Hrdina Shadow of the Colossus na rozdiel od nás nemá mytológiu moc v láske. Pravdu povediac, najradšej by nakopal bohov do ich posvätných zadkov. Na chrbte verného koňa Agra totiž nesie telo krásnej dievčiny, ktorú obetovali bohovi Dorminovi. Cieľom putovania tejto nezvyčajnej trojice je mystické miesto položené na samotnom konci sveta. Presne tam sa totiž nachádza Zakázaná krajina oddelená od ostatného sveta nebeským mostom.

Hovorí sa, že keď sa postavíte na okraj tohto mosta, oddeľujúceho dva svety, tak môžete začuť hlboké dunenie božích bubnov. Nedajte sa však zmýliť. Ten zvuk nepatrí bubnom. To sa len trasie zem pod mohutnými krokmi majestátnych Kolosov. A na konci tohto nekonečného mosta sa nachádza kamenná brána vedúca do bizarného sveta majstra Fumito Uedu, ktorá sa práve otvára...

Malá postava sa šikovne vyšvihla na vysunutú plošinu umiestnenú vysoko nad vodnou plochou. Ale niekde sa musela stať chyba. Nič tam nie je, len obrovská hŕba kamenia. Meč však aj naďalej ukazuje, že je v cieli. V momente, keď sa bojovník rozhodol, že znovu preskúma okolie, za jeho chrbtom nečakane ožila kamenná hŕba, ktorá sa sformovala do desivej postavy gigantického Kolosa s dlhou kamennou rampou v ruke. Bojovník sa ani nestačil spamätať a už sa po mohutnom otrase plošiny spôsobenom úderom obrovej zbrane váľa v blate. Tak toto asi bude ťažšie ako predpokladal...

Vo svete smrteľníkov existuje jeden absolútny zákon, ktorý je nadradený všetkým. Vďaka nemu sa do záhrobia rozdávajú len jednosmerné lístky a kto raz prekročí hranicu svetla, tak ten už nenájde cestu späť. Čo by ste však povedali na to, ak vám prezradím, že v tomto rozprávkovom svete existuje sila, ktorá je silnejšia ako samotná smrť! Mali by ste však vopred vedieť, že za všetko treba zaplatiť a za takýto zázrak to bude asi cena najvyššia. Úvodné intro nenechá nikoho na pochybách, že sa schyľuje k nevšednému zážitku. Sila tejto hry totiž nie je ani tak v dramaticky vybudovanom príbehu, ako v sile obrazu a zvuku, ktorým japonskí diabli podmínovali naše netrénované centrum emócií. Treba otvorene povedať, že podobný skvost sa objaví na hernej scéne len zhruba raz za päť rokov. Ak si spomínate, tak približne pred týmto obdobím sa objavil podobný titul, ktorý zaplavil svetlom naše temné duše zašpinené od vnútorností krvilačných zloduchov, zaplavujúcich hry naše každodenné bezduchým balastom. Možno ste už naozaj zvedaví, o čom môže táto všeobecne ospevovaná hra asi byť, ale ešte predtým by sme mali spraviť krátku exkurziu do histórie. Verte mi, bude sa vám to hodiť.

Ako začať? Možno tak obyčajne, rozprávkovo. Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna hra nazvaná ICO, ktorá hlboko zasiahla do životov všetkých ľudí, ktorým sa dostala do rúk. Nejednalo sa síce ani zďaleka o komerčne najúspešnejšiu hru, ale napriek svojmu zdanlivému neúspechu sa behom rokov stal z nej doslovne kultovný zberateľský predmet. Jej sláva obletela celý svet a získala rôzne ocenenia a tituly. Odborná verejnosť sa išla zblázniť, ale hráči sa k nej stavali spočiatku vlažne. Možno to bolo tým, že v tom čase letelo niečo iné, možno neuveriteľnou absenciou reklamy zo strany Sony, prípadne tým, že ICO predbehlo dobu svojim netradičným konceptom, ale faktom zostáva, že hra komerčne prepadla. Ale ako to už býva medzi ľuďmi, keď niečoho niet, tak je o to zrazu záujem. Malý náklad sa medzi zasvätenými hernými labužníkmi rozchytal ako čerstvo vykopané lanýže medzi prasatami a nebolo zvláštne, keď sa cez e-bay predávali posledné kusy za niekoľkonásobok pôvodnej ceny a ľudia sa o ne bili ako šialení! Aj ja sa priznávam, že medzi moje najväčšie cennosti, ktoré doma opatrujem, patrí pohrebná sviečka s nápisom ICO a to mám takýchto herných serepetičiek doma naozaj dosť.

