Postupom doby sa stierajú hranice medzi indie tvorbou a hrami veľkých vydavateľov. Nezávislí tvorcovia sa môžu dostávať k väčším rozpočtom a tvoria väčšie hry, veľkí vydavatelia zas ročne potrebujú priniesť viac titulov a niečo menšie a lacnejšie im často padne vhod. Napríklad Ubisoft má Valiant Hearts, EA má zase Unravel, no a Bandai Namco má sériu Little Nightmares. Prvá hra prišla v roku 2017 a hráčov zaujala mixom hororu, stealth a puzzle skákačky. Následne sa dočkala niekoľkých rozšírení a teraz tu konečne máme pokračovanie.

Little Nightmares 2 predstavuje nielen evolúciu konceptu z prvej časti, ale zároveň aj rastúce ambície menšieho švédskeho tímu Tarsier Studios, ktorý za hrou stojí. A tie ambície tomuto tímu rástli na každom fronte. Väčší je svet hry, veľkolepejší je príbeh a aj prostredie, nájdete tu viac postáv, viac nepriateľov, viac nástrah, no hlavne autori zapracovali na jednom z najväčších nedostatkov prvej hry – dĺžke. Prvá hra síce hráčov bavila, ale len krátko. Za jeden večer ste ju dokázali prejsť a to je bohužiaľ veľmi málo. S dvojkou sa autori rozhodli natiahnuť hernú dobu a hra je raz tak dlhá. To síce stále nie je veľa, ale takých 6 hodín s ňou dokážete stráviť, čo je už lepšie za tých 30 eur, koľko hra stojí.

Dvojka síce nadväzuje na udalosti jednotky, no pomerne voľne a navyše spôsobom, ktorý nebráni užiť si hru ani hráčom, ktorí jednotku nehrali. Ak teda vo vašej knižnici chýba, no dvojka vás láka, pokojne po nej skočte. Prepojenia oboch častí potešia fanúšikov, no zároveň sú budované tak, aby naozaj ani nováčikom neušiel dej. Ak jednotku ale poznáte, tak dvojka sa odohráva neurčitú dobu po jednotke. Tentoraz však nie je hlavnou postavou malá Six, ale chlapec menom Mono. Ten už okolo seba nemá takú temnú auru ako Six a možno je sympatickejší aj vďaka tomu, že je „zhovorčivejší“, aj keď o reči by bolo prehnané hovoriť.

Mono sa ocitá v rovnakom svete ako Six, avšak už nie v uzavretom prostredí Maw, ale v rozsiahlejšom prostredí, kde sa musí naučiť prekonávať nástrahy a prekážky, no a časom aj množstvo nepriateľov. Čo je často dosť veľkým problémom, keďže aj Mono je rovnaký drobec ako Six. Aj menšie brázdy sú preňho neraz obrovským kaňonom, ktorý dokáže preskočiť len s rozbehom a aj to sa vám možno na prvý pokus nezachytí na opačnej strane. A asi netreba dodávať, že keď už Mono v tomto temnom svete na niekoho narazí, ide mu naozaj o krk.

Nie každý chce však Mona hneď skántriť. Výnimkou je hrdinka prvej hry Six. Tú Mono zachráni hneď v úvode hry a Six sa tak k nemu pripojí na ďalšej ceste týmto nebezpečným svetom. Six nie je hrateľnou postavou, práve naopak, musíte jej pomáhať. Zároveň ale aj ona pomáha vám. Dokáže vám pomôcť dosiahnuť na miesta, na ktoré ste prikrátki. Taktiež vie odlákať niektorých nepriateľov, kým vy hľadáte kľúč. Oplatí sa navyše dávať pozor na to, čo Six robí a kam ukazuje. Môžete ju síce zobrať za ruku a zobrať tam, kam ju chcete dostať, ale dokáže fungovať aj samostatne a neraz vám nenápadne naznačí, čo od vás hra chce pre postup ďalej. Zároveň je však Six aj motiváciou postupu, keďže ju od vás hra kruto oddelí a nielen musíte, ale chcete ju zachrániť.

Six zároveň zvýrazňuje tú puzzle časť hry tým, že takto funguje v spolupráci s Monom. Pri hraní musíte premýšľať nad tým, ako sa niekde dostať k tlačidlu, ako otvoriť dvere, spustiť výťah, prípadne narábať s prostredím tak, aby ste sa dostali tam, kam potrebujete. Raz za čas vám riešenie problému naznačí práve Six, ako som už spomenul. Vždy však máte riešenie rovno pod nosom a stačí sa len poobzerať. Nedá sa tak povedať, že by ste sa s hrou niekedy zasekli. Prechádzate ňou plynule a aj keď tu a tam zomriete, presne viete, čo k tomu viedlo, takže pri ďalšom hraní od checkpointu (ktoré sú umiestnené naozaj husto) presne viete, ako sa teraz smrti vyhnúť. Hra si vďaka tomu drží dobré tempo a nepoľavuje z neho. Veľmi to prospieva napätiu, ale aj zábave.

