Dishonored II

Vieš čo sa stalo 11.11.2016? Nie?! A že ty si ani nehral Dishonored II? Pchee... Chyba! Tak sa teraz pekne zastabilizuj v polohe ležmo/sedmo a vypočuj si starého tigra, ktorý ti opíše o čo všetko si doposiaľ prišiel a čo musíš v dohľadnej dobe napraviť.

Píše sa (tak trochu magický) dátum 11.11. roku pána 2016 a celosvetový release nám odhaľuje mnohými hráčmi túžobne očakávané pokračovanie stealth akcie s nezameniteľným výtvarným štýlom – Dishonored II. Opäť sa dostáva na scénu Corvo Attano, Emily Kaldwin a ostatné známe, aj neznáme postavy, aby ich scenáristi Arkane Studios viedli nezabudnuteľnou jazdou naprieč svetom Dunwallu, Serkonosu a priľahlých lokácií, tentokrát vytvorených za pomoci Void enginu. To už ale tak trochu predbieham a ty si si ešte ani nenalial to otvorené pivo, ktoré si si tak svedomito vychladil k čítaniu mojej recenzie. Tak poďme pekne poporiadku.

Príbeh – 7/10

Po začatí hry a (ne)absolvovaní tutoriálu sa dej rozbieha takpovediac zhurta, keď si mladá cisárovna Emily Kaldwin počas každoročných osláv pamiatky jej matky (Jessamine Kaldwin) usadá na svoj trón, aby z neho bola čochvíľa dvihnutá nečakaným zvratom udalostí. V rámci príchodu ohlásenej návštevy vstupuje do siene Delilah, čarodejnica, s ktorou má Emily podľa všetkého viac spoločného, ako by sa mohlo zdať a kvôli ktorej budú musieť viacerí opustiť svoje príbytky, aby zachránili svoje rodiny útekom s nejasným koncom. V centre tohto všetkého sa ocitáš ty, aby si ľuďom tvojho cisárstva dožičil konečne pokoj, mier a prosperitu (lepší koniec), alebo len ovládol tvrdou rukou krajinu nehľadiac na poddaných (menej lepší, nie veľmi sympatický, neamerický koniec). Samotné cliché príbehu pozostávajúceho zo spiknutia a jeho následného pomstenia sa nevytráca počas celej hry a napriek tomu, že sa počas prechádzania hrou oboznamuješ s rôznymi nuansami deja, žiaden twist, ani veľkolepé odhalenie, či sentimentálny odchod, ako v prípade Quiet v MGSV (ostaneš navždy v mojom srdci :´-( ) sa nekoná. Škoda. Minimálne postava Crown Killera si pýtala o dejový twist, "nečakané" odhalenie ale prichádza veľmi skoro (!) v hre a zvyšok je už len dojazd do predpokladaného finishu. Mnohé z výpiskov, ktoré nachádzaš počas hry (čítal som všetky, na ktoré som natrafil) sa týkajú poväčšine osudov obyvateľov, ktorí museli utiecť, boli uväznení, prípadne zabití a tak ich môžeš prelietieť, avšak niektoré veľmi prospešne odkazujú na tajné miesta, prípadne kombinácie sejfov. V knihách sa napríklad dočítaš aj o tom, prečo sa "bloodflies" (áno, to sú tie nechutné lietajúce tvory, ktoré bzučia ako vibrátor z toho filmu s Madison, ktorý máš tak rád) nevyskytovali v Dunwalle, prečo sa mor nerozniesol do Serkonosu a podobne.

Grafika – 10/10

As I said, hra tentoraz beží na Void engine, ktorý bol špeciálne vytvorený Arkane štúdiom pre účely druhého dielu Dishonored a má byť vhodnejšou alternatívou k Unreal Enginu 3, ktorý použilo štúdio pri premiérovom diele. Základným kameňom nového enginu je engine id Tech 5, pričom pod vedením výtvarného vedúceho Sebastiana Mittona bolo ponechaných vyše 20% pôvodného obsahu, zvyšok bol na mieru dotvorený - nepotrebné časti boli vymazané a zapracovalo sa napríklad na nasvietení a celkovom chode hry. Hra si ponecháva svoj nezameniteľný výtvarný štýl, ktorý prvý diel jednoznačne odčlenil od zbytku hier v tomto segmente a tento vyšperkovala do dokonalosti. Napriek možnej prvotnej domnienke o tom, že sa tu rozbieha nejaký kreslený Disney príbeh, veľmi rýchlo pochopíš, že tomu tak nie je a potkany (a tentoraz aj krvilačné vážky) ťa budu ešte dlho mátať po nociach, keď navštíviš hladinu alfa. Strechy domov ponúkajú nezriedka impozantné výhľady na krajinu, ktorej osud ľudí závisí len a len od teba a ja ti garantujem, že niekedy sa ti pôjdu až oči vyočiť. Zakončovacie prestrihy vyrážajú detailami dych a vyvolávajú ten pravý pocit zadosťučinenia. Grafika je v tomto prípade na jednotku (teda na 10).

Hudba – 9/10

Hudba príjemne dotvára atmosféru hry a graduje pasáže tesne pred/po odhalení. Osobne mi prišla viac nevtieravá, ako by bolo žiadúce, ale záverečný song v titulkách moje hodnotenie jednoznačne dvihol. Song naspievaný špeciálne s textom pre Dishonored a v neskutočne sa hodiacej melódii hru grandiózne zakončil. Dohraj hru a uvidíš, že pri pustení "credits" si na moje slová spomenieš.