A prečo vlastne spomínam ICO pri recenzii na Shadow of the Colossus (SOTC)? Hlavne z toho dôvodu, že sa pôvodne malo jednať o jeho pokračovanie. SOTC patril medzi najzahmlievanejšie projekty a svojim stupňom utajenia predbehol dokonca aj uvedenie samotnej PS3. Informácie sa neustále menili až nakoniec vysvitlo, že to nebude pokračovanie, ale ďalší príbeh odohrávajúci sa však v rovnakom svete, ktorý si mnohí hráči tak obľúbili. Ale aj tu platí známy citát, že "Sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť." a tvorcovia nás nakoniec aj tak dostanú tam, kam chcú. Pozrime sa teda v skratke, o čom ICO vlastne je...

ICO

Narodiť sa so zvláštnym znamením nie je v tomto svete práve tým najlepším štartom do života. Hlavne, ak to bolo blízko miesta, kam strážci odvždy ukrývali veci, ktoré nemali byť na tomto svete.

Ozbrojení rytieri cválajú odhodlane so svojim nákladom na jediné miesto, kde majú istotu, že zmizne navždy. Je ním malý chlapec, ktorý na svojom tele nesie znamenie prekliatia. Za bránou hradu nasadajú najprv do člnov a po krátkej plavbe v útrobách jaskyne prekladajú svoj náklad opatrne do výťahu, ktorý ich zvezie až do obrovskej sály plnej sarkofágov. Jeden z rytierov sa zrazu otočí k chlapcovi, pozrie sa mu do očí a jeho pohľad skĺzne na rohy, ktoré vyrastajú z chlapcovej hlavy. "Mrzí ma to, ale musí to tak byť." S týmito slovami sa za malou postavou zatvárajú dvere jeho železného hrobu a jeden zo strážcov spúšťa uzamykací mechanizmus...

Útek z hradu je zdanlivo nemožný, lebo ten bol postavený ako gigantický kynetický hlavolam. Sála s kryptami je zo všetkých strán uväznená pohybujúcimi sa múrmi a za nimi čaká na stráži samotné zlo. Bizarné väzenie, kde dobro nemá čo hľadať. Šťastena mu však bola naklonená a pri spustení uzamykacieho mechanizmu sa vďaka otrasom sarkofág uvoľnil a ICO v poslednej chvíli unikol istej smrti. Mohol utiecť preč, lenže osud mal s ním iné plány. V obrovskej veži zazrel pod kopulou zavesenú klietku, z ktorej kvapkala čierna krv a v nej bola uväznená zvláštna bytosť, ktorá očividne nepochádza z tohto sveta. Bolo jasné, že si toho vytrpela veľa a že neznáme zlo s ňou ešte neskončilo. Ale odkiaľ je a kto ju takto kruto potrestal?

Záchrana tajomnej a éterickej princezny Yordy sa stáva od tohto momentu vašim hlavným cieľom, samozrejme spolu s útekom z toho zvláštneho miesta, ktoré pôsobí dojmom, že vzniklo mimo čas a priestor. Má to však jeden podstatný háčik. Keďže Yorda je zranená, tak musíte nájsť inú, alternatívnu cestu, ktorú zvládne aj ona. Zatiaľ čo ICO dokáže skákať, štverať sa po lanách, bojovať a nosiť ťažké veci, ona to kvôli zraneniam nezvládne. ICO musí neustále odrážať hordy démonov, ktorí sa mu snažia Yordu vytrhnúť z rúk a preto ju môže opustiť vždy len na kratučký okamih, aby našiel cestu. Okamžite sa však musí pre ňu vrátiť, inak ju už nikdy neuvidí a príbeh sa skončí viac ako zle. Yorda mu však vôbec nie je na obtiaž. Nehovorí síce žiadnou známou rečou, ale vždy, keď ICO nevie ako ďalej, tak mu pohybom naznačí, kade vedie cesta. Vyzerá to tak, že sa v hrade dobre vyzná a oplýva dokonca aj zvláštnou magickou silou, ktorá dokáže pohybovať ťažkými kamennými obeliskami posiatymi magickými runami. Cesta za záchranou je síce dlhá, ale dychberúce finále vás náležite odmení zážitkom, po ktorom si pravdepodobne hru pustíte okamžite odznova a zopár narušených jedincov spácha možno aj rituálnu samovraždu. Samozrejme, pre tých čo prežijú, je pripravených zopár nádherných vychytávok, ale načo vyzrádzať všetko.

