Peter Molyneux je človek s víziou a jasným cieľom. V (teraz už sérii) Fable sa rozhodol vytvoriť rozprávkový svet Albionu, kde by sa hráč stal skutočným hrdinom, ktorého by ľudia podľa jeho činov obdivovali, alebo sa ho báli, zatracovali alebo naopak velebili do nebies. Prvá Molyneuxova rozprávka dosiahla obrovské úspechy, druhá sa podobnými chodníčkami snaží o dosiahnutie rovnakých mét. Všetko by malo byť, ako to už pri pokračovaní býva zvykom, lepšie, väčšie a prepracovanejšie. A pri Fable 2 našťastie neostalo iba pri sľuboch.

Bezmenný Hrdina, alebo Hrdinka, to už od svojho detstva nemá v Albione ľahké. Vyrastá na ulici mesta Kamenný Újezd so svojim jediným príbuzným, žije z ruky do úst, spí v obyčajnej chatrči a o bývaní v nádhernom hrade Fairfax môže iba snívať. Práve sen o lepšom živote privedie súrodencov ku kúpe zázračnej hracej skrinky a tým sa spustí celá lavína udalostí. Tragické vyvrcholenie naznačí koniec prvej časti hrania (malé dieťa) a zároveň ozrejmí hlavný motív – pomstu. Príbeh postavený na vine a treste, resp. na pomste môže na prvý pohľad znieť ako klišé, ale rôzne prekážky dejovú líniu správnym spôsobom vyšperkujú a zdramatizujú. Hlavný zloduch, Lucien, predsa nemôže zomrieť len tak, hop klobáska zjem ťa. Bude k tomu potrebné zohnať ďalších troch hrdinov, z ktorých každý sa nachádza v problémovej situácii, takže najprv treba zasiahnuť v ich prospech, aby sa nakoniec sila 4 dobrodruhov s spojila a zahnala ultimátne zlo ohrozujúce celý svet.

Príbeh je rozdelený do niekoľkých časových zón. Hrdina svoju cestu teda začína v koži dieťaťa, potom sa skokom dostaneme do jeho popubertálneho veku, aby si jeho ďalšie cesty vyžiadali tretí, 10-ročný odklad. Svet sa počas týchto skokov mení, najvýraznejší posun je ten posledný, ktorý je priamo ovplyvnení hrdinovými činmi. Od jeho volieb a správania závisí, ktoré osady sa zmenia na prosperujúce mestečká, alebo opačne. A ovplyvňovanie sveta nekončí len pri tom, či sa rozhodnete zainvestovať do dediny banditov. Práve naopak, po stránke ovplyvňovania a voľnosti ponúka toho Fable 2 toľko, až sa ho nebojím označiť za sandboxovú RPG.

Po stránke hrania ako takého sa tento titul ničím nelíši od zabehaného, často používaného RPG konceptu. Dostávate primárne questy, ktoré treba splniť pre posun v dejovej línii a tiež si môžete vybrať z bohatej ponuky bočných úloh. Tie vylepšujú vašu reputáciu, prinášajú niektoré špeciálne predmety, alebo po ich splnení značne oťažie mešec na zlato. Pochváliť treba systém zadávania, resp. plnenia questov - ak už ste niekedy do danej oblasti vstúpili, môžete sa tam ihneď pomocou položky v menu presunúť. Ak nie, veľmi rýchlo vás tam dovedie zlatá nitka na zemi, ktorá slúži ako ukazovateľ smeru. Jej strojové nasledovanie ale nie je vždy tým najlepším spôsobom presunu, jednotlivé mapy totiž ponúkajú desiatky ďalších vecí, ku ktorým sa inak ako odbočením zo správneho kurzu nedostanete. Vždy sa môžete po ceste zastaviť v remeselnej dielni, pri tak trochu logickom uvažovaní nad tajomstvom hovoriacich dvier, ničení kamenných chrličov, hľadaní strieborných kľúčov k extra naplneným truhliciam a podobne. A keď už hovoríme o tom hľadaní pokladov, je na mieste spomenúť niekoho, kto vám nielen s touto úlohou viac ako dobre pomôže.

Neveriacky som krútil hlavou i pri hraní coop multiplayeru. Bohužiaľ však z úplne opačného dôvodu. Že do kamarátovej hry nemôžem vstúpiť so svojou postavičkou, ale musím si vybrať jeden z predpripravených charakterov, by som ešte ako tak prežil, aj keď tento systém úplne zabíja nejaký trvácnejší význam coopu. Ale to, že po pripojení druhého hráča, nemôže ani jeden z nich hýbať kamerou a tým pádom nevidíte nepriateľov, NPC alebo sa neviete vymotať z obrazovky, to je neodpustiteľné. Molyneux sa tiež niekoľkokrát vyjadril, ako rád by k svojmu dielku pritiahlo aj casual hráčov. Zrejme práve to má na svedomí fakt, že celá hra je až na pár tuhších bojov veľmi jednoduchá. Mne sa nepodarilo ani raz "zomrieť" (aj keď pár oživujúcich fľaštičiek som použil) a zbraň som upgradoval asi dvakrát. Jednoducho nebolo prečo. Vždy som nepriateľov rozdrtil za použitia plošných kúzel a dorazil som ich mečom, alebo sa o nich postaral môj Bruno. Škoda toho, skúsenejší hráči by si zaslúžili väčšiu výzvu.

Ak by sme o Fable 2 hovorili ako o piesni, jej najväčšou devízou by bolo, že má skvelý „flow“. Hra má jednoducho tempo, stále je čo robiť, stále je čo skúmať, stále sa kdesi čosi deje, stále treba tamto nakúpiť, hento vylepšiť. Hluché miesta prakticky neexistujú a nuda je pojem, ktorý snáď v Albione ani nepoznajú. Možností, ktoré vám obrovský, žijúci svet ponúka, je také množstvo, že aj po dohraní (na výber máte mimochodom tri možné zakončenia) sa je o čo snažiť.  Fable 2 ma ako jedna z mála hier dokonca dokázala k sebe pritiahnuť aj po ukončení hlavného príbehu a navyše, niektoré questy sa vám sprístupnia až po vyrovnaní všetkých účtov s Lucienom. A to samozrejme treba ešte hrubou fixkou zdôrazniť slovíčko znovuhrateľnosť, keďže príbehová línia za iné pohlavie a iné morálne presvedčenie prináša odlišný zážitok.

Fable 2 je pre mňa horúcim ašpirantom na hru roka, aj keď nemožno prehliadnuť niektoré jej chybičky. Molyneuxov jasný ťah smerom na casual publikum ubral titulu na náročnosti a starší harcovníci budú popod fúzy hromžiť na relatívnu jednoduchosť. Online maniaci zase nebudú celkom spokojní so spracovaním multiplayeru. Ale to sú len dve chybičky v obrovskom mori pozitív, vyšperkovaných drobností, zábavnosti, krásnej grafiky a ďalších vecí, ktoré z Fable 2 robia úžasnú modernú rozprávku z digitálnej éry. A presne taká táto hra je. Rozprávkovo dobrá.