Ďalšou výraznou časťou hry je horor, na čo je Little Nightmares séria zameraná. Hrdina je drobný, slabý a pomalý. Až vám je ho ľúto, keď vidíte, ako sa ťarbavo pachtí za slobodou, keď ho naháňa podivne pokrútená a pokrivená učiteľka s desivo naťahujúcim sa krkom. Stačí, aby sa vás nepriateľ len dotkol a idete naspäť na checkpoint. Nepriatelia sú rýchli, obrovskí a aj veľmi nebezpeční. Majú však svoje vzorce správania a ak si počkáte, nájdete v nich okamihy, kedy sa nepozerajú vaším smerom. Musíte sa tak skrčiť, pohybovať v tieňoch a snažiť sa nájsť čo najideálnejšiu trasu. Hra ponúka veľmi jednoduchý, ale dobre funkčný stealth, ktorý vám pomôže zostať nažive. Nečakajte tu nejaké prvoplánové „ľakačky", ale skôr hutnú atmosféru, príjemnú gradáciu napätia a tu a tam nejaké zimomriavky.

Autorov musím naozaj pochváliť za rozšírenie sveta hry, ktorý pôsobí pestrejšie, variabilnejšie a možno aj desivejšie. Kým ste vonku v prírode, je to ešte pomerne pohodlné a pokojné, aj keď aj tu vás naháňa lovec a pasce vás dokážu rýchlo obrať o život. V meste je to ale o niečom inom. Prejdete si pekelnou nemocnicou, po ktorej sa vám bude len ťažko zaspávať. Aj škola je ako vystrihnutá z nočných môr, keď ste boli deti. No a aby autori úplne zmenili tému, sú tu obskúrne postavy bez tváre vymyté televíziou a celé je to zakončené vežou tak trochu inšpirovanou Escherom a testom vašej orientácie pomocou zvuku.

No a potom je tu ešte akčná časť hry, ktorá ale spočíva v tom, čo som napísal už vyššie. Hlavný hrdina je drobný, krehký, slabý a pomalý. Ako teda môže bojovať? No zväčša to je hlavne útekom, no príde rad aj na momenty, kedy zoberiete nejakú palicu či sekeru a uštedríte nepriateľom pár rán. Všetky tieto zbrane sú však tak veľké ako samotná postava, takže sa musíte poriadne zahnať. To si vyžaduje správne načasovanie a aj smer. Na nejaké šermovanie môžete zabudnúť. Každú ranu si tak musíte dobre premyslieť a keď čelíte viacerým nepriateľom naraz, musíte byť o to viac ostražití.

Ak by som hru delil na 4 prelínajúce sa súčasti, tak tou poslednou je platforming. Hra je o tom, že sa bojíte. O tom, že riešite úlohy. O tom, že tu a tam musíte zasadiť správne načasovanú ranu. No a aj o tom, že budete veľa loziť, skákať, šplhať a podobne. A tu prichádzajú väčšie problémy hry. Nie je síce primárne skákačka, no bez toho skákania to tu nejde. Pochopíte teda, že je pohyb postavičky ťarbavý, sedí to k nej, neprekáža vám to. Už vám ale bude prekážať to, že hra kombináciou kamery a expresionistického vizuálneho stvárnenia nevie dobre podať hĺbku prostredia. Vyzerá to dobre, čerpá to z nemeckého filmového expresionizmu a využíva rovnaké praktiky. Ale keď máte niekam skočiť, možno nie vždy dopadnete tam, kam by ste chceli.

A to je asi najväčšie negatívum hry. Toto a jej dĺžka, ktorá síce v porovnaní s prvou časťou narástla, avšak stále to je dosť málo. Je síce pravdou, že hernú dĺžku viete natiahnuť tým, že si opäť prejdete kapitoly, kde nemáte vyzbierané bonusy, no to samo o sebe neponúka nejakú veľkú znovuhrateľnosť. Takmer každá z piatich kapitol obsahuje zberateľné klobúky (ktorými môžete prispôsobiť vzhľad svojej postavy) a taktiež echá postavičiek. Pri hraní za Mona a čakaní na pomoc od Six si ale uvedomíte, že je škoda, že to autori nepretavili aspoň do niekoľkých kooperačných výziev, aké boli napríklad v Unravel 2. Hra totiž ukazuje potenciál na zaujímavú kooperáciu. Tak snáď v trojke.