Half-Life 2

PETER: Nazdar, Gordon! Zhodou okolností sa ku mne nedávno dostal druhý diel tvojej hry. Nadšenie už pomaly od konca minulého roka vyprchalo a keďže som počul na hru samé chvály, pristupoval som k nej s veľkými očakávaniami. Na začiatku nášho dialógu ti hneď poviem, že je to skvelá hra, jedna z najlepších aké som kedy hral. Prešiel som ju za týždeň a pol, niečo po 1-2 hodinách hrania denne. Všade kde som pozeral, si v recenziách nedostal hodnotenie pod 90%, tu na sectore si bol dokonca niekoľkokrát ohodnotený viac ako 95%. Čo ty na to?

GORDON: Ahoj, Peter! No tak čo by som k tomu dodával? Som neskutočné rád že ľuďom sa páči, čo predviedli Valve vo svojom majstrovskom diele. Moje dobrodružstvo je jednoducho to najlepšie čo sa momentálne dá zohnať na FPS scéne.

PETER: Myslím, že si budeme mať čo povedať, rozoberieme postupne všetky stránky hry...

GORDON: Skvelé, teším sa...

PETER: Začneme udalosťami, ktoré sa odohrali v tomto druhom dobrodružstve. Poviem ti, bol som totálne zmätený zo všetkého čo sa odohralo. Začiatok bol pomerne slabý a nudnejší, hra získala tú pravú atmosféru takmer až po tretine hrania.

GORDON: Počuj, ty si nehral prvý diel Half-Life?

PETER: Nie, nehral. A možno, že aj práve preto to pre mňa bol zo začiatku taký chaos. Angličtina v dialógoch tiež nebola najzrozumiteľnejšia a celé to zavŕšil prekvapujúci koniec.

GORDON: Ja ty teda v skratke vysvetlím, o čo išlo. Prišiel som vlakom do Mesta 17, kde ma ihneď vyhľadal známy, strážnik menom Barney. Neskôr som stretol pár ďalších ľudí a uznali sme, že by bolo vhodné teleportovať sa na bezpečnejšie miesto. Niečo sa však pokazilo a ja som sa presunul len o pár metrov. Následne som musel prechádzať cez železničnú stanicu a kanále až k pôvodnej destinácií. Všetko sa však zvrtlo po útoku Combine jednotiek a tak som utekal ďalej cez tmavé štvrte Ravenholmu. Všetci vravia, že to bolo to najhoršie čo som zažil. A ja to vravím tiež....Ďalej som prišiel až k pobrežiu, kde som spoznal nových priateľov a pomocou nich som sa dostal do väzenia prezývaného Nova Prospekt. Odtiaľ moje kroky viedli naspäť do mesta, prekypujúceho vojnovou atmosférou. Konečne som sa dostal k cieľu, k obrovskej Citadele, ktorá predstavuje pulzujúce srdce všetkých nepriateľov. Všetko sa skončilo na vrchole...

PETER: A ďalej?...

GORDON: Viac sa dozvieš v datadisku, ktorého dátum vydania bol práve odložení:)

PETER: Interesné, naozaj interesné .

GORDON: No nevrav, že toto všetko si v HL2 nezažil.

PETER: Samozrejme že som všetkým prešiel, no aj tak je plno nezodpovedaných otázok a matrixovský koniec ma zmiatol ešte viac. Pokračovanie príbehu z teba asi nevypáčim, tak prejdem na ďalšiu časť nášho interview.

GORDON: Super, čo to bude?