Zdá sa mi, že tu niekde by sme aj mohli skončiť. Ak som vás aspoň trochu navnadil a máte záujem ešte o niečo viac, prečítajte si moju dobovú recenziu. Prvotná energia mýtov vďaka týmto videohrám znovu ožíva a pomáha ľudom prekonať osamelosť v digitálnom metaverze. A to je možno tá najväčšia sila týchto dvoch hier. Zámerne hovorím dvoch, lebo s postupom času mám stále silnejší pocit, že tvoria skrytý celok. Je to ako keby ste zrazu na krátky okamih pocítili mystický archetypálny dotyk s dávno zabudnutou minulosťou. A načo uvádzame v recenzii na Shadow of the Colossus aj opis jeho predchodcu? ICO sa konečne dočkalo v týchto dňoch celosvetovej reedície a onedlho navštívi aj naše herné obchody, takže spievajme Haleluja a otvorme sudy s pivom!

Vráťme sa však naspäť k nášmu mladíkovi a jeho utrpeniu.

Bojovník stál nad nehybným telom krásnej Mono uloženej na obetnom podstavci a v hlave sa mu premietali slová tajomného Emona, ktoré mu vliali do žíl nádej a presvedčili ho, aby sa vybral na toto miesto mimo čas.

"To miesto... bolo počaté z ozveny priesečníkov hraníc... Sú to spomienky bytostí nahradené ničotou a vyleptané do skál... Krv, mladá miazga, obloha... a On, ktorý má schopnosť riadiť osudy bytostí stvorených zo svetla... V tom svete, ak On chce, tak dokáže priviesť dušu smrteľníka späť. Ale prekročenie hranice tejto krajiny je prísne zakázané..."

O našom hrdinovi zo SOTC vieme len to, že sa volá Wander. Ten po príchode do majestátnej svätyne pokladá dievča na katafalk a prosí boha Dormira o šancu zvrátiť jej osud. Človek by si povedal, že sú to len povesti, ale Dormin sa svojim božským hlasom z nebies cez otvor v kopule katedrály ozve a dá nášmu hrdinovi ponuku, ktorá sa neodmieta. Wander má totiž pri sebe magický meč svetla, ktorý mu dáva nádej na záchranu. Ak sa mu podarí pomocou tohto meča zabiť šestnástich kolosov, ktorých reprezentujú kamenné ikony rozmiestnené vo veľkej sále, oživí dievča. Musí však rátať s tým, že nakoniec bude musieť za túto službu a porušenie zákazu zaplatiť. Pravdu povediac, mám dojem, že smrť nemusí byť zákonite tou najväčšou cenou, ale takí sú už bohovia. Náš hrdina samozrejme ani na okamih neváha a vrhá sa bezhlavo do najťažšieho boja svojho života. No a v tomto momente prichádzate k slovu aj vy.

Okolie podivnej katedrály obklopuje nekonečná krajina ukývajúca vašich protivníkov. Presnejšie povedané, nachádza sa uprostred tohto sveta a je vašim východiskovým bodom na cestách za gigantmi a miestom, kde sa dej posúva smerom k neodvrátiteľnému finále. Jedným z obdivuhodných stavebných prvkov hry je práve spomínaná krajina, ktorá napriek svojej zdanlivej prázdnote oplýva nádhernými scenériami, pri ktorých máte chuť nechať boj bojom a aspoň na chvíľu sa poprechádzať po okolí, ľahnúť si do vlhkej trávy a pozerať sa na zrúcaniny. Či už sú to nádherné hory na obzore, hlboké a zradné priepasti rozosiate po okolí, temný les, hlboké jazerá alebo tajomné kaňony, všade nachádzate zdanlivú harmóniu a fascinujúce pozostatky pradávnej civilizácie, ktorá tu bola zjavne už pred príchodom Bohov. A nad všetkou tou nádherou sa týči neuveriteľne veľký most, ktorým ste sa do tohto sveta dostali. Táto hra však nie je o pohode a harmónii, skôr naopak.

