V živote každého gamera/gamerky alebo aj obyčajného hráča sa objaví dajaká hra ktorá ulahodí jeho srdcu. Do ktorej sa zamiluje od začiatku, trávi s ňou veľa času a je ochotný ju so šťastným úsmevom na tváry dohrať zo všetkými achievementmi. Ja vám predstavím mojich 5 obľúbených herných sérií a budem vam prezentovať môj osobný názor a pocity k týmto hrám. Dopredu upozorňujem že toto nie sú minirecenzie ale moje subjektívne názory a pocity.

5. Walking dead

O Walking dead sa mi hovorí ťažko. Neviem kde ani poriadne začať. No asi už viem.... Predtým než vyšla sezóna jeden, som bol hráč ktorého nikdy nefascinovala zombie tématika. Mal som rád hry tvorené na príbehu a hrateľnosti. A nikdy som si nevedel predstaviť že by mi nejaká hra s chodiacimi mŕtvolami a hromadného zabíjania mohla niečo také priniesť. Jeden čas ma ale napadlo to vyskúšať, no po prezretí let´s play-u som si všimol, ako je táto hra dizajnovaná a bol som priam odpudený to hrať. Prišlo mi to ako blbosť. Ale nakoniec som sa k tomu, ani sám neviem ako, dostal a Walking dead mi priniesol ďalšiu vec ktorú som si na hrách obľúbil. Tou vecou boli emócie. Keby mám dať cenu za najemočnejšiu hru, tak by som ju dal práve Walking dead. Sezónu jedna som dohral zo slzami na očiach a mal som v sebe kopu pocitov. Od šťastia, smútku, úzkosti až po chuti zistiť čo sa bude diať ďalej. Na postavy v hre sa viete skvelo naviazať. Ale nie len v dobrom ale aj v zlom. Nájdete postavy ktoré si zamilujete a postavy pri ktorých by ste boli radšej keby ich prešiel idúci kamion. A bolo to skvelo vyvážené. V prvej epizóde bol skvelé, že ste mali pocit zodpovednosti o Klementínku. Časom to prerástlo v tak intenzívny vzťah že ste sa stali skoro až jej rodinou. A toto mi chýbalo na sezóne 2. Dlho mi trvalo kým som si zvykol že hrám za Klem. Prežila si toho hodne ale prišlo mi trochu nerealistické že keď prišlo na vážne rozhodovanie tak ju uposlúchli všetci dospelý. Úprimne, kto z vás by poslúchol malé dievčatko pri vážnych rozhodovaniach ? A prišla mi až moc dospelá. Keď sa stane niečo také ako jej, človek dospie. Ale toto mi prišlo až moc. Mal som niekedy pocit že ten pocit zodpovednosti aký sme prežívali v sezóne jedna medzi Lee-om a Klem, chceli teraz miestami preniesť na Klem a Sarah ale nevyšlo to. Rozhodovanie väčšinou nemalo veľký dopad na to jak hra skončí. Nech ste robili čo ste chceli vždy to skončilo rovnako. Hre nechýbajú nezabudnuteľné momenty a postavy, skvelý príbeh a emócie. Dizajn hry do toho celého skvelo zapadá. Celkovo mám lepší pocit zo sezóny 1 ako zo sezóny 2. Aj keď sezóne 2 môže ešte pomôcť posledná epizóda ktorá ešte nevyšla, mojím favoritom je sezóna 1.  V obidvoch sezónach sú moje obľúbené epizódy dvojky s názvami Starved for Help (S1) a A House Divided (S2). Starved for Help bola výnimočná svojou akčnosťou, napätosťou no hlavne velice nečakaným zvratom a hustou atmosférou na ktorej pridával ku kocnu prenikavý dážď. A House Divided bol pre mňa najlepšou kvôli jedinej veci. Návrat mojej obľúbenej postavy. Kto hral vie. Som zvedavý na Ep5 a môžeme sa tešiť aj na sezónu tri ktorá bola už ohlásená.

