Splinter Cell

Tajní agenti to nikdy nemajú ľahké. Celý život musia byť oddaní zamestnávateľovi, nemajú priateľov, lebo by to mohlo znamenať nebezpečenstvo a musia pracovať maximálne opatrne, lebo každá chyba môže znamenať koniec. Definitívny. Na druhej strane, biedu asi netrpia, hrajú sa s najmodernejšími zázrakmi technológie a to, čo my len hrajeme, oni žijú. Aspoň podľa knižiek Toma Clancyho vyzerá život tajného agenta mimoriadne nebezpečne, no i lákavo a zaujímavo. A čo je zaujímavé a akčné, je ako stvorené stať sa námetom pre počítačovú hru.

Stealth hier je na PC ako šafránu. Pamätníci ešte možno spomínajú na staručký Spy vs. Spy, potom dlho nič výrazné (len samé adventúry ), až v druhej polovici 90. rokov prichádza Thief, ktorý tichý pohyb, elegantné obchádzanie nepriateľov a nepozorované zakrádanie sa tieňmi povýšil na nový kult, dal základ novému žárnu. Neskôr tiché zabíjanie preniká aj medzi taktické stratégie (Commandos, Robin Hood), no drží sa najmä third person akcíí. Na PS2 vychádza fenomenálny Metal Gear Solid a jeho bratia a PC hráči sa zoznamujú s holohlavým postrachom 47. V jari 2003 sa hráči konečne dočkali hry Tom Clancy’s Splinter Cell, ktorá mala znamenať výbornú hrateľnosť a konkurenta pre MGS2. Vyšla v rovnakom čase ako PC konverzia MGS2, čo možno bolo na škodu, pretože kvalitatívne sa predsa len jednalo o iné hry. Ubisoft dovtedy nemal skúsenosti s týmto typom hier, no je to dosť silná firma a predovšetkým obchodná značka a preto výroba a následný predaj hry nepredstavoval problém. Licencia slávneho spisovateľa tiež urobila svoje.

Splinter Cells sú elitné jednotky organizácie Third Echelon, pozostávajúce zo záložného – tecnického, veliteľského tímu a dokonale vycvičeného agenta, ktorý infiltráciou tajných, chránených či nepriateľských objektov získava cenné informácie. Keďže je to americká (rozumej dobrá ) organizácia, tajné info slúži len a jedine na protivojnové a mierové účely. Všetko sa začína v blízkej budúcnosti (no... teraz je to už minulosť ) v roku 2004, keď nepokoje v Gruzínsku prerastajú vo väčší konflikt a jednotka Splinter Cell s agentom Samom Fisherom je poverená zistiť, o čo ide a zabrániť krviprelievaniu. Aby mal šéf Lambert istotu, že Sam je v absolútnej forme, pošle Sama na prekážkovú dráhu a podstrčí mu pár noezbrojených vojakov na omráčenie a hurá do Tbilisi zisťovať príčinu nepokojov. Stopy vedú do vysokých kruhov – na ministerstvo obrany a hlavnou postavou je sám prezident, zákerný Traktor... vlastne Kombayn Nikoladze . Chce si prebojovať prístup ku Kaspickému moru kvôli rope, aby to nemal také ťažké s rozpútaním celosvetovej vojny. Zabrániť tomu nebude ľahké a Sam má pred sebou deväť dlhých misií, v ktorých hľadá informácie o Nikoladzeho postupoch a pátra po jeho vysokopostavených ľuďoch. Od skutočne originálneho skvostu má tento príbeh ďaleko, no nie je zlý. Ak by bol podaný pútavo, tých pár klišé a klasických špionážnych prvkov by sme odpustili o to radšej. Je preto škoda, že s príbehom vás oboznamuje hlásateľka televíznych správ a čo to sa dozviete aj v misiách. Hral som MGS2, síce iba jednu hodinu, ale z toho útržku som mal lepší zážitok ako tu z celého deja. Je to skrátka príbeh na okrasu, len preto, aby všetky špeciálne pohyby a moderné zbrane tu neboli nadarmo. Aby sa hráčom zdalo, že Samove putovanie má nejaký zmysel.