Pomocou meča svetla dokážete presne určiť, kde sa nachádza váš protivník a potom už stačí len vysadnúť na chrbát koňa a postaviť sa zoči-voči kamennej oblude. Akonáhle ju nájdete a upútate jej pozornosť (niektorí Kolosy sa nachádzajú na nedostupných miestach), je len na vás, ako rýchlo dokážete nájsť ich slabé miesto a po osrstených častiach tela sa vyštverať až k nemu, kde môžete zasadiť smrteľný úder. Tieto miesta sú jasne viditeľné po vytiahnutí meča svetla, ale ešte pred tým budete musieť zdolať veľký boj s gravitáciou a zmietajúcim sa telom vašej obete. Telá Kolosov sú pokryté okrem srsti, na ktorej sa dokážete dobre udržať po dobu, ktorú vám vystačí stamina, aj kamennými výrastkami a prekážkami, ktoré vytvárajú v niektorých momentoch labyrint. Možno z obrázkov nevyzerajú tieto úlohy ako ťažké, ale ak pripočítate k tomu fakt, že Kolosy sa divoko zmietajú, prípadne sa strmhlav rútia z niekoľko stometrovej výšky k zemi a okolo vás prúdi silný nápor vetra, tak určite uznáte, že to nie je až také ľahké. V niektorých prípadoch už len vyskočenie na Kolosa predstavuje desiatky zúfalých pokusov. Našťastie okrem meča máte k dispozícii aj luk, ktorým môžete zasiahnuť obrove slabé miesto aj z koňa a na chvíľu ho tak znehybniť, aby ste sa mohli bezpečne prichytiť na jeho tele.

Wander sa potichu vynoril spod hladiny a pomocou kamenných výčnelkov sa vyštveral až na vrchol veže, ktorej základy ležali hlboko pod vodou. V obrovskom kráteri videl zničené pozostatky tajomného mesta, ktoré aj dnes vzbudzovalo posvätnú úctu. Všade však vládol až neprirodzený pokoj naznačujúci absolútnu absenciu života. Zrazu obloha potemnela a nad hladinu sa z oblohy majestátne spustil gigantický kamenný Fénix a pristál na vysokej veži na opačnej strane jazera. Wander skočil do vody, preplával až k podstavcu vyčnievajúceho spod hladiny, napol luk a vystrelil. Útok Kolosa nenechal na seba dlho čakať...

Možno vám to už došlo, že obe hry využívajú princípy, ktoré sme ako deti tak moc obdivovali na rozprávkach a dobrodružných príbehoch. Veď, čo môže byť krajšie ako hrdinský čin, hlavne ak sa jedná o záchranu krásnej princezny? Nástrahy, ktoré sa vás v Uedových dielach čakajú, patria medzi najlepšie aké ste mohli kedy vidieť. Všetko je podriadené jednému cieľu a vy neomylne pôjdete vpred. Naozaj stojí za to rozlúštiť ďalšiu hádanku, hlavne ak ste v neustálom napätí, ako celý príbeh dopadne, nakoľko u Japoncov nie je happy end často videným javom.