PETER: Atmosféra, skvelá atmosféra. Teraz už môžem skonštatovať, že úvod bol v porovnaní so zvyškom hry priveľmi „obyčajný“ a pravá akcia sa začala až pri kapitole Kontaminovaná voda (Water hazard). Vtedy sa ukázalo, že v hre sa skrýva obrovský potenciál a vtedy ma začala nesmierne baviť. Totiž po niekoľkých dlhých okamihoch putovania kanálmi ma to začínalo nesmierne nudiť. Tá situácia sa zopakovala aj v Ravenholme, nebaví ma furt sa trmácať každou zapadnutou uličkou, kde na mňa vyskakujú tie isté, stále rovnako odpudzujúce zombie. Viac okamihov však bolo, keď som v napätí túžobne očakával ďalšie a ďalšie novinky, ktoré mi hra ponúkne. V niektorých situáciach som sa aj poriadne ľakol, no tie by som nanešťastie spočítal na prstoch jednej ruky. Nezabudnem však na situáciu, keď som si to na bugine turoval po koľajniciach a zrazu sa ozvala siréna protiidúceho vlaku....hádam nemusím opisovať ako som sa naľakal, keďže som mal veľmi hlasno pustené repráky, no môj prst následne mieril na klávesu „quickload“. Veľmi zábavné sú aj naháňačky na vznášadle, pričom do Vás vrtuľník kropí olovo a hádže míny. Svoje čaro majú aj súboje s nepriateľmi, zvlášť keď po Vašom boku stoja zelené chrobáky, prezývané Antliony. Tie sa neustále respawnujú a pri presile doslova masakrujú nepriateľských vojakov. Súboje za pomoci „ľudských“ vojakov sú taktiež nabité skvelou vojnovou atmosférou, no ich AI tento pôžitok priveľmi znižuje. Atmosféra taktiež trpí občasným blúdením, neraz sa mi stalo, že som aj 5 minút hľadal cestu kade ďalej. Najhoršia je na tom totálna lineárnosť ak si ihneď nepadnem do oka s cestou, ktorú učili autori, môžem blúdiť aj polhodinu. To sa mi nepáči, lebo priestory hry sú dosť otvorené a mohlo viesť k cieľu viac ciest, vlastne postačili by aspoň nejaké odbočky. Totiž ak sa niekde dá ísť, väčšinou to znamená, že tam ísť aj musím.

GORDON: Máš pravdu, lineárnosť je hlavná črta HL2, no keby nebolo moje dobrodružstvo tak prísne naskriptované a lineárne, určite by sa tím znížila intenzita súbojov a aj spomínaná atmosféra. Inak, úvod bol možno trošku menej zaujímavý, ale čo hovoríš na ostatné prvky hry? Napríklad na vychvaľovanú fyziku? Veru poviem ti, dalo nám dosť práce vytvoriť tak dokonalý fyzikálny model. Všetko padá na zem tak ako má, môžeš manipulovať s mnohými predmetmi, niektoré úseky prejdeš len za pomoci Reálnej, Skutočnej fyziky, ktorá platí aj v Reálnom a Skutočnom svete. Spomeniem napríklad rôzne kladky, úlohy spojené s hmotnosťou a výtlakom rôznych objektov....skrátka vždy je nejaká akčná časť vystriedaná chvíľkou odpočinku a je nutné zapnúť mozgové závity na vyššie obrátky. Pri jazde vznášadlom sú fyzikálne vlastnosti trošku pozmenené (napr. nemôžeš sa prevrátiť) ale cieľom je udržať špičkovú hrateľnosť, takže tento malý „výkyv“ je v rámci „pravidiel“. Čo sa týka jazdy buginou, všetko je v úplnom poriadku, inak mohol si si to aj všimnúť, nie?

PETER: Samozrejme, že som si to všimol. Fyzika bola naozaj na vysokej úrovni a bola využívaná v mnohých situáciach, no aj tak mám pocit, že vo Far Cry sme sa stretli s presvedčivejším modelom. Pár slovami, fyzika bola využívaná len vtedy, keď sa to hre hodilo, resp. keď nám ju hra ponúkla (pohodenými kýbľami, krabicami alebo barelmi, ktoré sa neustále opakovali a nachádzali sa takmer všade)...napr. také lano alebo obyčajný plot sa nedá rozstrieľať alebo zničiť granátom, čo je vcelku zarážajúce vzhľadom na fyzikálne zákony. Tiež sa nedá prejsť silovým polom, no guľky a predmety cezeň lietajú akoby nič. Ak by som mal ešte ďalej kritizovať, spomeniem, že kotúč cinkulárky sa dokáže zabodnúť do drevenej steny ale už nie do drevenej skrine, malé potvory môžem odhadzovať ale keď sú mŕtve, už s nimi ani nepohnem, nepriatelia po smrti padajú „do objektov“ alebo do „seba“(ak ich zastrelím viac na tom istom mieste)...okrem toho, niektoré predmety výnimočne nedopadnú presne tak ako by mali.