Postavy – 8/10

Tomu, kto sledoval ohlásenia tejto hry, rozhovory s tvorcami a krátke teasre (čiže nie ty, ty lenivec), určite neunikla skutočnosť, že hru možno hrať za dvojicu postáv. Tak si teda môžeš zvoliť, či budeš zachraňovať bezbranných ľudí v postave staršieho (ale stále štramáckeho) pána, legendy Dunwallu, a.k.a. Attana Corva, alebo v koži (hmmm :) ) mladučkej Emily a otestuješ si, čomu všetkému ju teda ten jej tato priučil. Obe postavy ponúkajú široký diapazón schopností. Časť z nich je totožná pre obe, niektoré sú určitým spôsobom obmenené, ale totožné, ale dostatočný počet schopností je typický len pre tú-ktorú postavu a naozaj ťa to podmieni k tomu, aby si si hru prešiel ešte raz za príbuzného (rozumej, ak si hral za otca, zahráš si rád aj za jeho dcéru, lebo to, akým sexi spôsobom sa dokáže plaziť k svojej obeti v shadow forme, si proste nemôžeš nechať újsť). Pre mňa však bolo veľkým sklamaním to, že obe postavy ponúkajú úplne totožný príbeh, totožné misie (ako hlavné, tak vedľajšie), dokonca sú dialógy vedľajších postáv napísané tak neutrálne, že ich scenáristi používajú, či hráš za Corva, alebo Emily. Paralélne vykreslený príbeh s úplne odlišnými skúsenosťami a vzťahmi za druhú postavu sa teda nekoná. Samotný/á antagonista/tka Delilah je postava dobre známa z príbehových DLC prvého dielu a má ten správny šmrnc a všetko čo potrebuješ k tomu, aby si ju nenávidel a jej smrť si dostatočne vychutnal. Aj tu sa ale dozvieš (ako pri všetkých postavách v Dishonored), že nie je všetko čierne alebo biele. V hre sa stretneme aj so starým známym Antonom Sokolovom a po celú dobu hrania nechýbajú odkazy na pôvodnú hru a jej DLC (či už odkaz na Dauda, alebo zmienka o Samuelovi na začiatku poslednej misie).

Hrateľnosť – 10/10

Hra samotná sa dá prejsť dvoma spôsobmi – zabíjaním a nezabíjaním, a dvoma štýlmi – stealth alebo prístupom, v ktorom nihilisticky popieraš akýkoľvek vyvolaný poplach a vrásky si z neho nerobíš. Samotná hrateľnosť je potom namiešaná kombínáciou spomenutých. Hru som si zahral oboma spôsobmi a trošku mi chýbala odozva z okolia pri krvilačnom prístupe. Síce sa v poslednej a predposlednej misii tu i tam niekto zo známych ozval, že toto je teda moc, ale možno by som ocenil dôraznejší prístup k hlavným postavám a väčšie zmeny okolia a správania NPC. Táto hra však IMHO nie je o bubnovaní na bubón, hádzaní granátov a odpaľovaní rakiet kám sa otočíš. Toto je masterpiece plíženia a následného uškrtenia, zakrádania a podrezania hrdla v maximálnej tichosti a za nepozorovaného odchodu. Voľba je len na tebe, ale pamätaj, tie nervy, či ťa niekto nezbadá a tá následná radosť z dobrého načasovania a nepozorovaného úniku, tak tú ti nenahradí nič. Hrateľnosť opäť excelentná, staré mechanizmy oživené a všetko šlape ako má, ako sme si priali (btw: počkaj si na misiu, v ktorej sa vraciaš v čase, pre mňa jedna z najoriginálnejších za dlhú dobu v hernom priemysle). Čo sa týka technického spracovania, s bežaním hry na Xbox1 som nemal problémy, bežala hladko, plynulo, avšak sa mi asi 2krát stalo, že hra zamrzla.

Dĺžka hry – 9/10

Pri prvom prejdení hry na hard obtiažnosti stealth prístupom a objavovaním značného množstva predmetov (nie všetkých) mi gameplay trval cca 25 hodín. Čím je človek dôslednejší, tým trvá herná doba (tak trochu logicky) dlhšie. Solídny základ, ku ktorému ja (a ani ty) nebudeš mať čo vytknúť.

Znovuhrateľnosť – 10/10

Hru sa napriek sklamaniu z opakujúcich dialógov a totožných misií oplatí prejsť znova (a znova a znova). Kvôli schopnostiam druhej postavy, to bez debaty, ale aj kvôli objavovaniu nových a nových ciest (a ja ti garantujem, že tie alternatívne cesty chtiac-nechtiac objavíš). Sám som bol pri druhom hraní prekvapený, kam sa ešte dá zájsť, čo všetko sa dá prekutrať, akými rôznymi spôsobmi sa tam viem dostať a hlavne koľko neobjaveného som po prvom hraní za sebou nechal. Od vydania decembrového patchu ponúka hra naviac možnosť NEW GAME+ čo znamená, že si hru môžeš zahrať odznova, s ponechanými schopnosťami a predmetmi z predošlého hrania.

SUMÁR: 9/10

O pokračovaní Dishonored tak môžeme v globále hovoriť ako o vynikajúcej hre, ktorá správne zhodnotila zaužívaného mechanizmy pôvodcu a takmer po všetkých stránkach herný zážitok vyšperkovala. Maximálnemu hodnoteniu unikla len o vlások a to pre neoriginálny príbeh a odfláknutú dejovú líniu druhej postavy. V tejto hre naberá tvrdenie "situácia sa dá vyriešiť mnohými spôsobmi" ten pravý, kvalitne remeselne zvládnutý, zmysel. Úplná nutnosť pre všetkých priaznivcov stealth žánru a tých, ktorí trpia obsesívno-kompulzívnou poruchou hľadania všetkých možných ciest a predmetov v hrách. 

Tak čo.. ešte váhaš?