Dvadsiate storočie malo svoje čaro - nezabudnuteľné a veľmi špecifické filmy aj hry, ktoré rezonujú dodnes. Daymare otvorene priznáva príklon k hororom z deväťdesiatych rokov. A úplne jednoznačná je inšpirácia sériou Resident Evil. Tvorcovia z Invader Studios dokonca pôvodne plánovali remake dvojky, ktorú však napokon veľmi úspešne zreparoval samotný Capcom. Indie vývojári nakoniec pripravili svoj vlastný titul s podobou vôbec nie čisto náhodnou, ktorý sa teraz dočkal vydania.

Príbeh je vyslovene napáchnutý RE sériou, ale snaha tvorcov odlíšiť ho aspoň trochu od zdroja inšpirácie nedopadla práve najlepšie. Hrateľné postavy nie sú veľmi sympatické. A dlhé prestrihové scény, ktoré sa nešikovne pokúšajú priblížiť dej aj pohnútky hlavných protagonistov, sú skôr na škodu ako na úžitok. Dialógy aj scény totiž pôsobia trochu prihlúplo a vyslovene amatérsky. Niežeby hrateľnosť excelovala, ale rozhodne je vydarenejšia ako dej a jeho prezentácia.

Začínate v koži agenta z divízie H.A.D.E.S., ktorá poslala dva tímy, aby zistili, čo sa stalo s vedcami v laboratóriu a zaistila dôležité materiály. A je vám určite jasné, že sa tam odohráva katastrofický scenár. Cesta je lemovaná zombíkmi, musíte sa spoliehať len sami na seba, šetriť muníciu, pretože jej nemáte nazvyš, hľadať odkazy, indície a riešiť nečakané problémy. Priebežne zbierate predmety, ktoré potrebujete na splnenie úloh a doplnky, ktoré vás nabudia, doliečia a pomôžu pri hackovaní. S tým je spojená minihra pri otváraní zabezpečených dverí, kde musíte v správnej chvíli stopnúť dve pohyblivé telieska.

Všetko potrebné máte na prístroji umiestnenom na ruke. Prepínate si tam inventár, mapu, status postavy, nájdené súbory a správy, ktoré sa uložili do pamäte. Manipulácia s touto výbavou je však veľmi ťažkopádna a ovládanie vyslovene príšerné. S výnimkou mierenia strelnou zbraňou a základného pohybu, ktorý umožňuje len chôdzu a beh, bez skrčenia, preliezania či plazenia, sú jednotlivé činnosti zbytočne komplikované a nemotorné.

Zvoliť si zbraň, prípadne baterku užitočnú v temných priestoroch, dokážete okamžite cez rýchle menu, ale príprava munície je hotová veda. V rovnakom menu si musíte prepínať zásobníky, inak postava nedokáže nabíjať. A keď sa vám vyprázdnia, čakajú vás úkony v hlavnom inventári. Tam musíte označiť prázdny zásobník, prepnúť pokyn na kombinovanie a následne vyberiete požadované náboje. Takto si opakovane pripravujete muníciu do základných zbraní (pištoľ, samopal), ktorú inak nedokážete použiť. Spočiatku sa to môže zdať nápadité, ale veľmi rýchlo zistíte, že je to otravné a neskutočne zdržuje. Keď sa proti vám znenazdajky vyrúti zombík alebo nebodaj viacerí a vy máte prázdne zásobníky, jednoducho si nestihnete pripraviť muníciu. Obzvlášť kritické je to pri inak stereotypných a neoriginálnych súbojoch s bossmi.

Samozrejme, môžete prepnúť inú zbraň, ak tiež nie je prázdna, ale každá z trojice hrateľných postáv sa dostane len k trom kúskom, čo je veľmi málo. A nie sú tu žiadne iné použiteľné prostriedky na obranu či útok. Hodil by sa aspoň nejaký granát a nablízko napríklad baseballová pálka, nôž alebo sekera. Zabudnite. Môžete  skúsiť aj utiecť. No neraz kým to stihnete, už vám visí na krku zombík, ktorý vás zachytí už zo strednej vzdialenosti a pokúšate sa ho zo seba strhnúť. Je tu ešte možnosť udrieť nepriateľov pažbou či baterkou, čo sa však podarí len niekedy a po dvoch pokusoch musíte čakať na doplnenie staminy. Zaujímavosťou pri strelných zbraniach je však voľba rýchleho alebo pomalého nabíjania. Rozdiel je v tom, že v prvom prípade je zbraň pripravená okamžite, ale prázdny zásobník spadne na zem a mali by ste ho zobrať, inak oň prídete. A to je v prípade tejto hry závažná strata.

