Nepomôže vám žiadna technológia na svete, keď zabudnete na jednu vec - ľudskosť. Autentickosť a realizmus aplikovaný obyčajne len na spôsob zobrazenia a stvárnenia prostredia môžu ísť do hája, keď postavy v hrách budú vyzerať, pôsobiť a jednať umelo.  A potom prídu tvorcovia Uncharted a dovolia im pozerať sa a dotýkať toho, čo vytvorili a dýchať vzduch vo svete postihnutom pandémiou. V týchto kulisách sa odohráva jedinečný príbeh dvojice protagonistov, medzi ktorými sa začína formovať krehký vzťah. Joel a Ellie sú hlavnými hrdinami survival akcie The Last of Us od Naughty Dog. 

Nehýbu sa dostatočne verne postavy v iných hrách? Nehovoria hlasmi hollywoodskych hercov? Nebežia hry v ultra vysokom rozlíšení? Je vám to k ničomu, ak postava začne skákať na mieste len preto, že stláčate X alebo si ju diskutujúca skupina nevšíma a do konverzácie ju zapojí, až keď vy poviete. Keď nežijú v prostredí, kde sa pohybujú, keď nevnímajú okolie a okolie si nevšíma ich, nie sú nič viac iba bábkami. Joel a Ellie sa chcú dožiť ďalšieho rána v nehostinnom prostredí, na ktoré sa dívajú rovnako ako vy. 

Dvojica sa navzájom dopĺňa a súčasne zastupuje dva protipóly - Joel poznal svet pred vypuknutím nákazy, ktorá vytvára zhubný nádor na mozgu a mení ľudí na bezduché agresívne schránky, Ellie sa narodila v karanténe a je z toho titulu prirodzene zvedavá zo sveta tam vonku. Keď narazí na starý filmový billboard, pýta sa, aký bol film, komentuje nápisy na stenách, krúti hlavou nad problémami iných mladých ľudí, ktorých trápilo, aké si zobrať tričko na rande, ale súčasne si uvedomuje, že aj také rozptýlenie ako čítanie komiksov musí raz skončiť. 

Nie sú to však iba dialógy alebo rozprávanie vtipu počas putovania z dlhej chvíle, v The Last of Us akoby prestali platiť pravidlá hier. Postavy poznajú, keď nie ste pri nich, počkajú vás za rohom, ak sa rozhodnete ísť preskúmať miestnosť a potom sa spýtajú, čo ste tam našli. Nechodia za vami ako šteňatá, sami sa zabavia hádzaním šípok na terč, sami otvoria dialóg, sami navrhnú cestu ďalej a občas sami podstupujú riziko, keď prelezú plot alebo sa ponúknu, že prelezú cez úzku ventilačnú šachtu a otvoria z druhej strany dvere. 

Nemusíte im vôbec dávať signál, aby naskočili na improvizovanú plť, aby vyliezli na rebrík, ktorý ste priniesli k stene, aby vás počkali. To všetko riešia medzi sebou, sami, bez vás. Vám sa tak dostáva úžasného prehľadu o prostredí, ktoré je neznáme a nebezpečné zároveň a súčasne sa prehlbujú empatie voči hrdinom. Tak ako sa od samého začiatku formuje vzťah medzi priekupníkom Joelom a mladučkou Ellie, začínate čoraz viac s nimi súcitiť a hra si to uvedomuje.

Svet v The Last of Us zomiera, nefunguje infraštruktúra, vyrabované budovy sa rozpadajú, po uliciach sa pohybujú nebezpeční mutanti a príroda si začala nárokovať na zastavané teritóriá a pokrýva všeto zeleňou. Ľudia prestali byť susedmi a za stravný lístok alebo konzervu s jedlom sú ochotní zabiť, i keby im tento akt mal predĺži život iba o sekundu. Amerika, kde sa príbeh The Last of Us odohráva, je krajinou bez budúcnosti s dvomi hrdinami, pre ktorých urobíte čokoľvek, aby boli v bezpečí. 