A jedná sa pritom o dosť dlhú cestu za mierom. Misie sú celkom dlhé, niektoré zaberú aj dve hodiny, podľa štýlu hry. Najlepší zážitok máte samozrejme vtedy, keď sa celou úrovňou prenesiete ako tieň a o vašej prítomnosti vie len Lambert a prípadný informátor. Docieliť to však trochu trvá, no stojí to za to. Rambovia majú tentokrát smolu, nábojov je tu málo, vyslovene strieľacie časti sú maximálne štyri v celej hre a obyčajne tri poplachy spustia alarm. V niektorých misiách nesmiete vyvolať ani jeden poplach, prípadne nesmiete nikoho zabiť, lahôdkou je potom misia, kde nesmiete spôsobiť poplach a zároveň všetci musia prežiť. Vtedy prídu vhod okrem tichej pištole a útočnej pušky rôzne gadgety. Nájdeme tu veľmi často pužívané kúsky, ako napríklad gumové projektily na omráčenie, pakľúče, lekárničky či symbol hry, známy „trojoký“ noktovízor. Iné vecičky sú nutné v určitých situáciách, napríklad odpočúvací mikrofón na nahratie rozhovoru, termovízor na zistenie kódu dverí podľa teploty odtlačkov na číslach (toto sa mi celkom páčilo, len škoda, že to využijete asi len dvakrát) a na orientáciu v mraziacom boxe. No sú tu aj celkom zbytočné pomôcky, ktoré využijú len zanietení špióni. Sú to svetlice, rôzne granáty, prísavné míny a kuriózna vystreľovacia kamera, ktorá prakticky nemá zmysel kvôli neobmedzenému savu. Ešte som našiel v inventári aj nejaké krúžky, no nevenoval som im pozornosť a neviem čo sú zač . Hrdina je pohybovo celkom zdatný, Sam hravo skáče, robí kotúle, čupí (hmmm, toto by som nedokázal ) roznožky a dvojskoky na miestach na to určených, rúčkuje, rúčkuje vo vodorovnej polohe a dokonca strieľa počas rúčkovania. Chôdzu urýchľujete rolerom, čo je dosť praktické. (Aj český H&D si zobral príklad) Na streche sa môže zaháknuť a zísť „po kukláčsky“ dole a nepriateľov využíva ako živé štíty. Okrem toho ich môže presvedčiť, aby mu povedali heslo alebo aby mrkli na chvíľu do sietnicového skenera.

Príjemná interakcia s prostredím spojená s jednoduchým a intuitívnym ovládaním je slušná devíza každej hry, a ak k tomu prirátame oživujúce prvky ako hľadanie mín termovízorom či odpočúvanie rozhovorov, musíme dostať vynikajúcu záležitosť. Lenže. Levely sú navrhnuté presne tak, aby sa dali prejsť oným zaujímavým spôsobom. Tam, kde sa máte vyhnúť kamere, je neďaleko záclona, kde musíte prejsť potichu, je dostatok času na pomalé preplíženie a podobne. Bolo by oveľa zaujímavejšie, keby levely boli komplexnejšie a ciest na prekonanie nástrah viac, ale to už je náročná úloha pre akýchkoľvek vývojárov. Celkovo sú levely, najmä interiéry tmavé, niekedy až tak, že bez nočného videnia sa nepohnete... hlavne, že hliadka pred vami ide ako spamäti. Apropos, svetlo... budova CIA, alebo čínske veľvyslanectvo, najmä suterény sú osvetlené asi tak ako zabudnutá dvestoročná pivnica. Nečudo, že agent nimi prejde nepozorovaný. Ak ho aj niekto spozoruje, dostane guľku, ani nevie odkiaľ. Nepriatelia nie sú veľmi inteligentní a poplach spustia, iba ak dôjde k naozajstnému masakru... alebo ak nájdu jeho obete. O to viac zamrzí, keď z ničoho nič Lambert zahlási: „That is one alarm too many,“ alebo niečo také a vy misiu končíte, nevediac, kde ste pochybili. Preto je dobré dbať na to, aby všetko bolo tak, ako má byť, teda žiadny „číz“ do kamery a žiadne telo v oblasti, kde je index viditeľnosti ďalej ako za polovicou. Je tu aj akýsi graf hluku, ktorý tiež aktivuje strážcov a niekedy je fakt ťažké prejsť popri stene pomaly a potichučky, hlavne ak sa kamera tak rýchlo otáča a nábojov na odstrel nieto.

Kvalitnou grafikou sa hra môže pochváliť aj dnes, hoci je to už dosť obnosený šat. Hra svetla a tieňa je nádherná, no niekedy až príliš. V jednej z úvodných sekvencií, kde je Sam Fisher vybratý do prvej misie, dopadá tieň zo žalúzií neprirodzene kontrastne na Samovu hlavu. Zvuky ničím neuchvátia, ale je dôležité sledovať spomínanú hladinu hluku. Hudba, typická pre stealth hry, sa výrazne dramatizuje, ak má dôjsť k akcii alebo alarmu. V jednej z akčnejších misií bola dokonca celkom dobrá, len už si na ňu akosi nespomínam .

Existuje množstvo hier, ktoré si zahrajete radšej ako práve túto, dokonca aj z rovnakého žánru. Dokonca aj ďalšie diely Splintera kvalitou prekonávajú tento. No ak máte radi hry so svojskou atmosférou, neohrozeným hrdinom, ak chcete vedieť, kde to vlastne Princ Perzský nabral akrobatickú inšpiráciu a ako začal svoju cestu naprieč monitormi slávny Sam Fisher, (alebo ak len nechcete zapiecť postarší stroj) môžte siahnuť práve po tomto titule.