4. Metro

Metro 2033 a Metro: Last Light. Sám neviem či sa dve hry dajú považovať už za sériu ale dajme tomu že hej. Keď som prvýkrát počul Metro 2033, môj prvý dojem bol že to je volaký simulátor. Rýchlo ma ale recenzia na Metro 2033 vyviedla z omylu. Hra vyzerala super ale bol malý háčik u mňa. Vtedy som sa bál hrať hry s hororovou atmosférou. No v jednom momente som prehltol ten suchý knedlík v krku, stlačil tlčítko na myši a Metro 2033 som si objednal cez Alzu. Hra ma vtiahla do deja od začiatku. Od prvej misie som nestíhal nasať všetku tu atmosféru ktorá sa vďaka prepracovanému a realistickému apokalyptistickému svetu len zhusťovala. Ani neviete ako som si vydýchol keď som zistil že ďalším tunelom nemusím ísť sám. A ešte väčší pocit bezpečia som mal keď som dorazil na nejakú stanicu obývanú ľuďmi. Teda pokiaľ to nebola stanica patriaca pod Rudú trasu alebo Štvrtú ríšu. No najväčšie napätie som pocítil pri vstupe na zemský povrch. To bolo niečo neuveriteľné. Popraskaná zem, spustošené budovy, krik démonov, vrčanie prerastených potkanov, sálajúca radiácia pri ktorej ste mali pocit že ju až cítite na vlastnej koži. To všetko pridávalo hre na jedinečnej atmosfére. Pre Metro: Last light platí to isté. Tam už som bol aj smelejší a každý jeden výlet na povrch, ktorých bolo viac ako v Metre 2033, som si užíval. Zbraňový arzenál bol bohatý a dostačujúci. Dalo sa všelijako kombinovať zameriavače, tlmiče a rôzne iné vylepšenia. Všetko to v obchodoch bolo drahé, no u mrtvých ľudských nepriateľov sa našli všelijaké krásavice ktorými ste mohli ostatným zpôsobiť väčšie poškodenia. Príbeh bol na FPS fantastický a zábavný. Vťahoval ma do hry. Velké plus by som dal Arťomovým monológom v loadingoch. Bolo to výborné spestrenie pri zdĺhavom načítavaní a Arťom vždy prispel doplnením príbehu alebo jeho vlastných pocitov čo pridávalo na atmosfére. Skoro celú hru ste mali pociť že vám za chrbtom ťukajú časované hodiny. Vaša stanica bola v nebezpečí a pred vami stála tona prekážok. A na povrchu ste to o to viac cítili keď ste sa pozreli na svoje hodinky na zápästí a zistili ste že zachvíli je čas vymeniť filter ale vy máte pri sebe už len dva. Mám ísť rýchlo ďalej, keď neviem čo je predomnou a kde by som našiel možno ďalší filter, alebo sa pozriem do tejto budovy či tam nenájdem náboje a pravdepodobne dajaký filter ? Ale čo keď tam nenájdem filter. V skutočnosti filtrov bolo dosť ale ten pocit že vám dochádzajú bol hrozný, v tom dobrom slova zmyslu. A vážne ste nečakali čo vás čaká o pár metrov ďalej. Hra vás prekvapovala vcelku často, tým kam ste sa to práve dostali a čo musíte prejsť. Keby si mám vybrať ktorá hra je lepšia tak vám neviem povedať. Povedal by som že mierne strašidelnejšiu atmosféru malo Metro 2033, ale to sa mi asi len zdalo lebo to bolo pre mňa nové. Obdive hry sú na tom rovnako. Ale možno by som jemne, ale len vážne jemne vystrčil to Metro: Last Light, ale len preto že sme na povrchu strávili trochu viacej času a pribudli do našeho zoznamu na zabitie, nové radiáciou zmutované obludy. Pevne dúfam že sa tvorcom podarí urobiť ešte jeden diel nech sa uzatvorí trilógia. Na záver by som chcel len doporučiť: v hre si zapnite ruský dabing. Je to omnoho autentickejšie a dotvára atmosféru moskovského metra. Taktiež si prečítajte knižku Metro 2033.    