Hra vás nestavia pred voľbu A alebo B ani vás nevydiera, ako to robí Walking Dead, ale koná. Či to očakávate alebo nie. Pošle na vás lovcov, ozvú sa nechutným hrdelným tikotom mutanti v podzemnej garáži alebo počuť kroky o poschodie vyššie. Bravúrna práca s napätím vyvíja tak obrovský tlak, že si v duchu hovoríte, aby to v tichosti prečkali a nedovolí vám vytiahnuť päty z bezpečia krytu, pritom nepotrebuje tak prevarené techniky ako chrčiaci mutant za chrbtom alebo použitie prehnanej dramatizácie prostredníctvom prestrihových scén. Vystačí si s tichom a samotou, ktorá vám to vôbec neuľahčuje.

Každý jeden stret s nepriateľmi, či inými nástrahami, je vďaka tomu mimoriadne intenzívny a vyčerpávajúci, dokonca do takej miery, že odkladáte ovládač a odmietate pokračovať ďalej - chcete Joelovi a Ellie kúpiť čas, nepotrebujete vidieť, ako trpia. Želáte si, aby to už skončilo. V skutočnosti The Last of Us nehráte, ale bojujete o život. Ide takisto o prvú hru, ktorá rúca hranice násilia páchaného na deťoch, ženách a zvieratách. Neodvrátiteľný rozpad spoločnosti a zúfalá situácia ženie ľudí k ohavným činom, kanibalizmu či prepadávaniu okoloidúcich. Tými najhoršími nepriateľmi nie sú paradoxne mutanti, i keď patria k najsilnejším, ale ľudia - ozbrojení lovci. 

The Last of Us je akcia s veľmi silným survival komponentom, ktorý vás núti premýšľať a využívať prostredie vo svoj prospech, prípadne to, čo máte vo vaku. Ak vystrieľate náboje v revolveri, musíte ďalej použiť improvizované dýky alebo oceľovú trubku. Predmety sa používaním opotrebúvajú, opravovať sa nedajú. Hra vás oberá o všetok komfort, aký ste mali doteraz v 3rd person akciách.

Žiadna mapa vám neoznačí pozície lovcov, nepovie vám, kam sa pozerajú, zdravie sa nedopĺňa samo a nikto vám negarantuje, že v tej pivnici, odkiaľ počuť chrčanie, nájdete potrebné súčiastky na zostrojenie bomby. Risk, ktorý neustále podstupujete, nemusí zákonite priniesť aj vytúženú odmenu. Joel sa však môže spoľahnúť na svoj inštinkt, po aktivácii ktorého vie podľa zvukov identifikovať postavy v priestore. Ak sa však nehýbu alebo na vás čakajú, ste nahraní. The Last of Us odmieta akceptovať modernizáciu hier a ich pravidlá - neexistujú tu obchodníci, nenájdete nikdy plný zásobník ani vás nevedie za ruku. Ste v tom sami. 

Nechcete prehľadať horné poschodie alebo vojsť do domu, na dvere ktorého niekto zvnútra intenzívne búcha? Nedostanete sa k nástrojom potrebným na upgrady zbraní. Odmietate vojsť do budov v meste? Nenájdete artefakty zanechané pôvodnými obyvateľmi alebo dôležité predmety na tvorbu lekárničky či jednorazového ostria. V The Last of Us vykonávate iba tie úkony, aké by zvládol muž v strednom veku a jeho mladučká chránenkyňa. Nie je schopný ubrániť sa skupine, padne na kolená a nechá sa kopať, nevie z krytu efektným chvatom spacifikovať protivníka ani preskakovať z budovy na budovu. Všetko, čo poznáte z iných akcií, je preč.

A to The Last of Us pomáha v budovaní atmosféry beznádeje a samoty. Spoliehať sa niet na koho a aj tých pár ľudí, ktoré stretnete, si skôr či neskôr pôjde po vlastných. Budete rátať náboje v inventári, dvakrát rozmýšľať nad tým, či investovať do rýchlosť strelby alebo nabíjania, zvažovať, či nie je výhodnejšie obísť v tichosti nepriateľov, alebo riskovať hlučnú streľbu, ktorá privolá ďalších z vonku. Strach však funguje aj obojstranne. Keď sa vám podarí zneškodniť skupinu lovcov, posledný zostávajúci začne panikáriť. Mutanti sú nevyspytateľní, vreskotom privolávajú ďalších a takí Clickeri (spoznáte ich podľa nechutného tikotu) vás zabijú, keď si ich pustíte k telu, no na druhej strane si vás nevšimnú, ak okolo nich po špičkách prejdete - sú totiž slepí.

