Je ťažké odhadovať, čo si v Nintende povedali, keď sa pustili do vývoja novej časti Super Smash Bros série, ale asi chceli len všetku konkurenciu na trhu poriadne nahnevať. Žijeme totiž v dobe, kedy sa aj tie najviac ikonické postavy mnohých známych bojoviek nenachádzajú v základnom balíku, ale autori ich prinesú až formou DLC. Stalo sa to Street Fighterovi, Mortal Kombatu, Tekkenu a aj SoulCaliburu. Jednoducho všetkým naozaj veľkým hrám v žánri. Len tu nie. Oni nielenže chceli do hry priniesť nové postavičky. Oni tam chceli priniesť aj všetky z minulosti. A je jedno, či ich herné série ešte žijú, alebo sa medzi časom dočkali výrazných zmien.

Ak by sa po Super Smash Bros. Ultimate rozhodli, že touto časťou končia a žiadna ďalšia nebude, bola by to naozaj úctyhodná rozlúčka. Je to ultimátna časť, kde je všetko, čo si len viete predstaviť. Teda takmer, ale k tomu sa ešte neskôr dostanem. K tomu sa nebáli ani niekoľkých menších či väčších experimentov. Je to hra, ktorá v sebe skrýva stovky hodín hrania na najbližších niekoľko rokov. Zároveň je to hra, ktorá vám umožňuje nájsť si presne ten typ zážitku, na aký máte chuť. Môže to byť dokonalá gaučová zábava pre 8 hráčov naraz. Môže to byť vážna online záležitosť, ktorá nahradí vaše ostatné multiplayerovky. A teraz do môže byť aj rozsiahly singleplayer zážitok na dlhé hodiny s desiatkami súbojov a RPG prvkami.

Možno sa na prvý pohľad zdá, že hra zapadá do zástupu Mario Kart 8, Captain Toad alebo Donkey Kong a ďalších remasterov, no naozaj je to veľmi povrchný dojem. Je pravdou, že vizuálne sa hra oproti svojmu priamemu predchodcovi z Wii U už tak nezmenila (aj keď aj porovnanie arén z Wii U ukazuje pomerne slušné rozdiely), no stačí nazrieť pod rúško grafického spracovania a objavíte obrovskú kopu menších či väčších úprav, noviniek a zmien, ktoré celkový výsledok posúvajú niekam inam. Stále to je dobre známa bojovková séria, ktorá je známa už od 90. rokov, no zatiaľ vo svojej najlepšej forme.

Ak je vaša predstava o bojovke taká, že je to hra, v ktorej sa lámu kosti, strieka krv a vyhrávate až vtedy, keď v súperovi nezostane kvapka „života“, tak vám séria Smash Bros. rozšíri obzory. Tu sa totiž na „zabitie“ nehrá. Tu sa hrá na energiu a to niekoľkými spôsobmi. Ten základný v prípade Smashu je, že každá z postáv začína s 0% a každý úder jej v závislosti na sile, akou dostane do držky, nejaké tie percentá pridá. Tieto percentá sa následne premietajú do toho, ako ďaleko postava odletí po fakt silných úderoch. A ako teda asi tušíte, vašou úlohou je súpera úplne vyhodiť z obrazovky a poslať tam, kde už kamera nevidí.

Prípadne hráte zápas na staminu, čo už viacej pripomína základné princípy bojovky, kedy začínate na nejakej úrovni energie, mlátením do seba navzájom o ňu prichádzate a kto o svoju energiu príde prvý, ten letí niekam veľmi ďaleko a prehráva. Zmena tradičných pravidiel však nie je to jediné, čo Smash sériu oddeľuje od žánrových konkurentov. Ono je tu toho naozaj veľmi veľa. Ba až toľko, že by sa o tom dala napísať príručka (a určite o tom nejedna vznikla).

Tak si napríklad zoberte, že bežne sa bojovky hrajú jeden na jedného, prípadne vám umožnia tagovanie s ďalšími postavami, kedy podľa potreby môžete do boja vrhnúť ďalšiu. Smash je o niečom inom. Samozrejme, môžete si zahrať vo dvojici jeden na jedného. Ale to nie je štýl tejto série. Štýl tejto série je, že zoberiete na gauč partiu priateľov a idete sa mlátiť všetci naraz. Môžete tak hrať dvaja, traja, štyria...v Ultimate dokonca aj ôsmi. Všetci naraz. Všetci na tej istej obrazovke. Môžete hrať každý sám za seba, čo je masaker, aký je veľmi náročné si predstaviť, alebo pokojne aj v tímoch, kedy bojujete za svoj tím. Navzájom sa viete potiahnuť, ale aj potopiť. Potom facky v hre striedajú aj nejaké tie údery na gauči, keď máte dobre rozohranú partiu, ale ten jeden somár vám to pokazí, keď nepadne v boji, ale svojou neschopnosťou vypadne z arény.

