Švédsky DICE si obúva tenisky a beží ako o život od bojísk, na ktorých si toto štúdio spravilo meno. Singleplayerovo orientovaný Bad Company a teraz óda na vnímanie urbanistickej architektúry ako ihriska pre novodobých športovcov závislých na adrenalíne. Meniace sa portfólio má aspoň posledným titulom tendencie meniť zaužívané pravidlá a vytvárať svoje vlastné, tak ako charakteristické štandardy položené v sérii Battlefield používané dodnes.

Unikátnosť alebo inakosť Mirror's Edge spočíva vo zvolenej perspektíve a použití pohľadu z vlastných očí tam, kde by ostatní volili 3rd person kameru. Dvojsečná zbraň ukazovala svoje ostrie prakticky po celý čas, ani hrateľná ukážka nedokázala odhaliť zubatosť na hernej mechanike, ktorá by zaiste potrebovala ešte zopár desiatok hodín focus testov (interné testy na náhodných okoloidúcich). FPS vo všeobecnosti do popredia kladú zbrane a nie samotného hráča, aj keď hovoria inak. Brokovnice držia ruky, ale zvyšok tela levituje nad podlahou.

Áno, body awareness, alebo vnímanie zvyšku tela, tu už bolo predtým. V DICE nevynašli druhýkrát koleso, nie je to nič, čo nebolo možné vidieť už predtým v Thief: Deadly Shadows alebo Chronicles of Riddick. Mirror's Edge klame telom. Konštantne je s vami nezvyčajne nepríjemný pocit prízvukujúc vám, že niečo nie je v poriadku, ale zároveň vás ukľudňuje pohlcujúcim a uveriteľným pohľadom na každodenne vykonávané akcie.

DICE si zobrali na plecia ťažké bremeno; transformovať svižnosť a príťažlivosť dnes už bežne vnímaných akrobatických kúskov zo 3rd person akcií a dať im nový rozmer. Alebo im jeden ubrať. Ako by sa asi fungoval Prince of Persia z FPS pohľadu. Bolo by možné húpať sa na hrazdách a bežať po stenách? DICE uspeli a všetky tie wallruny, premety, skoky ponad ostnatý drôt vyzerajú tak atraktívne ako nikdy predtým, aj keď ste ich už vykonali snáď miliónkrát.

Obyčajné preliezanie plota vám pripomenie, že ako prvé musia vyletieť ruky do vzduchu ruky, aby zachytili váhu tela na pletive a potom ho cez prekážku preniesli. Že pri šmýkaní vidíte vlastné nohy a pri šprinte udržujú rytmus vysoko zodvihnuté otvorené dlane šermujúce pred očami. Úplne bežný wallrun s rukou hľadkajúc stenu je tak ladný a skutočný, že po odraze od múru a zachytení sa na lešení cítite omietku na prstoch. Zmena pohľadu má za to, že preskoky medzi budovami, balansovanie vo výškach na tenkom potrubí vyvolávajú závrat. Zastavenie tesne na hrane mrakodrapu sprevádzane predklonom, následnom preostrovaní na asfalt tam dolu a mávaním rúk už vyžaduje vrecko. Ak je vám nevoľno z výšok alebo trpíte kinetózou, Mirror's Edge sa vyhnite oblúkom, alebo ho hrajte po užití Kynedrilu.

Tá úspešná transformácia však stojí v tieni akceptácie nových pravidiel. Mirror's Edge si pre svoj nový pohľad pripravil aj neštandardne rozloženie ovládacích prvkov, kde prim hrá vysoká a nízka akcia pre skoky a šúchačky. Bohužiaľ plná konfigurovateľnosť chýba a tak si musíte nejakú tú hodinku zvykať na fakt, že skáčete s R1 a rany rozdávate s L2. Úvodná tréningová misia vás nenaučí, ako využívať novú perspektívu vo svoj prospech, ale rovno vás preskúša ohňom. Nedostatočná rýchlosť, zlý odhad vzdialenosti, nevhodné načasovanie, zlý smer skoku a pod., to všetko vedie k smrteľným pádom a tie budú časté. Veľmi časté.

Mirror's Edge patrí medzi typ hier „miluj alebo nenáviď“, resp. do podkategórie, nenáviď a potom miluj. Hra totiž pri tom behaní po strechách mrakodrapov, skákaní a lození podvádza frustrujúcim systémom pokus-omyl. Bez toho, aby ste nezopakovali vybrané pasáže dva-tri krát, ich nezdoláte. Tu vám bude chýbať milimeter, tam si zanadávate na dokonalú architektúru každej budovy a interiéru. Inde to bude takmer nedosiahnuteľná hrazda, ku ktorej nevedie žiadna cesta. Po desiatom pokuse však objavíte, že je dôležité presne sa odraziť z konca platformy a bežať po stene. No a potom sú tu súboje.