Lokality, ktoré navštívite, nie sú vôbec ochudobnené zdanlivo malým priestorom hradu v ICO alebo nekonečnými pustatinami v Shadow of the Colossus. Hrad aj Kolosy sú v podstate trojrozmernými hádankami. Ak k tomu pripočítate ešte aj neustále adrenalínové súboje, objavenie kľúčovej postavy v nečakanom okamihu a dejové zvraty hodné naozaj dobrého filmu, začnete uvažovať, či toto nie je ďalší vývojový stupeň digitálneho umenia. Fumito Ueda vždy túžil vzbudzovať v ľuďoch silné emócie a podľa jeho slov (a samozrejme už aj dobrej reklamy) sa mu to darí hlavne vďaka Emotion Engine na PS2. Jeho minimalistická práca s príbehom plnom jemných nuáns musí zahanbiť mnohých scenáristických veteránov, ale to, čo dokázal vyčariť tento japonský mág za grafiku na PS2, si zasluhuje standing ovations. Zámerne preexponovaný obraz stiera hranice medzi snom a realitou a naznačuje viac, ako by ste čakali. Všetko je však nič v porovnaní s tým, keď uvidíte svojho prvého Kolosa. Majestátny pohyb a neuveriteľne dokonalý dôraz na každý detail vás neprestanú fascinovať od začiatku až do konca. Z obrov odpadávajú kamienky a ich pohyb jasne dáva cítiť obrovskú váhu a silu, ktorá pred vami stojí. Netreba teraz samozrejme začať porovnávať grafiku s najnovšími výstrelkami v oblasti PC grafiky. Toto je skôr kategória, do ktorej spadá napríklad titul Okami. Bezpochyby táto hra patrí medzi najkrajšie tituly súčasnosti.

Asi najdiskutovanejšou technickou stránkou SOTC je bezpochyby kamera. Pre mnohých hráčov je totiž jej prílišná voľnosť mnohokrát na obtiaž. Ja som si na všetky tie podivné uhly a možnosti zvykol a dokonca som sa vyžíval v tých najnepravdepodobnejších záberoch na cválajúcu postavu. Zaujímavé je, že kamera mnohokrát dodržiava kompozíciu nazvanú Zlatý rez a ponúka netradičný, ale zase vždy pútavý pohľad na scenériu, ktorá by možno ani nebola taká zaujímavá, nebyť šikovnej kamery. Rôzne podhľady, nadhľady a veľké celky striedajú efektné detaily a čo je asi najlepšie, počas animácii máte možnosť prebrať kontrolu nad kamerou a pohrať sa so scénou. Môžete dokonca vytvoriť takzvaný Vertigo efekt, kedy kamera zoomuje na postavu a pozadie sa zdanlivo odďaľuje.

Rovnako aj zvuk a hudba tvoria kompaktný a pozoruhodný celok so spomínanou grafikou. Citlivá melódia z intra mnou rezonovala ešte hodnú chvíľu po doznení. Hudba v hre je paradoxne okresaná na súboje s Kolosmi a zvýrazňuje tak charakter a dramatičnosť udalostí. Ostatné vstupy sú skôr scénickou ako posluchovou hudbou a dotvárajú tak atmosféru tajomna. O hudbe sa však naozaj nedá dlho hovoriť, lebo opisovať harmóniu a jej štruktúru nedokážem. Pozrite si však úvodné intro na kvalitnej audio sústave a okamžite budete vedieť, o čom hovorím. Podobne ako v prípade ICO, aj tento soundtrack bude iste patriť medzi cenné zberateľské kúsky.

Kamenný stĺp v temnom lese.	Jeden z najmenších kúskov, ale tiež hryzie.	Pocta Antike.

Čepeľ meča sa neomylne zapichla do znaku na Kolosovej hlave. V tom momente vytryskol smerom k oblohe gejzír čiernej krvi. Wander sa však nevzdával a znovu a ZNOVU zabodával svoj meč do jediného miesta, až kým obor nepadol v smrteľnej agónii na zem. Wander sa po drvivom dopade snažil s vytaseným mečom rýchlo postaviť na nohy, ale jeho protivník bol definitívne mŕtvy. Z nehybného tela však nečakane vystrelili čierne chápadla a prešli Wanderovým telom ako horúci nôž maslom zanechávajúc za sebou čierny dym. Cítil, že sa prepadá do svetla obklopeného Temnotou...

...Telo bojovníka nehybne ležalo na dlážke svätyne a nad ním sa skláňala temná postava stvorená z čierneho dymu. Wander sa pomaly postavil, ale postava tam už nebola. Pomaly pristúpil ku katafalku, ale dievča stále nedýchalo. Bude musieť toho spraviť ešte viac... Do posvätného ticha sa zrazu ozval rachot padajúcich skál. To sa rozpadla kamenná socha ďalšieho Kolosa. Pocítil veľkú úľavu, ale niekde v kútiku duše ho začínal nahlodávať neodbytný pocit, že táto cesta vedie k zatrateniu...