GORDON: A čo hovoríš na gravitačnú zbraň a iné kúsky z inventára zbraní?

PETER: Gravity gun je veľmi originálny nápad a jeho prevedenie je postačujúce, funguje tak ako má a to je dobre. Najviac sa mi však páčila pri zvýšení výkonu, keď som zametal útočiacich vojakov. Páčidlo je akási half-life klasika, účinné proti malým mrchám a krabiciam, počiatočná pištoľka je len kozmetické pľúvatko, no revolver dokáže pekne odstreliť dotieravého nepriateľa. Samopale som si veľmi obľúbil, síce ich efektivita je na diaľku veľmi nízka, no sekundárny mód som často využíval (sa mi páčilo ako som poslal energetickým impulzom nepriateľa do večných lovíšť). Nechápem však, ako nemôžeš uniesť viac ako 3 zásobníky v tom lepšom samopale. Účinná brokovnica ma taktiež prekvapila sekundárnym módom, pri ktorom vypáli hneď dva náboje. Raz sa mi dokonca stalo, že nepriateľ po zásahu do hlavy urobil krásne salto vzad. Kuša dokáže prišpendliť vojaka k stene, čo sa zíde zvlášť pri ozdobovaní tunajších zatuchnutých miestností. Ako jediná zbraň ponúka aj zoom. Granáty majú zvláštny odraz od predmetov a dosť dlho trvá kým vybuchnú, tak som ich používal len v prípadoch nutnosti. Neskutočne sa mi však páčil raketomet s laserom navádzanou raketou. Tým pádom som mohol s raketou stvárať všelijaké vývrtky ešte pred tým ako zasiahne cieľ. Nerobilo mi problém ani trafiť nepriateľa za stenou, totiž s pomocou laserového zameriavania sú široké možnosti využitia. Ako poslednú vecičku v inventári som mal privolávač spomínaných zelených chrobákov, fungoval však iba v určitom úseku hry, čo ma sklamalo. Gordon, vieš si predstaviť aké parádne súboje by boli v meste, keby sa k ľudským spolubojovníkov pridali títo milučký pomocníci?

GORDON: Ľutujem, nepodarilo sa mi ich presvedčiť aby sa liahli z betóna, takže v meste štrajkovali. Čo inak hovoríš na nepriateľských vojakov? Nechápem však prečo bolo v meste viac vojakov na dozor, ako obyvateľov ?

PETER: Vojaci Combine sa mi celkom zapáčili, pekne padali pod mojou streľbou. Dokázali sa efektívne kryť a často používali granáty. Boli v troch prevedeniach, cestu mi však viac skomplikovali ich stroje. Tá lietajúca loď, či chrobák (vypadalo to zvláštne) mi narobila zopár problémov, ale najväčší obdiv som skladal pred gigantickými, trojnohými pavúkmi. Pôsobili neskutočne impozantným dojmom pri chôdzi rozbúraným mestom a bolo krásne pozerať sa s akou eleganciou a mohutným výkrikom padali k zemi. K tým rozmerovo väčším strojom by som ešte priradil vrtuľník a obrnené autá. Samozrejme aj spriatelený Dog patrí medzi stroje a odhodlanie s akým mi pomáhal, si zaslúži ocenenie (železnú kosť:). Ešte k strojom by som zaradil otravné rachotinky, ktoré ma fotili alebo snažili rozsekať, a automatické guľomety, ktoré sa niekedy stali mojim spojencom.

GORDON: A čo druhá strana? Zmutovaný ľudia a všelijaké beštie?

