Keď mi nedávno späť v čase pristála na stole indie hra Retro City Rampage a ešte predtým presvišťala priamo z vesmíru nadsvetelná FTL, chrochtal som blahom a želal som si len viac takýchto skvelých projektov. Viac retro hrateľnosti a skvelých nápadov. Hotline Miami bol ďalším takýmto kandidátom, pretože za ním nestoja hviezdni vývojári ani logá super štúdií, ba ani Kickstarter. Koncentruje sa na frenetickú akciu, brutalitu a násilie, čo je teda retro podľa môjho gusta. 

Na hru sa pozeráte z top – down pohľadu a vo mne okamžite zarezonovala starinka menom Dreamweb, v ktorej ste hrali zhodou okolností taktiež za nájomného vraha. Bohužiaľ už na úvod musím povedať, že tejto adventúre nesiaha Hotline Miami ani po päty. O príbehu sa toho nedá veľa povedať, pretože aj keď je v ňom určitá pointa, a jej vyvrcholenie absurdne stupídne, tak sa toho vlastne počas všetkých devätnástich aktov veľa nestane. Malo by vám stačiť to, že musíte zabíjať. Všetkých a všade. 

Hotline Miami sa odohráva v roku 1989 v Miami a práve ste na záznamník obdržali adresu svojho nového cieľa. Po chvíli ponevierania sa v byte, kde sa nedá aj tak nič robiť, neváhate a sadáte do svojho DeLoreanu. Ocitáte sa pred budovou svojej zákazky a vkročíte dnu. Svetelnou rýchlosťou k vám pribieha šmatlavý nepriateľ a „You are Dead“. Hlavou vám stihne prejsť len „Čo Do P...ekla sa stalo?“ Idete znova a opäť kaput po dvoch sekundách. Hra beží pekelne rýchlo a skúšate ju dostať do rúk. Ďalšie dve minúty pravdepodobne rozhodnú, či budete túto hru milovať, alebo nenávidieť. Zomierate 10x, 20x alebo aj 30x za minútu. Jediným poslaním je zabiť všetkých na danom poschodí a presunúť sa na ďalšie. K tomu vám boh pomáhaj, rýchla ruka a zbraňový arzenál.

Zbraní je požehnane, no generujú sa s každým reštartom náhodne. Ak raz z vyhadzovača vypadol nôž, palica alebo katana, tak inokedy to môže byť pištoľ, brokovnica či samopal. Nepriateľov je veľa a munície nikdy nie je dosť. Preto si môžete dopomôcť hodením zbrane alebo vybaviť protivníka ručne na zemi. K úspešnej stratégii by vám mali pomáhať dvere a masky. Prudké otvorenie dverí slúži na dočasné knokautovanie súpera (ten samozrejme musí byť v ich dosahu) a za nazbierané body okrem nových zbraní získate aj masky zvierat (kohút, osol, chameleón alebo jednorožec), ktoré majú rôzne vlastnosti. Navliecť ich je možné vždy na začiatku aktu a dokážu zrýchliť (už aj tak rýchlu) chôdzu, zdvojnásobiť muníciu, predĺžiť dohľad a pod. 

Na ovládanie si je potrebné zvykať, no aj tak budete zomierať často, pretože herné tempo je pekelné. Niekedy skapete doslova každú sekundu. Frustráciu pocítite zakaždým, keď nestíhate sledovať, čo sa deje okolo vás, pretože nepriatelia sú rýchlejší ako Chuck Norris. Pritom nie sú závratne inteligentní, vlastne sú celkom sprostučkí. Niekedy stačí len postaviť sa do úzkej chodby a vystreliť. Všetci v okolí sa potom tlačia dnu za vami ako ženy, keď sa otvorí výpredaj topánok. Zabiť vás môže len nedostatok munície alebo fakt, že hra je proste ku*****y rýchla a nestíhate reagovať.

Vraj by ste mali postupovať obozretne a plánovať si každý svoj krok, vravia autori. Problémom je, že takto to nefunguje, pretože pri každom reštarte sa vygenerujú nepriatelia inak a s inými zbraňami. Pri niektorých vidíte, akú zbraň majú, no iní v pikosekunde tasia kvér aj keď predtým mali len oceľovú trubku. Niekedy vás dokáže zabiť nepriateľ, ktorého nevidíte na dĺžku celej chodby, inokedy majú asi vygenerovaný šedý zákal a hluchotu, pretože nevidia ani nepočujú. Radi sa tiež zasekávajú o čokoľvek v ceste. Aby toho nebolo málo, tak hra má aj požehnane bugov. Už sa mi dlho nestalo, aby mi PC vytuhlo tak, že pomohol len tvrdý reštart. Niekedy sa „len“ zasekne ovládanie a ak máte dva monitory, tak sa budete dosť často vydávať na špacír na desktop, pretože aplikácia má zle definovaný border. Navzdory tomu, že v niektorých aktoch zomriete aj päťdesiat krát, tak je možné Hotline Miami pokoriť ani nie za tri hodinky.  

Grafika je oslavovaná za svoj pixel art, no skutočne nerozumiem, prečo by tak tomu malo byť, pretože tak hnusne rasterizovanú a mrzko kreslenú hru by ste hľadali márne aj na poli indie hier. Postavy vyzerajú ako kreslené priemerne nadanou opicou a pri niektorých objektoch len hádate, že čo by to asi tak malo byť. Ešte že interakcia s prostredím je minimálna a ak už je potrebné vykonať nejaký úkon, ako napríklad zobrať niečo zo zeme alebo aktivovať, tak je pri tom červená šípka. Skutočne si neviem predstaviť, ako by som v tej spleti hrubých pixelov a neostrej grafike hľadal čokoľvek. Farby sú štylizované do krikľavých nesúrodých spletencov a majú evokovať osemdesiate roky a disko éru. Poväčšine času však len divoké farby kolú oči a z použitých filtrov ako šum a zámerné rozostrovanie už tak neostrého obrazu vyvolávajú žalúdočné ťažkosti. Zlaté osemdesiate vyvoláva aj hudba, no tá sa podarila na rozdiel od všetkého ostatného veľmi dobre. Za určité plus by sa dala považovať aj stvárnená brutalita, ktorá vás sprevádza na každom kroku a pixelová krv tečie potokom.

S niektorými hrami je to ako s umením. Milovať alebo nenávidieť. Maliar môže nakresliť dekadentný obraz s exkrementom, o ktorom sa kritici budú vyjadrovať ako o nonšalantnom stvárnení tejto doby a ako eklipticky zachytáva jednotlivé krivky, no pre niekoho to bude stále len... Bohužiaľ, mne Hotline Miami absolútne nesadol po žiadnej stránke okrem soundtracku a žiadne ekliptické, dekadentné ani iné krivky umenia môj senzor nedetekoval. Ak ju porovnám s nedávno recenzovanými indie perlami ako FTL alebo Retro City Rampage, tak Hotline Miami mi príde ako chudobný somálsky príbuzný. Veľa médií hru ospevuje (u nás v redakcii napr. Spacejunker) a vynáša do nebies jej hrateľnosť. Hru teda budete buď nenávidieť alebo milovať. Ja spadám do prvého tábora. Úprimne som zažil ďaleko viac zábavy pri plytkých flashovkách, ktoré sú navyše zadarmo.