Je vám dúfam jasné, že Japonci sú v tomto prípade ako tie povestné sovy z Twin Peaks, že zdanlivo jednoduchý príbeh bude mať nečakané zvraty, nech už je akokoľvek jednoducho prezentovaný a vyrozprávaný aj bez slov a na minimálnom priestore. Môžeme vám sľúbiť, že sa dočkáte veľkolepého a naozaj nie moc predvídateľného finále, ktoré v mnohých z vás vyvolá katarziu a snáď vypustíte aj nejakú tú slzu. Dosť však bolo slov o príbehu. Ten si musí odžiť každý sám!

Shadow of the Colossus je takmer dokonalá kombinácia príbehu, grafiky a umeleckého zážitku veľkej intenzity. Škoda len, že hracia doba nie je vôbec dlhá. Zážitok je však vďaka tomu omnoho intenzívnejší a po dohraní máte k dispozícii aj dva nové herné režimy a spústu skrytých prekvapení. Disk však ponúka od začiatku prístup k niektorým bonusom, takže sa môžete pri nich trochu vyblázniť.

Čo dodať na záver? Kto to hral, tak vie, že slová sú zbytočné. A vy, ktorí stále iba váhate... možno vás presvedčí môj pocit, že hry ako je táto, by nás mohli zase trochu vrátiť k pravej podstate vecí, ktoré tu fungovali po celé tisícročia a možno aj dávno pred nimi. Možno nás práve táto hra posunie trochu ďalej v tomto podivnom svete nudnej a zvrátenej reality, ktorý je v mnohom bizarnejší ako tie, ktoré každý večer navštevujeme pomocou blikajúcich obrazoviek. Teraz už viem, že do svetov Fumita Uedu sa budem vracať vždy rád.

"Druhá strana mince" by Spacejunker

Po Rišovej pitve sa hľadajú správne slová na adresu SOTC, ťažko, hlavne v prípade, ak bolo povedané všetko, čo som mal na jazyku. Napádajú ma samé superlatívy a tradičné Howgh a Amen. Ale herná udalosť, akou rozhodne táto hra je, si zaslúži viac ako nadšené citoslovcia.

SOTC je jednou z mála hier, ktoré na vás zaútočia obrovskou vnútornou silou (Donútila ma dokonca verejne priznať, že ma rozplakala!) Vyvolá vo vás pocit beznádeje a bázne, donúti vás s údivom sledovať, čo sa na obrazovke deje a to všetko s takou presvedčivosťou, že vám bude ľúto zabíjať kolosov. Telá z kameňa totiž majú dušu. Nevedia, o čo sa pokúšate s malým mečíkom. Ich tvár reflektuje strach a smútok zároveň, ako by boli oboznámení s faktom, že nadišiel ich koniec. Atak na emócie hráča je tak intenzívny, že nejedno oko zaručene nezostane suché.

Fumito Ueda predviedol ukážkový príklad dokonalej symbiózy minimalistických herných mechanizmov s bezchybným dizajnom. Všetko v relatívne prázdnom svete dáva zmysel a pritom nemusíte nikoho naháňať. Stačí sa prejsť po rozsiahlych planinách, púšťach, alebo sa zastaviť pri vodopádoch. Slepé uličky, kam sa pri hľadaní kolosov dostanete, sú plné dychberúcich scenérií. Sú tu zámerne. Sú tu, aby ste sa pokochali, nabrali energiu na ďalší boj a uistili sa, že herný svet žije.

Zrazu cítite vôňu trávy, poryv vetra vo vašich vlasoch, kvapky vody na tvári a pri oblakoch prachu máte nutkanie si chrániť zrak. Veľké výšky vám privodia závrat, pri pohľade do hlbokej vody, ktorá pochovala honosný chrám, sa budete ukľudňovať slovami, že ste sa za mladi naučili plávať a pri ostrom slnku budete siahať po opaľovacom kréme. Je to moc, ktorou ovplýva iba pár titulov.

Čo na tom, že pri hraní rapídne klesá framerate. Čo na tom, že na kamerový systém si treba zvykať a že hracia doba je krátka. Hra vás pohltí a na nejaké ďalšie otázky nebude čas. Budete prežívať príbeh o veľkej odhodlanosti a obety. Budete tam. Dokonalosť má veľa podôb, Shadow of the Colossus je jednou z nich.