Podobne kŕčovito ako nabíjanie a príprava munície je riešené aj kombinovanie iných predmetov a manipulácia s externým úložiskom. K tomu sa dostanete až neskôr a len ojedinele, dajú sa tam odkladať prebytky, skladať určité predmety a manuálne uložiť postup. Väčšinou ste ale odkázaní len na niekedy dosť vzdialené checkpointy a pri úmrtí alebo vyskočení z hry sa vrátite o slušný kus cesty späť, lebo hra vám inú možnosť nedá.

Akčná zložka teda pokrivkáva a keď preberiete úlohu druhej postavy, ktorá má spočiatku ráz nenápadného objavovania a spoznávania okolia, zistíte, že ani tento postup v štýle walking adventúr nie je veľmi efektívny. Interakcia s okolím je veľmi limitovaná a presuny z jedného miesta na druhé nemajú hlbší zmysel, len naťahujú čas. Návrat k akčnému postupu je preto predsa len lepšou a vítanou voľbou. I keď tie psychedelické vízie si tvorcovia tiež mohli odpustiť.

Celé by to pôsobilo veľmi fádne a tuctovo nebyť puzzle elementov, ktoré hru obstojne zachraňujú pred neprekonateľnou nudou a stereotypom. Hlavolamov je pomerne veľa, väčšinou riešenie nájdete rýchlo, ale občas vás trochu potrápia a zamestnajú. A sú pomerne pestré. Raz musíte správne poprepínať napájanie jednotlivých sekcií laboratória, aby fungovali elektrické rozvody. Inokedy treba nastaviť chladenie alebo použiť správne heslá v počítači s nápovedou ukrytou v obrazoch. Hráte sa s páčkami alebo kohútikmi na potrubí, hľadáte pomôcky na získanie číselného kódu, aktivujete mechanizmus fontány. Ďalším malým spestrením je odhaľovanie tajných dverí, ktoré sú dobre zamaskované v stenách a ich polohu vytušíte podľa zvuku vášho prístroja na ruke.

Jedna vec je, keď sa titul snaží priblížiť hrateľnosti klasických hororov, druhá je však vzhľad, ktorý preto nemusí byť zastaraný. Daymare je na tom graficky poslabšie, hoci si občas všimnete nejaké odlesky alebo zaujímavý efekt. Teda keď nie ste v totálnej tme, kde nič nevidíte ani s baterkou. Všetko vnímate z pohľadu tretej osoby, ktorá v hre stojí na ľavej strane obrazovky podobne ako napríklad v Dead Space. Pohyby sú prijateľné, spracovanie postáv raz lepšie, raz horšie, najslabšie sú tváre. Ešte biednejšie vyzerajú prestrihové scény, ktoré nezaujmú ani obsahom, ani vizuálnou kvalitou. No aspoň ten dabing a hudba si držia prijateľnú úroveň. Tvorcovia nám vo veľkom predstihu dodali novinársku verziu hry, kde postava viackrát prestala reagovať na ovládanie, čo si vyžiadalo reštart. Vyskytli sa aj ďalšie chyby, ale snáď na ne po oficiálnom vydaní narazíte len ojedinele.

Daymare: 1998 nie je úplne na zahodenie, ale je to skrátka viditeľne amatérsky pokus o hru inšpirovanú sériou Resident Evil. Tá sa síce vyznačuje zložitejším ovládaním, ale dá sa naň zvyknúť a nie je také krkolomné ako v Daymare. A aj iné veci sú tu o pár levelov pozadu - toporný inventár, hŕstka zbraní, s ktorými sa veľmi ťažkopádne manipuluje a úplne nezvládnutá obrana zblízka - keby sa aspoň potvory na zemi dali doraziť šliapnutím na hlavu... Dej a jeho podanie pôsobia sterilne a umelo a tvorcovia akoby sa chvíľami nevedeli rozhodnúť, či to má byť hororová akcia, walking simulátor alebo psychedelická vízia. Interakcia s objektmi v okolí je veľmi obmedzená, ukladanie hry neuspokojivé, súboje s bossmi fádne a bez nápadov. Ešteže to zachraňujú slušné, i keď niekedy okukané hlavolamy a pomerne pestré prostredia. A áno, hra pôsobí ako z minulého storočia, bohužiaľ, skôr v tom negatívnom zmysle a je len pre veľmi tolerantných, trpezlivých a zároveň nostalgických hráčov.