No a ďalšou oblasťou, kde sa Smash vo veľkom líši od konkurencie, je používanie predmetov. Niektoré bojovky vsádzajú na zbrane a vybavenie. SoulCalibur je celý vystavaný okolo zbraní a Injustice 2 do hrateľnosti výraznejšie zakomponoval vybavenie. Smash to ale robí inak. Je tu množstvo postáv, každá s vlastnými schopnosťami a útokmi, ktoré vychádzajú z ich charakteristík. A potom sa ešte do arény spawnujú zbrane a predmety, ktoré môžete zobrať a využívať vo svoj prospech. Sú to predmety z mnohých dobre známych hier, či už sú to meče, granáty, pištole, ale napríklad aj jetpack, ktorý vám zachráni krk, ak vás niekto vyhodí z arény. Je tu toho naozaj veľa.

V Smashi tak neexistuje stotina sekundy v zápase, kedy by sa niečo nedialo. Je vás tu veľa, takže sa stále medzi sebou tlčiete. Často sa v aréne objavujú vec, ktoré môžete využiť vo svoj prospech, navyše pred nimi musíte ubrániť súperov. Nechcete predsa, aby vám niekto vyfúkol tú zbraň, ktorá práve spadla. A aby toho nebolo málo, tak sú aj samotné arény dynamické a neustále sa na nich niečo deje. Mení sa ich skladba, presúvajú sa, alebo sa niečo deje na pozadí. No pozor, ten Metal Gear v pozadí nie je iba kulisa. On vás naozaj dokáže zasiahnuť, ak si nedáte pozor. Chvíľku si na tú dynamiku treba zvykať.

No a čo je na Ultimate úplne najlepšie? Tá sloboda, ktorú vám hra dáva. Sloboda vo výbere postáv, arén, herných režimov no a nakoniec aj nastavení. To všetko, čo som vyššie opísal, v hre platí. Alebo aj nie, ak sa rozhodnete to všetko vypnúť, zakázať, upraviť. Záleží len a len na vás. Ak jednoducho chcete hrávať len jeden na jedného, tak hráte len jeden na jedného. Ak chcete hrať bez predmetov a zbraní, tak je to len o vašich pästiach. Dokonca aj arény obsahujú niekoľko rôznych verzií, aby ste vedeli vybrať takú formu, ktorá vám najviac vyhovuje.

Týchto arén je dokopy viac ako 100 a všetky máte dostupné od začiatku a tiež rovno vo viacerých formách. To číslo je až neuveriteľné, no zároveň to nie je jediné neuveriteľné číslo. V Nintende sa navyše pokúsili o niečo naozaj odvážne. Hra ponúka totiž 74 postáv. Všetky z minulosti a mnoho nových. Nie sú to len Nintendo postavy. Je to Solid Snake, sú tu Simon a Richter (Castlevania), je tu tiež Cloud, alebo Ryu, či Bayonetta. Nie je to tak len o Mariovi. No a drvivá väčšina týchto postáv je uzamknutá a musíte si ich odomykať. To sa dnes už často nevidí. Odomykáte si ich hraním prakticky akéhokoľvek režimu, no ten príbehový je aj priamo na tom založený, k čomu sa ešte dostanem.

Postavičky majú niekoľko rôznych útokov a aj svoje schopnosti, no novinkou v Ultimate sú Echo bojovníci, čo sú postavy, ktoré vychádzajú z iných a zdieľajú s nimi svoje schopnosti a útoky. Niekedy všetky, inokedy len štatistiky. Príklad môže byť Dark Samus, ktorá je Echo verziou Samu Aran. Ryu a Ken sú tiež Echo dvojicou, no útokmi sa už výraznejšie líšia. Naopak Simon a Richter sa líšia len skinom. V celej hre je 7 takýchto Echo bojovníkov, takže väčšina postáv sú unikáty, len tých pár vychádza zo spoločných základov. Aj keď je to menšia recyklácia, ako problém to nevnímam v tak bohatej ponuke, keďže si nakoniec možno všetky aj tak neodomknete. Buď sa k tomu nedostanete, alebo pri výzve o odomknutie postavy zlyháte v boji (aj keď veľmi rýchlo si odomknete možnosť odvety).