3. Bioshock

Na Bioshock som sa vždy pozeral tak ako na Metro. Atmosféra bola strašidelná a bál som sa to hrať. No potom vyšiel Bioshock: Infinite ktorý ma natoľko uchvátil že som si musel kúpiť aj jednotku a dvojku. Pravdaže v tej dobre som už prekonal taký ten strach po to čo som dohral Metro. Ale späť k Bioshocku. Keby mám dať Bioshocku nejakú cenu, bola by to cena za originalitu. V 2K museli byť autori dobre zdrogovaný alebo museli mať teda riadnu predstavivosť pri vymýšľaní tejto hry. Tak či onak podarilo sa im urobiť jednu z najoriginálnejších hier v hernom priemysle. Zkorumpované a zničené podmorské mesto ktoré do takéhoto stavu priviedli čistí psychopati ako Andrew Ryan, Frank Fontaine či Sander Cohen. Hra plná brutality a chaosu vám zabezpečí zábavu na hodiny. Celý čas som mal pocit že zachvíľu volaké sklo v mojej blízkosti praskne pod tlakom vody. Áno práve toto všetko tvorilo atmosféru Bioshocku 1 a 2. A čo bolo s normálnymi občanmi ? Tí už nie sú. Buď sú v tom lepšiom prípade mŕtvy alebo sa z nich stali chodiaci (často aj vedeli liezť po strope) zdrogovaný maniaci, skrátene splicery, ktorí idú len po adamovi ktorí mali pri sebe len Malé sestričky. Malé sestričky prenášali adama a získavali ho obrovskými striekačkami z mŕtvych tiel a samozrejme mali svojho ochrancu: Velkého otecka. Je to robot ? Je to stroj ? Je to živá bytosť. Nie! Človek ktorému boli vytrhnuté hlasyvky, ztiahnutá koža zaživa a nakoniec navlečený do obrovského exoskeletonu s obrovským vrtákom a zbraňovým arzenálom. Za Big Daddyho sme mali možnosť hrať v dvojke a bol to skvelý zážitok. Nachádzajú sa tu aj elektronické vežičky ktoré vás chcu zabiť.  Čo sa týka zbraní je ich myslím si dostatok. Keďže je hra zasadené približne do polovice 20. storočia, zbrane, dizajn oblečenia a aj prostredie podlieha tomuto obdobiu. Hra je kaskádová. Teda ste zasadený do nejakej časti podvodného mesta Rapture a keď sa chcete dostať ďalej musíte robiť zväčša niekoľko misií v tej jednej oblasti aby ste mohli pokračovať. Popravde v každom jednom Bioshocku som mal ku koncu problém sa pri hre udržať lebo boje mi prišli stereotypné. Hlavne keď ste sa dostali do časti hry kde ste poznali už všetkých enemákov mali všetky zbrane a plasmidy odomknuté. Všetky možné kombinácie odskúšané a už ste to len aplikovali na enemákov. Kým ste boli vo fáze kde sa vám postupne objavovali nový enemáci a skúšali ste nové zbrane a plasmidy boli boje ale veľká zábava. Ako mínus by som dal voxofóny. Prezrádzali veľa o príbehu o Rapture ale  často mi prišli svojím nudným štýlom rozprávania nezáživné aj keď prostredkovali zaujímavé informácie. Bioshock: Infinite bol zase posun o krok inam. Presunuli sme sa do slnečnej Columbie a prišlo mi to ako posun vpred. 3-krát za sebou Rapture by moc sérii neprospelo podľa mňa. Columbia bola tiež zkrz nazkrz skorumpovaná ale narozdiel od Rapture to nebolo navonok vidieť. Tým pádom hra stratila temnú atmosféru no prinieslo niečo nové. Lietajúce mesto je vynikajúci námet ktorého sa Bioshock skvelo ujal a zasadil doňho niečo čo sme predtým u Bioshocku nemali. V jednotke sme zväčša chceli prísť na to čo sa v Rapture stalo. V dvojke nám bola odťatá naša malá sestrička a závisel od jej nájdenia náš život. No tu sa autori začali hrať s omnoho zaujímavejším a zamotanejším príbehom a koniec bol výborný. Čo sa týka dvojky Booker a Elizabeth tak som si ich veľmi rýchlo obľúbil. A musím sa vrátiť ešte k jednej veci. Plasmidy a Vigory. Je to tá istá vec no Plasmidy boli v Rapture a Vigory v Columbii. Chcete niekoho zmraziť ? Niekoho zápliť ?  Ovládnuť stroj ? Pomocou telekinézy na diaľku po niekom hodiť bombu ?  A mnoho ďalšieho ? Nech sa páči máme tu Plasmidy/Vigory. Osobne mám radšej Plasmidy. Ono je to to isté len to má trošku iné použitie. Zatiaľ čo Plasmidy okamžite zápalia, zmrazia atď. nepriateľov tak Vigor musíte najprv správne hodiť aby začali účinkovať a je to trošku ťahšie a efekt to má jemne horší. V Infinite je kopu nových nepriateľov. Splicery tu už nie sú. Mesto má plno normálnych ľudí a to znamená že aj strážnikov. Ďalej sú tu aj Pyromani , motorizovaný Patrioti, Sirény a mnoho ďalšieho. Celkovo mi príde najlepší diel Bioshock 1 hlavne kvôli úplne novému a čerstvému konceptu Rapture.  Tým sa aj chcem vyjdariť že zaujímavejšie mesto mi príde Rapture. Najslabší diel mi príde dvojka. Nie je zlý, je fantastický. Ale Infinite so skvelým príbehom a geniálnym koncom a čerstvý prvý diel Bioshocku mi prídu lepšie.

