Klasické point & click adventúry nevymreli. Minoritné zastúpenie v hernej ponuke napokon nie je až takou veľkou tragédiou. Jednak pre ústup zaujímavých príbehov bez akejkoľvek invencie. Zápletky adventúr sa stali takými prostými a repetitívnymi, že sa vám vytratia z hlavy akoby lusknutím prstov. A jednak pre evolúciu žánru ako takého. Môžeme protestovať, avšak často ide skôr o nostalgické plakanie. Je tu viac akcie, inokedy dokonca RPG, možno je adventúrenie trojrozmerné, ale používanie predmetov, riešenie hádaniek a dialógy sú dnes súčasťou takmer každého žánru.

Dobrodružné príbehy v adventúrnom strihu nám skrátka chýbajú. Zrejme nielen nám, pretože najnovší počin od Tag of Joy sa snaží oživiť dobrodružstvá s nádychom trileru a pripomenúť nám zašlú slávu kultovej série Broken Sword. Finálne hodnotenie Crowns and Pawns: Kingdom of Deceit napovedá, že vývojári zastavili niekde na pol ceste a nepodarilo sa im káričku plnú nápadov vytlačiť na vrchol zábavnosti. Do dnešnej prvej ligy (napríklad nový Sherlock Holmes, Hercule Poirot či Hitchcockom inšpirované Vertigo) chýba hlavnej hrdinke Milde šarm a celému putovaniu atmosféra.

Preto zostáva záhadou, prečo je v hre venovaná pozornosť nezmyselným rozhodnutiam ako výber oblečenia a výzor hrdinky, ktorý pre vyriešenie hádanky aplikujete minimálne. Alebo rôzne cesty k riešeniu problémov v závislosti od výberu povolania, ktoré spravíte na začiatku. ITčkárka Milda vyrieši problém s heslom do počítača jednoducho s USB kľúčom, ako fotografka musí nastaviť správne zrkadlo a odfotiť obrazovku. Prípadne sa zameriate na dráhu psychologičky. Rôzne riešenia úloh spočítate na prstoch jednej ruky nešikovného drevorubača. Znovu si hru len kvôli zopár malým odbočkám nezahráte.

Príbeh je totiž hlavnou zložkou zábavnosti adventúr. Ak vás dokáže zápletka chytiť na začiatku a jej rozvíjanie je prostredníctvom dialógov a príbehových zvratov pútavé a graduje, máte pred sebou kvalitnú adventúru. V Crowns and Pawns chýba to podstatné. Úvod mdlý, jadro s upadajúcim tempom a vyvrcholenie sa dá charakterizovať ako panicovo predčasné vyvrcholenie. To už? Áno, už. A to je všetko? Áno, to je všetko. Nejde ani tak o hernú dobu, ktorú akceptujeme aj v skromnejšej podobe. Toho sa pri Crowns and Pawns obávať nemusíte, pretože sa neraz zaseknete pri absurdných riešeniach hádaniek, ktoré často skončia trápnym skúšaním šialených kombinácií. Napriek tomu príbeh dorazíte za jeden poctivý deň hrania.

Zápletka je prostá. Milda má hlboko do vrecka, slúži ako múza kamarátke Dane, ktorá sa snaží predať svoje diela zazobanému podnikateľovi. Chicago je slnečné a nádherné, no spojitosť s ďalším napredovaním je nulová. Milda sa dozvie o smrti svojho starého otca a rozhodne sa navštíviť rodinný dom, ktorý zdedila. Nič nezvyčajné, avšak jej kroky smerujú do Litvy. Keď sa už pomaly zdá, že sa príbeh začne zamotávať, je napätie odpálené kvázi humorných situácií. Zabŕdnete do histórie, nesmie chýbať nejaký ten artefakt, po ktorom pátra tajomný pán z KGB, dozviete sa niečo o svojom otcovi a celé sa to deje neprirodzene, prirýchlo a ako v nepodarenom céčkovom dojáku, pri ktorom produkcia Netflixu vyzerá ako hollywoodsky kasový trhák.

