmosféru filmového 1984 na obrazovku s hrou a vylepšil ju. No ten pocit tu stále je. 

Znovuhrateľnosť zaručujú tri endless módy. Niesú zlé, no razítkovanie bez príbehu by prirýchľo stratilo svoje skleslé čaro.

Hlavná myšlienka hry je tiež k jej kvalitám zmyslupná. Hra nás má varovať na akýkoľvek totalitný systém. Či už razítkujete v Papers Please alebo Orwellovej 1984, pointa sa nemení. Dám ruku do ohňa že si ju v takej Severnej Kórei alebo na Kube nezahráte (pokiaľ teda nemáte moc) a myšlienka hry tam nevydrží, no je aspoň v hlavách nás. Možno to vyznie v takomto filozofickom odseku ako kukučie vajce, no práve pár vecí v tejto myšlienke mi vadilo. Správne, tou vecou je všadeprítomné americké vlastenectvo, kde sú Rusy vykreslení ako tí červení, kde len ich noviny hovoria klamstvá, zatiaľ čo modrí američania s neutrálnou tvárou v zámorí vyvíjajú atómové zbrane... Chápem Lucasa Popea že je čistokrvný "amík" a že za vlajku svojej zeme by položil život, no mne ako (ne)hrdému Slovákovi tento druh vlastenectva vadí. Zatiaľ čo naše vlastenectvo je pod bodom mrazu, oni ho majú na rozdávanie, no pokiaľ ste američan, a nečítali ste 1984 tak si ten pol-bod ku hodnoteniu pridajte.. 

Je priam neuveriteľné že na hre robil JEDEN človek, vývojár Lucas Pope ako veterán z Naughty Dog mal veľký podiel na Uncharted no s príchodom The Last of Us sa v ňom niečo rozhodlo odísť. Na kolene a doma (po ďalších originálnych hrách) urobil jednu z mála 10-tkových Indie hier. To dokazuje aj priemerné hodnotenie 85/100 (metacritics) a nejedna prestížna cena. Pope je veľmi aktívny a za pár mesiacov sa máme tešiť na ďalšiu hru, kde budeme pre zmenu vyšetrovať zmiznutie lode, pokiaľ by sa ale rozhodol urobiť sequel ku razítkam, budeme len radi.

Papers Please všetkým ukázal ako sa robí atmosféra, ako sa robí pseudo-simulátor colníka na ktorého razítku leží osud celej Arstotzky a ako sa robia morálne rozhodnutia. Čakajú vás aj nezabudnuteľné momenty, akcia či nezabudnuteľná totalitná atmosféra. Pomôže starému utečencovi za cenu penality a nižšieho platu? Zoberiete úplatok a budete ignorovať drogový kontrabant? Rozhodnutie je vaše. To všetko je zabalené vo veľmi príťažlivom a jednoduchom grafickom kabáte z ktorého atmosféry ale cítiť inšpiráciu od literárneho Orwella. Spomenúť musím aj bravúrny soundtrack, ktorého dva dunité tóny totality vám v hlave ostanú ešte poriadne dlho. Pokiaľ mi neveríte že je hra vážne tak dobrá, stiahnite si bezplatnú betu ktorá vám pravdepodobne otvori ústa. Pokiaľ nad tým zauvažujem, je z nej vážnejší Stanley Parable: Strom rozhodnutí ktoré sa potom vlievajú do veľa súvislých koncov. Tých je dokonca viac než v poslednom Mass Effecte, niektoré sú jeden ako druhý no niektoré aj poriadne mrazivé. Neostáva mi nič iné iba hru odporúčiť ako must-have titul.

9.5/10