2. Mass Effect

Možno ste sa už pýtali že ktorá hra si to u mňa zaslúži ocenenie za naj príbeh. No dobre pravdepodobne ste sa to nepýtali ale odpoveď je jedoduchá. Pre mňa je hra s najlepším príbehom Mass Effect. A zase začínam s tým jak som k takýmto hrám nemal vzťah. Ale je to tak. Vážne som nemal rád všetko sci-fi a vesmír. A táto hra môj názor zmenila o 180 stupňov. Shepard pre mňa patrí medzi najprepracovanejšie postavy herného priemyslu. Obtiažnosť hry nie je sama o sebe až tak obtiažná aj keď si zapnete najťahšiu úroveň. No myslím že pri tejto hre to vôbec neprekáža. Súboje a zabíjanie tisíce mimozemských (a niekedy aj pozemských) nepriateľov ma bavilo. Ovládanie svojho tímu počas boja je niekedy jemne obtiažnejšie keďže sa snažím sústrediť hlavne na svoje prežitie ale dá sa zvládať. Osobne som svojim spoločníkom nehával väčšinou voľnú ruku. Rozkazy som im vydával málokedy a to len keď som chcel aby sa niekam premiestnili. Čo bolo ale ešte viacej zábavnejšie boli rozhovory v ktorých ste si väčšinou vybrali vy, čo poviete. Rozhodovali ste o svojich činoch. V hre je niekoľko rozhodnutí ktoré vám zmenia priebeh hrou. Vaše rozhodnutia ovplyvnia prežitia a smrť jednotlivcov alebo kľudne aj celej galaktickej rasy. A to nehovorím že vlastne celý koniec trojky závisí od vás. V hre som si vážne zamiloval hneď niekoľko postáv. Okrem Sheparda medzi moje obľúbené postavy patril určite Garrus Vakarian, Liara T´Soni, Urdnot Wrex a náš milovaný pilot Jokera. Prvých troch som si vždy bral na misie. Upravovanie výstroje svojho tímu a skúsenostných bodov vám vážne prinášalo pocit že vy ste veliteľ. Vy rozhodujete o svojom tíme. Jednotka sa mi vážne páčila. Strašne ma uchvátila. Takto som sa už dlho do žiadnej hry nevžil. Ukázala hernému svetu niečo nové čo tu chýbalo. Zažili sme autentický boj o prežitie civilizácie v budúcnosti. Na dvojku som si musel chvíľu zvykať. Nezdalo sa mi to. Bolo to také nemastné neslané. Áno začiatok bol strhujúci a prekvapujúci no prišlo mi to všetko až moc také... no... neviem ako to opísať... bolo to proste zvláštne. Ako by to bol iný Mass Effect. No keď som znovu uvidel Normandiu tak mi vybehli zimomriavky po chrbte. Potom čo som zistil že si musím spraviť posádku tak som sa ešte viacej potešil lebo som čakal staré tváre. Tých bolo ale pomenej a do týmu som bral nových členov a chvíľku som si myslel že niektoré moje obľúbené postavy už nestretnem. No keď sa mi v jednej misii odhalil maskovaný odstrelovač tak mi vyhŕkli slzy šťastia. Garrus bol späť a ja som presne vedel koho budem brať na všetky misie. Časom sme stretli aj mnoho ďalších známych postáv. Niekto by si myslel že hra ktorá bude skoro len o hľadaní posádky aby sme mohli vyraziť na záverečnú misiu bude stereotypná no nie je tomu tak. Každá misia je originálna a ukazuje nám časť príbehu danej postavy. Trojka bola náplňou podobná dvojke. S rozdielom že tentokrát sme verbovali celé galaktické národy ktoré sa rútili pod útokmi reaperov. Vypukla vojna a spojenie galaxie bolo v našich rukách. Koniec Mass Effect bol síce dokašľaný, no neplateným DLC to opravili a pre mňa je Mass Effect 3 najlepším dielom tejto série. Diel ktorý ma zo série najmenej zaujal bol prvý diel. Ešte to boli tie  začiatky Mass Effectu no aj tak to bol zážitok hrať. Dvojku by som zaradil doprostred. Môžem teda povedať že Mass Effect bol každým dielom lepší a lepší. Nakoniec môžem len skonštatovať že si osobne istý nie som Mass Effectom 4 ktorý má výjsť. Má to byť v období Sheparda ale Shepard tam už nemá byť. Neviem si to predstaviť a bojím sa ako hra dopadne.