Pre to, keď vás autori zavrú do chatrče, do ktorej sa dobíjajú mutanti, začnete ich nenávidieť. Na manévrovanie v polorozpadnutých interiéroch nie je veľa priestoru a otázka prežitia závisí aj od zvolených zbraní, ich vylepšení a schopnosti s nimi narábať. Joel zo začiatku nedokáže za sebou vypáliť dve rany, trvá mu celú večnosť než vytiahne luk a natiahne tetivu alebo nabije brokovnicu. Nehovoriac o tom, že ak si potrebujete prepnúť zbraň a nemáte odomknuté miesto na rýchlej voľbe, tak si kvokne, vytiahne vak a začne sa v ňom prehrabávať, to platí aj pri výrobe lekárničiek či dymovníc. Nie je superhrdinom. Prestrelky síce prežije, ale za cenu spotrebovania všetkých lekárničiek, molotovových koktejlov a spotrebovania munície. Ak viete, že vás čaká podobne náročný boj, strelnú zbraň použijete skutočne iba v nevyhnutnosti. Nikdy však nebudete vedieť, kedy sa k nemu dôjde a kedy môžete smelo ísť do útoku. Touto neistotou sa podarilo Naughty Dog vystrúhať tak ťaživú atmosféru, že pri obyčajnom lození cez plot budete očakávať to najhoršie. 

Na prehľadávaní a tichom postupe je postavený aj multiplayer s dvomi hernými módmi - Survivors a Supply Raid. Boje o zásoby dvoch štvorčlenných tímov znepriatelených frakcií - Svetlonošov a lovcov - majú inú dynamiku, keďže si náboje musíte pracne hľadať a streľba prezrádza ostatným vašu pozíciu. Nadstavbou pre multiplayer je starostlivosť o svoj vlastný klan, ktorý sa snažíte udržať pohromade zhromažďovaním zásob a plnením rôznych úloh (zabíjanie headshotmi a pod.) The Last of Us by však oveľa viac pristal kooperatívny survival alebo tradičnejší horda mód. 

Jednou z prvých vecí, ktorú som si všimol, a po celý čas ma neprestala udivovať je, akú maniakálnu pozornosť venovali Naughty Dog super čistým zvukom. Pri prebíjaní plameňometu budete počuť kvapalinu v nádrži, dažďové kvapky dopadajúce na fóliu vlajúcu vo vetre, pískanie nozdier pri nádychu či smrkanie a utieranie chrbtom ruky nos. Vôbec po prvýkrát máte možnosť počuť postavy dýchať, prirodzene, neustále. Podľa zvukov viete vedieť zrátať, koľko nepriateľov je vám v pätách, odkiaľ prichádza streľba, ba dokonca aj to, ako sa sunie k zemi sneh z konárov stromov. 

The Last of Us patrí v súčasnosti medzi najlepšie zvukovo vybavené hry s bezkonkurenčne najlepším animačným systémom. Postavy nielen vnímajú okolie a dotýkajú sa ho rukami, ale nepotrebujú, aby ste im hovorili, že sa majú prilepiť k múriku. Urobia to samé. Joel nevytlačí Ellie z krytu, ale odtiahne sa od nej a čelom sa otáča smerom, kam máte otočenú kameru. Hru neprerušujú žiadne loadingy ani čierne obrazovky, ktoré sa objavujú iba na malý moment, keď dochádza k reštartu checkpointu.

Svet v The Last of Us umiera, ale pohľad na rozpadajúce sa stavby, budovy zahryznuté jedna do druhej, opustená divočina bez zvierat či vyrabované obchody je desivo nádherný a to aj za bieleho dňa. V každej lokality nájdete stopy po vyhasnutých životoch alebo testamenty zanechané pre preživších. 

Nervydrásajúca a po psychologickej stránke vyčerpávajúca cesta krížom cez pozostatky Ameriky spolu s Joelom a Ellie dosiahla novej méty, ktorú nemožno inak označiť inak ako hra novej generácie. Ešte nikdy som tak nesúcitil s postavami, že som sa na balkóne v ich spoločnosti dlhé minúty díval do neznáma a predýchaval predošlé udalosti. Ešte nikdy mi nebolo tak ľúto projektilu, keď minul cieľ. Ešte nikdy som nemal pocit, že nehrám hru, ale sledujem osudy skutočných postáv a pomáham im predĺžiť život o jeden deň. Ešte nikdy som nehral takú hru ako The Last of Us.