Na internete už dlhú dobu koluje jeden zaujímavý obrázok. Je na ňom križovatka, z ktorej vedú len dve cesty. Jedna do Raccoon City a druhá do Silent Hill. Akoby reflektoval aktuálnu situáciu. Kedysi ikony japonského hororu sa dnes ocitli na križovatke. Nedávno sme sa pozreli na smer, ktorým sa vybral ešte viac akčný spin-off Resident Evil: Operation Raccoon City, dnes je na rade druhá menovaná značka. A Silent Hill na svojej ceste mal už rôzne odbočky. Z Japonska, cez USA a UK sa nakoniec dostal až k našim českým susedom, ktorí sa pod zahraničnými krídlami rozhodli popasovať s legendárnym menom. A na križovatke sú aj samotní hráči. Ktorou cestou je lepšie sa vydať? Nie je výhodnejšie sa na mieste otočiť a utekať od oboch čo najďalej? 

Silent Hill: Downpour to rozhodne nemá ľahké. Originálne štyri časti si získali srdcia nespočetných fanúšikov po celom svete. Po nich, trochu nepochopiteľne, od svojho dieťaťa dalo ruky preč samotné Konami a prenechalo vývoj hneď niekoľkým ďalším štúdiám. Kvalita kolísala, tradičná mrazivá atmosféra sa pomaly vytrácala a hrateľnosť sa taktiež každým ďalším dielom posunula niekam inam. Vatra Games mali neľahkú úlohu – priniesť z Čiech japonský horor a možno aj napraviť pošramotenú reputáciu. Pustiť sa do boja s vervou však nie vždy stačí.

Murphy Pendleton je ďalší nešťastník, ktorému niet čo závidieť. Vo Vatre si totiž práve jeho zvolili ako toho pravého, ktorý si zaslúži cestu do obľúbenej dovolenkovej destinácie, ktorej podľahol už nejeden hrdina. Aj bez ohľadu na to, že najbližšiu časť svojho života strávi v hmle na pokraji nervového zrútenia, sa s ním život nemaznal. Murphymu nešťastne zomrel syn, dostal sa do basy, tu sa nerozumne zaplietol s nekalými živlami a pri presune spolu s ďalšími väzňami transport havaroval na tom najhoršom možnom mieste.

Vy sa tak dostávate do roly sprievodcu a pozorovateľa nie len nezvyčajného dobrodružstva, ale hlavne minulosti a budúcnosti zaujímavého ľudského osudu. A pritom práve slovo pozorovateľ sa v niekoľkých aspektoch na rolu hráčov hodí najviac. Ak ste sa totiž doteraz s hrami zo série Silent Hill nestretli, tak toto mesto nie je len miestom utrpenia a osobného hororu a pekla, ale aj vnútornej katarzie a vyriešenia životných problémov. Nie vždy sa to však vyvíja formou, akou by ste si želali. Často to ovplyvňujú práve vaše kroky a rozhodnutia a od nich sa odvíja zakončenie, ktoré vás v závere hry čaká. V prípade Downpour ich je celkovo šesť, no spokojnosť nie je tým pocitom, ktorý by vás po ich prežití prestúpil. Aj tie najlepšie za sebou nechávajú kopu nezodpovedaných otázok, priestor na interpretáciu tu však vďaka absencii indícií nenájdete. Niektoré ďalšie popierajú predchádzajúce udalosti a ostatné sú už len zbytočné. Navyše už v úvode chýba jasné definovanie pravidiel, podľa ktorých by ste sa vedeli orientovať. 

K tomu, že vám v závere chýba pocit zadosťučinenia však vedie pomerne dlhá cesta. Avšak len v prípade, že na svojej púti mestom duchov zastavíte pri každej jednej vedľajšej úlohe. Tak, ako si Silent Hill pre každého návštevníka prichystá iné peklo, tak aj v každom prípade predstavuje inú tvár. Hmla, popol, paranoja, či klaustrofóbia sa objavujú znovu, no prím hrá dážď, ktorý tentoraz posilňuje všetky nadprirodzené javy tak typické pre toto tajuplné miesto. Ako sa však dalo čakať, tak celková atmosféra Silent Hillu je úplne iná. Tentoraz pôsobí pokojnejšie, niekedy dokonca mierumilovnejšie. A nudne. Bane, ulice, sirotinec, či väzenie sú možno až príliš pokojnými lokalitami, čoho výsledkom je ich fádnosť. Jeden z dôvodov, prečo budete mať chuť hrou len preletieť. Pozastavíte sa len pri na prvý pohľad zaujímavých postavách, ktoré vám do duše prinášajú chvíľky a oddychu, no samotní autori ich aj napriek potenciálu degradovali do úlohy krovia. Záhadný vševediaci poštár a DJ z rádia prežívajú svoje životné kruhy v meste, sestra zo sirotinca je zas istým vnútorným echom hrdinu. Čo z toho, keď im chýba hĺbka a vysvetlenie. 

Okrem nudných potuliek naprieč mestom vás čaká aj doslovné peklo. Na niektorých miestach totiž Silent Hill ukáže svoju pravú tvár a dostanete sa do Otherworldu – rozpálenej a prekrútenej reality plnej utrpenia. Tieto pasáže budete priam neznášať, nakoľko sú takmer vždy úplne rovnaké a spočívajú hlavne z úteku pred istým úkazom, ktorý hrdinu pomaly zožiera. Jedinú výnimku tvorí mestská veža s hodinami, kde vďaka vynikajúcemu dizajnu založenému na ozubených kolesách všade navôkol prežijete tých zopár skutočne krásnych chvíľ.