1. Assassin´s creed

No a konečne sme sa dostali ku mojej srdcovke. Jedna z mojich prvých hier čo som kedy hral.  Myslím že toto bude prvá hra v tomto článku ktorú nezačnem slovami: k tejto hre som si musel hladať cestu, alebo: takéto hry sa mi predtým nepáčili. Assassin´s creed ma zaujal že bol jedinečný a originálny. Prvýkrát som si ho všimol ale až pri treťom diely. Vtedy som si povedal že to skúsim. Nech ľudia akokoľvek nadávali na jednotku za to ako je stereotypná, mňa to bavilo. Majú pravdu. Zhodujem sa s tým. Je to stereotypná hra, no celý ten koncept hry, asasínov, animusu, prostredia a obdobia ma dajako tak zatiahol do tej hry že som sa nevedel upustiť. Celé spracovanie assasínskeho rádu a asasínov celkovo je skvelé. Chcel som vedieť čo sa ďalej stane, a jak to bude ďalej pokračovať a tá stereotypnosť mi zo zážitku až tak nebrala. Bola v tom cítiť ta atmosféra toho stredoveku zmietaného nákazami, korupciou, chudobou a ohánaním sa vierou a službou k pánovy. Koncept boja asasínov a templárov ktorý prebiehal stovky rokov bol úžasný. Riešiť boj týchto dvoch skupín, pomocou animusu, prístroja ktorým sme sledovali boj asasínov a templárov v minulosti ma strašne zaujal. Jednotka mala kopu múch. Od neschopnosti plávať, robiť vzdušné zabitia bez toho aby sme sa museli zavesiť na okraj stavby a mnoho iného. Bol to však ten úvod do asasínov ktorý to všetko nakopol. Z krvavého obdobia jednotky sme sa dostali do mierumilovnejšej časti dejín a to do renesancie v Taliansku. Assassin´s creed 2 je čo sa príbehu týka, môj najoblúbenejší diel. Ezio Auditore da Firenze je taktiež moja najobľúbenejšia postava. No má to jednu chybu. Tá chyba sa volá renesancia.  V tomto možno so mnou bude veľmi veľa ľudí nesúhlasiť, no podľa môjho názoru obdobie renesancie nie je to najlepšie obdobie na prezentáciu asasínov. Bolo to obdobie pokroku, technologie, výnimočných umelcov a vynálezcov. Takto si človek predstavý renesanciu. Assassin´s creed nám ju predstavuje z tej temnejšej a krvavejšej stránky. Ale obdobie renesancie nie je práve týmto charakteristické. Spor asasínov a templárov bol vždy na pozadí, pred zrakmi obyčajných ľudí zahalený inou udalosťou. Či už vojna medzi Saladinom a Richardom Lvím srdcom, vojna o nezávislosť v Amerike, boj proti otroctvu, obdobie nájazdov pirátov. V prichádzajúcich dieloch bude ich spor zamaskovaný za Francúzsku revolúciu a Rouge bude zaradený medzi udalosti Black Flagu a trojky. Eziova príbehová linka je zasadená za obdobie renesancie ale neskrýva sa za žiadny väčší spor. To jediné trochu znižuje u mňa pocit úžastnosti z Eziovej trilógie. Inak miesta ktorými sa Ezio premával, príbeh a celý Ezio je na jedničku spravený. Florencia, Benátky, Konštantinopol, Rím. To sú všetko nádherné a veľké mestá plné tajomstiev. Osobne pre mňa bol Brotherhood v niektorých pasážach menej záživný. Za to Revelations som si užíval stále, aj cez menšiu kritiku niektorých ľudí. Potom prišiel jeden z najlepších krokov Ubisoftu. Ukončenie Ezia. Vážne ľudia by vás stále bavilo to isté dookola aj keď to bolo super? Chcelo to zmenu a podľa mňa spravili skvelú zmenu. Skvelé obdobie. Skvelý príbeh. Skvelá postava. Áno dobre počujete. Skvelá postava. Toľkými nenávidený a toľkými kritizovaný Connor Kenway alias Rathonhaketon. Prečo sa ľuďom nepáči má asi jeden dôvod. Mladý kríženec brita a indiánky, plný nenávisti idúc si bezhlavo a s brutálnou silou po svojom ciely ochrániť svoju dedinu asi neznie moc sympaticky. Možno nie je v tomto smere sympatický, no ako postava