Persona 4: The Golden

Dlho som rozmýšľal nad tým ako napísať túto recenziu lebo polovica z vás povie že Personu 4 už hrala na playstation 2 a bude so mnou súhlasiť že je to super hra. Druhá polovica povie že predsa nebude hrať žiadnu farebnú skomoleninu od výrobcov chobotnicového porna, tiež známych ako Japonský národ. Tretia polovica ;) povie že síce miluje JRPG a chobotnicové Porno im vôbec nie je proti srsti ale hra v ktorej hráč chodí na rande a predstiera že má sociálny život je im vzdialená asi ako Super Máriovi epický a premyslený príbeh plný zvratov.

Ja osobne vždy rád vo svojich recenziách na dobré hry najprv zhodím všetko čo je v hre zlé a potom sa venujem už len tomu dobrému aby čitateľ mal na konci čítania recenzie v hlave len to dobré a ja ho tak presvedčil o tom že hra je podarená. No, ale čo mám napísať o Persone 4? Napriek tomu že je to JRPG a tým pádom mne nie veľmi blízsky žáner má Persona 4 dohromady veľmi málo chýb. Teda aspoň veľmi málo vecí, ktoré ja považujem za chybu. Asi prvá vec ktorá niekomu udrie do očí a potom do nich ešte strčí vydličku je to že dungeony sú náhodne generované do nekonečna sa opakujúce tie isté miestnosti. Čo v podstate znamená, že ak ste jeden z tých, čo do nekonečna omieľajú aké sú copy paste dunegony v Skyrime strašný prečin voči ľudskosti, budete mať Dungeony Persone 4 v zuboch jak nikdy nič pred tým.

Trochu poľahčujúca je okolnosť, že každý dungeon je iná do nekonečna sa opakujúca miestnosť a mohol by som ich obhajovať aj tým, že tematicky takýto prístup pasuje do hry. Pretože dungeony sú v podstate taká nikdy nekončiaca opakujúca sa nočná mora a že pre to sa opakuje tá istá miestnosť blablabla.  Ale pravda je skôr taká že Persona je len z polovici RPG a z druhej Polovici Visuálna novela. Čo znamená že niekde sa museli robiť kompromisi. A keď vám hromada cutscén a nahovoreného dialógu náhodne generované dungeony nevykompenzuje, možno by ste sa mali obzrieť po dačom inom.

Persona je hlavne o postavách a ich životoch. Dokonca do takého detailu, že vidíte každodenný život vašej havnej postavy. Ráno vstanete a idete do školy. Tam vás občas poskúšajú potom máte voľno a môžete ísť bojovať do dungeonu alebo jesť do reštiky alebo do knižnice alebo do kina s kamarátmi alebo, alebo, alebo. Tieto činnosti vám vylepšujú skilly ale zároveň sa v cutscénach dozvedáte nové veci o ľuďoch okolo vás. Občas si vyberáte aj odpovede v dialógoch ale nerobte si žiadne ilúzie. Orem konca viete ovplyvniť pramálo. Čo mňa vždy držalo zaujatého sú postavy, ktoré majú pekne vyrozprávané zaujímavé životy ale hlavne geniálne nahovorené dialógy. Si píšte že na daktoré hlášky od Chie, Nanako a Yosukeho len tak nezabudnete.

Polovicu času v hre sa venujete reálnym problémom životov okolitých ľudí a aspoň toľko času sa venujete boju s nepriateľmi v mysterióznom a farebnom svete televízie. Niekto, komu bola daná rovnaká schopnosť ako vám, totiž schopnosť prechádzať z toho nášho sveta do sveta televízie tam hádže ľudí, ktorých keď odtiaľ do príchodu hmly nevyslobodíte, tak sa nájdu ich mŕtvoly zavesené na telefónnych stĺpoch. Mne sa hlavná zápletka veľmi páčila a najviac sa mi páčila kým si ju človek musel domýšľať. To je podľa mňa na takýchto bizardných príbehoch vždy to najlepšie, no potom musí hra na konci ísť na istotu a všetko po lopate vysvetliť. Ale neva.

Ďalšia vec ktorá je dosť od veci, je to jak sa všetko ku koncu naťahuje. Máte všetko vyriešené. Dokonca aj osobné problémy vašich kamarátoch sú vyriešené ale hra nie a neskončiť. Niekedy si myslím že ohľadom JRPG majú Japonci vo svojej ústave niekoľko klauzúl navyše. Ako napríklad povinný grind a nekonečné odkladanie finálneho súboja a ešte ďalšie odkladanie samotného finále s titulkami. Ale čo už. Väčšina si už isto zvykla, len ja tu nariekam. Ale či už absolvujete naťahovaný koniec alebo po finálnom boji hru proste vypnete, vytiahnete z nej minimálne 70 hodín čistého času a to už je výkon nie malý. Oveľa väčší výkon je ale udržať mňa zaujatého dlhšie ako nejakých tých 5 minút. Aha veverička!

Keď som už pri hľadaní vlasu v polievke tak spomeniem aj medzimisie, v ktorých zbierate informácie o nasledujúcej obeti. V podstate to znamená, že jak taký pako pobehujete po meste a pýtate sa cudzích ľudí na všetko. Cudzí ľudia, celkom ako v reálnom, živote vám obvykle nemajú nič zaujímavé čo povedať ale niekedy sa proste nejaká maličkosť vo svete po dialógu zmení a potom môžete pýtať ďalšie otázky tých istých ľudí, čo ste sa už pýtali a oni vám zase budu rozprávať dačo nudné až kým nedôjdete konečne k nejakej užitočnej informácii a potom môžete začať ďalší dungeon. Ten čo tieto medzimisie dal do hry by si zaslúžil pár po za uši lebo také zbytočné hrudegradujúce pasáže som už dlho nevidel.