Rovnako je v hre enormné množstvo asistenčných pomôcok, ktoré sa ešte delia na dve vetvy. Jednou sú klasické Assist trojefe, ktoré môžete v boji zobrať a privolať si tak na pomoc inú postavu, kde sú opäť ďalšie známe postavy aj z hier mimo Nintenda, napríklad Akira, Guile, Shovel Knight, Yuri Kozukata, Gray Fox a mnohí ďalší. Druhou vetvou sú Poké Bally. Tých je tu takmer 60 a efekt je veľmi podobný. Môžete počas boja získať Poké Ball a povolať si na pomoc niektorého zo známych Pokémonov.

Naozaj veľa je tu aj režimov s rôznymi pravidlami a nemá zmysel asi niektoré z nich detailne rozoberať. Asi viete, o čom je tréning. Rovnako tak aj viete, o čo ide v rýchlych zápasoch, turnajoch, zápasoch s náhodnými pravidlami, rôznymi veľkosťami postáv a podobne. Nechýba klasický Smash režim, kde bojujete proti sérii súperov ako v bežných Arcade režimoch z iných hier. Je tu aj tímová tagovačka v súbojoch 3v3 alebo 5v5. Zaujímavosťou je režim Mob Smash, v ktorom bojujete proti armádam súperov. Jednoducho idete od jedného za druhým a pokúšate sa nazbierať čo najviac bodov. Trénovať si môžete aj svoje Mii postavičky a nechýba amiibo podpora, aj keď tá by zniesla aj zaujímavejšie využitie.

No a potom je tu novinka World of Light. Stvorenie nazvané Galeem prišlo do nášho sveta, no postavili sa mu všetci známi bojovníci bez ohľadu na značku, z ktorej pochádzajú. Nebol to však rovný boj. Galeem všetkých bojovníkov zničil a premenil na duchov, ktorých využil pri vyrábaní svojich bábok. Unikol len ten, od ktorého by ste to nečakali – Kirby. Spolu s ním tak musíte duše bojovníkov zachrániť, opäť ich premeniť na ľudí (alebo čokoľvek, čím boli predtým). Tým sa vydávate na naozaj niekoľko hodín trvajúcu cestu naprieč bohatým príbehom, s ktorým mám však jeden problém – mohol by aj oveľa zaujímavejší, ak by si autori zachovali formu prezentácie, aká je tu na začiatku, kedy sledujete parádnu scénu sprevádzanú úchvatnou hudbou.

Inak je príbehový režim naozaj bohatý a ako ste asi pochopili z popisu vyššie, zachraňovaním bojovníkov si ich postupne sprístupňujete pre hru. Navyše sú tu aj hojne zakomponované RPG elementy a okrem postáv odomykáte aj Spiritov. Do boja si môžete zobrať vždy jedného so sebou a ten následne ešte môže obsahovať sloty, kam mu vložíte ďalšie vylepšenia. Takto je tu nápadito zakomponovaný RPG systém, kde si nielen postupne vylepšujete štatistiky svojej postavy, ale ich ďalej modifikujete aj Spiritmi, ktorých taktiež viete levelovať. Navyše musíte dávať pozor na to, akých Spiritov má postava stojaca oproti vám, aby ste si vybrali takého, ktorý sa na ňu najlepšie hodí levelom a aj typom.

S postavou sa pohybujete po obrovskej mape, kde bojujete, hľadáte predmety, hernú menu, rôzne spínače, aby ste si otvorili cestu niekam ďalej. Veľká časť mapy je nedostupná a až postupne si ju otvárate. Tu a tam sa dostanete aj do nejakých budov, prípadne sa dočkáte aj nejakých menších logických hádaniek. Využijete aj rôzne postavičky na to, aby ste sa dostali na určité miesta. Je tu toho naozaj veľa a naozaj vás bude veľmi mrzieť, že sa Nintendo viac nepohralo s prezentáciou, ktorá je tu fádna a máte dojem, že len idete od súboja k súboju.