PETER: Strach som z nich rozhodne nemal, bol som len znechutený tými zverstvami, ktoré na mňa útočili. Moja motivácia pre umiestnenie kúsku olova do ich debilnej hlavy bola preto veľká. Neznášal som najmä tie malé potvory, najhoršie bolo keď do mňa vstrekli to svinstvo a mne zaraz ostalo 1% života. Proti ďalším enemies sa mi bojovalo úplne v pohode a tak nemám dôvod spomínať ich:). Len ma zamrzelo veľmi málo skinov zombíkov, ktorý vypadali absolútne identicky a taktiež na niektorých miestach v hre sa donekonečna respawnovali nepriatelia...to je vážne pod úroveň dnešných akčných hier, no našťastie sa to nevyskytovalo často.

GORDON: Prejdime ďalej, keby máš zhodnotiť celú hru, ako sa ti hralo?

PETER: Čo čakáš, že poviem? Hralo sa mi vynikajúco! Jednoducho absolútna klasika, vzorový príklad pre každú FPS. Keby mám hru porovnať s D3 a Far Cry, umiestni sa na prvej priečke. A preto aj hodnotenie je také vysoké...

GORDON: Oh, ty už chceš končiť. Ale veď sme zabudli na grafiku a zvuky.

PETER: Naozaj! Prepáč, samozrejme tieto dva aspekty patria k tomu, čo sa označuje ako „the best“. Vizuálna úroveň prostredí a postáv je i napriek absencii špeciálnych efektov stále vynikajúca, normálne som sa začal tešiť a smiať (v dobrom slova zmysle) nad krásne zobrazenou mimikou, keď sa to krásne dievča menom Alyx začalo hnevať, strašne sa mi páčil výraz jej tváre. Myslím, že podrobnejšie opisovanie je zbytočné, keďže každý z Vás vie ako vypadá HL2.

GORDON: Vynikajúce, ďakujem za slová chvály, a čo zvuky a hudba?

PETER: Hudba...fantázia, dokáže rozpumpovať krv v žilách, objavuje sa vždy v tej správnej chvíli a rozhodne povzbudí. Zvuky nepriateľov, priateľov, zbraní, predmetov sú vcelku podarené, len niektorým osobám sa nehodí ten dabing, ktorý im autori pridelili. Zasmial som sa, keď mi vojak- kamarát oznamoval aby som prebíjal, a to som mal 21 nábojov z celkového 30 nábojového zásobníka, alebo mi to isté radil pri 5 nábojoch zo 6, ktoré sú v brokovnici. Ich inteligencia je totiž dosť slabá, dokážu perfektne zavadzať a skomplikovať situáciu. Miestami sa taktiež donekonečna respawnujú a ich samotný boj neprináša veľmi veľa pomoci. Ozaj, Gordon. Povedz mi, prečo si ani raz neprehovoril?

GORDON: Lebo neviem po anglicky a nechcel som trapošiť, radšej som držal...ehm

PETER: Dosť blbá výhovorka...

GORDON: Ďakujem:), a teraz ešte raz poprosím zhrnutie...

PETER: Takže, Half-Life 2 je tá najlepšia akčná strieľačka akú som hral posledný týždeň , prekvapila ma rôznorodosťou prostredí a rôznymi štýlmi boja, či už za pomoci spriatelených duší alebo mobilných, dopravných prostriedkov. Na koniec si dovolím malé zhrnutie štýlu...+ a –

+ atmosféra
+ prostredie
+ audiovizuálne spracovanie
+ ono to funguje na mojom PC!

- inteligencia tých ľudí, čo si hovoria povstalci
- chaotický príbeh
- samé skripty a lineárnosť
- vydanie datadisku práve odložili
- nehral som jednotku
- ani raz som nevidel Gordonovu tvár (i keď na sectore ju má zopár užívateľov)
- bojov so stridermi bolo príliš málo
- antlioni mi pomáhali iba v určitej časti hry
- prešiel som to moc rýchlo
- samé priblblé mínusy tu píšem