Stráže vás stále vidia ako prvé, vedia páliť presne a ak nebežíte, tak to schytáte. Bodka. V hre sa beží a nie strieľa, preto sú zbrane také, aké sú. Funkčné, kašlú, zabíjajú, ale spomaľujú. Nedá sa s nimi šprintovať, skákať, loziť, iba vás zdržujú a siahate po nich, ak vás už unavuje zomierať skúšaním odzbrojenia 4-členného komanda. Čaro Mirror's Edge spočíva v tom, že sa dá dohrať bez jediného výstrelu. Stačí byť len chytrý a prefíkaný. Budete potiť krv ako keď Faith zanechá na snehovo bielom betóne červené fľaky po zlom dopade. O to väčšia radosť je, ak v šprinte uštedríte kopačku sekuriťákovi, ďalšiemu v behu vytrhnete zbraň a uzemníte ho pažbou, tretieho pri zliezaní 5-poschodového átria preskočíte a zvyšku sa dolu v lobby vytratíte vo dverách otvorených váhou tela.

Pästné súboje, tak ako čokoľvek iné, vyžadujú tréning, skúšanie, opakovanie pasáží a hlavne trpezlivosť. Vďaka first person pohľadu sa zdajú byť niektoré úseky nezdolateľné a smrteľne ťažké, treba však nájsť cestičku, bežať v tieni klimatizačných jednotiek, potom aj sniperi popadajú zo striech. Hra vás nenechá vo vonkajších priestoroch ani na malý moment vydýchnuť, od okamihu, keď sa rozbehnete, vás burcuje k čo najplynulejšiemu behu a prekonávaniu prirodzených prekážok (filozofia Parkouru) a aby vám ten adrenalín striekal z uší, tak vás zasypáva dávkou zo samopalov, alebo vás postaví do role loveného, na ktorého poľuje vrtuľník s guľometom.

Či už kvôli takýmto momentom, alebo nie, si želáte aspoň nachvíľu prepnúť kameru a celú tu akciu si vychutnať zo známej (3rd person) perspektívy. Keď Faith zazriete na sekundu v odraze reflexných okenných tabúľ ako visí na lyžine vrtuľníka tesne potom, ako ušla komadu SWAT, je magický, rovnako ako keď monitor počítača odráža vrchnú časť trupu a ostré rysy tváre. Magícký. Áno, to je to správne slovo, neovládate princa, ani Faith, sledujete vlastné akcie z vlastných očí. Pri dokonale zvládnutej sekvencii vyvoláva eufóriu a vás nenapadne nič iné, len: "chcem byť viac vinný a viac slobodný."

Faith beží o život

Krehká hrdinka z obalu hry sa volá Faith a je jedným z bežcov, ktorí sa vo futuristickom meste bez kriminality starajú o prenos informácií z bodu A do bodu B. Tam, kde existuje cenzúra, existujú aj ozbrojené zložky a milícia, starajúca sa o to, aby na uliciach bol pokoj. Bežcov ignorovali do momentu, keď je neprávom obvinená sestra Faith z vraždy a z miesta činu je odcudzený dôkazový materiál. Faith nemá inú šancu, ako bežať o život pred celým mestom a nájsť skutočného vraha.

Je to asi pôvodom autorov, mesto v Mirror's Edge je napriek svojmu jednoliatemu koloritu až hmatateľne uveriteľné. Všetko sa zdá byť neprekonateľné, všetko je ďaleko, vysoko, ako keby ste skustočne stáli na streche a chceli preskočiť na odkvapovú rúru v 20 metrovej výške. Bežci sa na mesto pozerajú inou optikou a keď sa rozbehnete, tak sa nestačíte čudovať, čo všetko a ako sa dajú prekážky preskočiť. Hra je plná WOW momentov (ako spomínané visenie na vrtuľníku, skákanie na žeriavoch), pod ktorý sa podpisuje geniálny dizajn a architektúra. Na margo vizuálu sa sluší dodať, že Mirror's Edge disponuje najkrajšími materiálmi použitými v hre. Áno, stromy sú biele, ale sklo je sklom, látka látkou, omietka omietkou, na leštenom kove vidieť kruhy po leštičke, betón je betónom atď.

Skúsenosti najvytrvalejších jazdcov prevetrá dvojica režimov Speedrun a Time Trial. Prebehnúť pasáže a prekonať stanovené časové limity je nadľudský výkon. Tu platí, že bezpečná cesta nie je vyslovene najrýchlejšia a vy musíte hľadať alternatívne a často aj riskantné skratky, ktoré vyžadujú pevné nervy. Prepojenie na online rebríčky vyžaduje založiť si separátne EA konto, za čo by mali autori dostať po prstoch.

Mirror's Edge je neodpustiteľná, nekompromisná a ťažká. Jej kvality ocenia hráči s odkrúteným množstvom titulov, ktorí sú ochotní akceptovať zmeny v zabehnutých koľajách aj za cenu frustrácie. DICE a EA píšu dejiny žánru FPS, či ich ostatní uznajú, alebo okopírujú a budú nasledovať, je jedno. Boli tu prví a uspeli.