je spracovaný skvelo. A osobná zápletka ? No spoilerovať nebudem, ale myslím si že to čo spravil nevedomky jeho otec a poznamenalo to tak Connora, rozprúdilo celú AC3 a ako osobná zápletka postavy to je super. Celkovo ma v tomto Kenwayovci velice zaujali. Jediné čo by som dosť hre vytkol je prostredie. Myslím že mohli radšej trochu ubrať z divočiny a viacej zapracovať na mestách ktoré samé o sebe neboli až také hrozné, no Boston a New York neboli predsa len až tak výnimočné. K Assassin´s creed: Liberations sa nevyjadrujem lebo to je len komerčný ťah Ubisoftu a nerátal by som to ani za plnohodnotný diel. Ťahanie za ručičku, nezaujímavý príbeh a zápletka, malé obmedzené mapky, hrozná hlavná postava. Je to hamba tejto skvelej série. O Black Flag som mal pochybnosti, no takto som sa pri AC ešte asi nebavil. Zo všetkých dielov AC (áno budem používať túto skratku) bol toto najzábavnejší diel čo sa hratelnosti týče. Obdobie super. Charakter hlavnej postavy bol prinajmenšom zaujímavý. Celý čas som čakal na to ako sa z Edwarda stane asasín, no to furt neprichádzalo. Myslel som že uvidíme takú premenu ako u Altaira ktorý sa zmenil z namysleného na uvedomelého asasína. To mi chýbalo v tejto hre. Asasín. Edward nám bol ukázaný ako pirát. Nosil asasínsku róbu no to nie je všetko. Čakal som že sa aspoň niekde v pólke hry otočí jeho myslenie a stane sa asasínom, no jeho myslenie sa otočilo až na konci hry, kde sa vyjadril že sa k nim za nejaký čas pridá. A toto by bol skvelý námet na ďalšiu hru. Zase Edward, no tentokrát taký Edward ako bol v záverečnej ukážke Black Flagu v londýnskej opere. No to nepríde a môžem dúfať že v Rouge bude poodhalený a dorobený Edwardov príbeh lebo ten určite nebol ukončený.  Čo sa týka prostredia tak to prinieslo zase zmenu. Myslím že to bola dobrá zmena no chýbalo mi tam aspoň jedno veliké mesto. Samozrejme Havana a Kingstone boli vcelku velké mestá no  dizajnom tak majestátne už nepôsobili. Času sme tam tiež moc netrávili. Celkovo to bola ale dobrá hra. V celej hra ma stále fascinuje prežívanie historických udalostí a stretávanie postáv ako Leonardo Da Vinci, George Washington, Black Beard a mnoho ďalších. Príbeh v prítomnosti tomu ale pridáva to pravé orechové. Komplikuje dej AC a vlastne ho tvorí, drží pokope. A práve preto mi vadilo že nebolo tak v Black Flag prepracované. Ale osobne si myslím, je to len môj názor a predstava, že Shaun a Rebecca by nás mohli z Abstrega zlákať k asasínom a bolo by nám vysvetlené všetko čo sa stalo v trojke. Toto by mohli zasadiť do Unity. K Rouge by sa dalo urobiť následne niečo také že to je film Absterga z pozostávajúceho DNA. Podľa mňa niečo takéto by prospelo AC sérii ale toto je len môj názor. Na Unity sa teším hlavne preto, že už dlhšie som si prial aby sa AC odohrávalo za čias Francúzskej revolúcie. Obrovský a krásny Paríž. Zápletka Ellis a Arna vyzerá strhujúco a Arno už z trailerov vyzerá sympaticky. No nehajme sa prekvapiť. K Rouge som skeptický. Hrať za templára je osvieženie a bude to zaujímavé ale neviem či si na to zvyknem. Haytham bol tiež templár ale tam som aspoň nezabíjal s ním asasínov. No na diel ako samotný sa teším hlavne kvôli tomu že tam má byť dokončený a dotvorený príbeh Kenwayovcov. Keby mám určiť poradie AC hier, podľa toho ako sa mi páčili, asi by to vyzeralo takto nejako.
1. Assassin´s creed 2
2. Assassin´s creed 3
3. Assassin´s creed IV: Black Flag
4. Assassin´s creed: Revelations
5. Assassin´s creed: Brotherhood
6. Assassin´s creed 1
7. Assassin´s creed: Liberations