Porovnajme si teraz samotný gameplay najlepšie s nejakým iným JRPG ale keďže posledné nie-MMO a nie-remastered diely série Final fantasy nestoja ani za cenu mlákou unesených výkalov hnačkujúceho psa, porovnajme si hru s Bravely Default, ktorá zvládla moju pozornosť udržať aspoň na nejakú tú chvíľku. Rovnako ako Bravely default máte skupinku pozostávajúcu zo štyroch bojovníkov a v ťahovom režime si s nepriateľmi navzájom hádžete kúzla a fizikálne útoky. Ovšem geniálne prebiehanie ťahov z Bravely default ešte v dobách persony nebolo vymyslené a tak sa tá musí uspokojiť s inými fintami. Počas každého boja potrebujete uhádnuť slabinu nepriateľa, takže skúšate rôzne elementálne útoky a sledujete čo funguje na ktorého nepriateľa najlepšie. Samozrejme na vás útočia vždy viac ako len jeden typ nepriateľa, takže si stratégiu musíte rozmyslieť. Keď trafíte nepriateľovu slabinu ten si na chvíľku ľahne aby si dal šlofíka. Keď všetci nepriatelia ležia môže vaša skupina podniknúť spoločný útok, čo je vlastne zábavne vyzerajúca hromadná bitka jak s Toma a Jerryho, kde nič riadne od prachu nevidíte a letí, letí, všetko letí. Toto je tak nejak hlavný princíp hry ale nie vždy je to až také jednoduché. Hra od vás bude vyžadovať trochu kreatívnosti a neumožňuje do nekonečna grindovať a levelovať, lebo jak som vravel, že keď nezachránite obeť než padne hmla tak ste skončili.

Kúzliť vám umožňujú tzv. persony, o ktorých nechcem spoilovať čo sú ale pasujú do príbehu jak kladivo na Justina Biebera. Gameplayovo vzdialene pripomínajú pokemonov ale veľa veci okolo nich je iných. V podstate rôzne persóny vám umožňujú robiť rôzne kúzla a pekne si ich musíte trénovať ak chcete mať šancu proti bossom. Ja musím povedať, že súboje, aj keď nie sú veľmi náročné majú dostatočnú hĺbku a sú celkovo uspokojivé. Aby ste vkuse nebojovali hra používa fintu manovej kotvy rovnako ako iné podobné hry a to znamená že keď vám dojde mana tak sa vrátite do mesta aby ste sa vyspali. Kým v Bravely default to bolo len o naťahovaní hracej doby. Z Dungeonu do Mesta a potom späť ste sa prebíjali cez hordy nezaujímavých príšer s nízskym levelom alebo ste vypli náhodné stretnutia ale stále ste museli pešovať, pričom v meste ste okrem spánku aj tak nemali čo robiť. V Persone 4 sa môžete z Dungeonu proste rovno teleportovať späť do mesta a tam pokračovať vo svojom virtuálnom sociálnom živote, bez toho aby ste nejak príliž strácali čas.

Graficky persona veľmi podarená aj keď je to v podstate remake hry z PS2. Síce to neni žiadny Killzone mercenary ale hra je veľmi štýlová a úspešne balancuje na tenkej hranici medzi “príjemne farebnou” a “jednorožec vracia dúhu”-ovou. V každom prípade ak poznáte grafiku JRPG len z Final fantasy kde sa každý oblieka akoby im vyrábal šaty zväz schizofrenických farboslepých šičiek nemusíte sa Persony vôbec obávať. Graficky je veľmi príjemná.

Čo je naj naj najlepšie na Persone 4 je jak už vravel nahovorenie. Je proste fenomenálne. Keď som dohral hru mal som úplne rovnaký pocit ako keď dopozerám ani nie jednu ale všetky série nejakého veľmi podareného anime. Jak som vravel hra má cez 70 hodín hernej doby a než skončíte budete sa s hlavnými postavami smiať, bojovať, plakať, kúpať sa lyžovať, zachránite im rodinu atď atď. Postavy sú vykreslené patričnou hĺbkou a človek si ich proste musí obľúbiť na rozdiel nepochopiteľných ľudské emócieimitujúcich automatov, ktoré sa tvária že sú hlavnými postavami v posledných dieloch Final fantasy.

Hudba je hrozná, by som veľmi veľmi chcel povedať ale nemôžem. Nevyznám sa v žánroch ale myslím si, že sa jedná o nejaký ten japonský pop, na čo normálne keď náhodou narazím na internete obvykle polejem monitor benzínom. Zapálim ho a zavolám exorcistu ale hudba v Persone 4 aj s jej lámanou angličtinou sa mi nevysvetliteľne páčila od začiatku a neskôr som sa dokonca pristihol jak si ju pískam a to teraz vravím s naozaj ťažkým srdcom.

Som veľmi veľmi tvrdý chlap a preto nikdy nepriznám že som pri To the moon plakal ale teraz musím priznať že Persona 4 je jedna z najočarujúcejších a najrozkošneších hier akú som už dlhú dobu hral a dala mi ten pocit že som ozajstná princezná. Ehm. Čo som chcel povedať je, že ju odporúčam každému čo buď pričuchol k Anime alebo JRPG. Súbojový systém je hlboký, rovnako ako postavy a v podstate treba hľadať chyby mikroskopom. Cítim sa ako prvý európan, ktorý objavil oheň a odvážil sa vstúpiť v noci do lesa bez toho aby sa bál že ho zneužije divoký pokemon.