Počas siedmych hodín (aj s túlaním) v príbehovej časti narazíte na mnoho zaujímavých momentov. Či už sú to už opísané postavy, alebo spomínaná pasáž v hodinách. Všetko dobré je ale zároveň vyvážené niečím nezáživným. Nájdete tu napríklad aj narážky na predchádzajúce hry, najlepšou je izba číslo 302, v ktorej prežil svoju nočnú moru Henry Townshend. Aj k nej však vedie cesta nezáživným (akože) otvoreným svetom Silent Hillu. Ten je doslova prekážkou a je jedno, či sa vyberiete za vedľajšími úlohami alebo za hlavnou dejovou líniou (môžete sa túlať takmer všade, vliezť do mnohých domov). Autori s vami hrajú „Hádaj, na čo myslím“ a ulicami sa tak často bezcieľne túlate, lebo ste si v jednej záhrade nevšimli v kúte položený predmet, ktorý vás posunie ďalej. Hra dobré nápady nevie predať a iné dokáže omieľať do nemoty. Keď sa raz dostanete do filmu, tak je to super. Keď sa potom to isté stane s divadlom, túžite pasážou už len prebehnúť. 

A na tomto princípe sú často postavené vedľajšie úlohy, či puzzly. Nejedná sa o nič, na čo by bolo treba obzvlášť používať mozgovú kôru, len vám autori všetko niekde poschovávali a vy to musíte nájsť a použiť. A tak nezmyselne nájdete žiarovku do kina v dome o niekoľko ulíc ďalej. Obtiažnosť puzzlov si môžete aj nastavovať, no tá je založená presne na tomto princípe. Na nižšej sú predmety blízko, na vyšších ďalej. Tento štýl vám znechutí aj plnenie sidequestov. Tých je 14 a aj s nimi sa celková doba hrania natiahne na približne 12 hodín, čo už začína byť zaujímavejšie, keby tam nebolo zbytočne také množstvo vaty. 

Súbojový systém je ďalšou z vecí, ktorá vás prinúti hrou len prebehnúť, keďže je všetkým možným, len nie dobre zvládnutým. Používanie dvoch zbraní je krkolomné, počas ich menenia často jednu z nich zahodíte a na jej zdvihnutie musíte hľadať tu správnu aktívnu polohu. Zbrane sa rýchlo opotrebujú, priemerne vydržia 1,5 súboja a nové sa povaľujú na každom kroku. A keď sa už postavíte niektorému z piatich typov nezaujímavých nepriateľov (2 sado-maso príšery, neviditeľná gumená anča, chodiaci netopier a Samara z Kruhu), tak sa pripravte na schému troch úderov a následného bloku, ktorú budete opakovať až do konca. Nie len, že sa zle ovládajú, ale sú ešte aj otravné. K tomu tu chýba nejaká ikonická figúra ako napríklad Pyramid Head (aj keď ten si v jednom závere strihne malú úlohu). Bogeyman, ktorý by mal túto úlohu zastať, je ako celá hra – nezaujímavý. To isté sa dá povedať aj o záverečnom bossovi. Nešťastný je aj ukazovateľ zdravia. Tým je samotný Murphy, problém však je, že rozdiel v zakrvavení medzi 70% a 15% života pri hraní nepostrehnete.

Tretia generácia Unreal enginu sa tiež nepredvádza v najlepšom svetle. Downpour vyzerá ako takmer každý titul postavený na tomto engine, no na to sme si už zvykli. Prehrýzť sa nedajú framedropy, často v momentoch, keď to potrebujete najmenej. Akira Yamaoka už dal sérii zbohom, no aj napriek tomu je zvuková stránka Downpour na tom pomerne dobre. Daniel Licht (seriál Dexter) odviedol slušnú prácu. Dark ambient, ktorý vám vliezol až pod kožu je preč, teraz ho skôr nahrádzajú jednotlivé ambientné zvuky. Dobre však budujú atmosféru a majú zásluhu na niektorých príjemných ľakačkách, akých je v dnešných hrách čoraz menej.

Silent Hill: Downpour akoby predznamenával svoj osud a je spláchnutý prietržou nudy a nedotiahnutých vecí. Je presne tým typom hier, aké sa najťažšie hrajú, aj recenzujú. Pri zlých hrách sa rozčuľujete, nadávate, prípadne aj bavíte na chybách, ideálne sa im vyhnete. Silent Hill: Downpour ale mal potenciál a toho je vám ľúto snáď na každom kroku. Nie je to zlá hra. Niektoré momenty prekvapenia sú naozaj skvelé, niektoré miesta krásne, niektoré postavy tajomné a úžasná je mystika mesta, ktorá vás zas zavedie do iných kútov a ukáže iné veci. Len čo z toho, keď si väčšinu času od nudy ohryziete nechty až po predlaktie a hlavná postava je namiesto prepracovaného charakteru len spŕškou klišé. V tomto prípade už technické chyby ako napríklad zasekávanie už ani netreba spomínať.