Počas hrania sme natrafili na zúfalo málo momentov, kedy atmosféra stála za to. Konkurent Broken Swordu či nebodaj Gabriela Knighta? Alebo si nebudeme stavať latku privysoko: Milda nesiaha po členky ani starému Poslovi Smrti, Still Life a takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Dôvodom je plytký dej. Napriek snahe o navnadenie pátraním po historických artefaktoch, ktoré môžu zmeniť svet, pôsobí napredovanie unavene. Nepomáhajú ani plytké a nezáživné dialógy, pričom postavám neveríte ani čiarku. Nepôsobí to neprirodzene, dôležité situácie sa dejú len tak mimo reči, sú odbité pár vetami. Ak už nechceli tvorcovia dej animovať, stačili by nám statické obrázky s adekvátnym hudobným ozvučením.

Hlavná hrdinka Milda má problém zaujať, pre jej topornosť až umelosť bude stále len pohybujúcim sa zhlukom pixelov. Priateľ Joris je taký mizerne neviditeľný a neschopný, že slúži len ako panák v pozadí, ktorý verklíkuje historické fakty. Dana je zas preafektovaná pipka, pri ktorej jedinej pocítite emóciu ako jasne napísanom charaktere (aj pre vypisovanie si cez mobil), no kladné body si nezíska. Všetky vedľajšie postavy od hokejového fanúšika, kňaza, bezdomovca, knihovníčku po záporných protagonistov sú mdlé a zúfalo nudné. A recitujú mdlé a zúfalo nudné riadky textu, ktorý ničím nezaujme. Dabing je príliš umelý a... a dochádzajú nám synonymá.

Mohli by ste si povedať, že hra aspoň vyzerá k svetu. Áno, precestujete Litvu, Taliansko a zavítate aj do Bieloruska. Ale ide generické prostredie, takže mestská časť Litvy je prezentovaná jednou ulicou s bežným bytom a tromi kostolmi, v Bielorusku (momentálne obľúbená destinácia) strávite čas len na hokejovom štadióne a Taliansko uvidíte v dvoch exteriéroch. Jediným spestrením je dom, ktorý máte zdediť a práve pri pátraní po stopách svojej rodiny rastie napätie a hranie dostane správne momentum aj na zopár obrazovkách. Nič to nemení na fakte, že je grafika síce farebná a pestrá, no vlastne inak neživná, bez interakcie, monotónna a bez zapamätateľných scenérií.

Hranie Crowns and Pawns nie je ničím originálne: zbierate predmety a ak ich nevidíte, medzerníkom si zvýrazníte všetky objekty. Občas ich kombinujete v inventári, no častejšie skúšate, čo vás posunie ďalej. Polovica hádanie je logická a viete čo máte robiť okamžite, pri iných sa zapotíte, no s privretými očami akceptujete riešenie, ktoré vás hneď netrklo. A potom sú tu typicky zákysové miesta, ktoré často súvisia s tým, že netušíte čo máte robiť alebo s idiotským ovládaním a minihrami. Aby to bolo celé ešte viac zamotané, pomáhať vám má mobil so svojimi poznámkami, no občas musíte pre posun v deji skombinovať jednotlivé indície. Netušíte prečo a kedy, ale ak neviete, čo máte robiť, pomôže mobil.

Ovládanie je všeobecne najslabším segmentom technického spracovania. Na všetko vám stačí myš, avšak pri absencii dvojkliku ako rýchleho presunu budete pri pomalej chôdzi postáv škrípať zubami. Niektoré animácie činností sa nedajú preskočiť, takže si napríklad v knižnici užijete svoje, kým prídete na to, čo máte spraviť, aby ste získali heslo do počítača. Obrovský potlesk výrobcov upokojujúcich prostriedkov si vývojári zaslúžia za nutnosť po každom neúspešnom použití predmetu ísť znovu do inventáru, znovu vybrať predmet a tentoraz ho použiť na pixel tam vedľa. Alebo použiť iný predmet. Ale znovu je potrebné presunúť sa do inventáru a...zíííív.

Chcete ďalšie úsmevné prípady? Občas vám k vyriešeniu pomôže náhoda. Dobre, recenzent môže byť nepozorný a nevšimol si, že na jednej kresbe v historickej knihe plnej kostolov je kríž, ktorý má pomocou zapaľovania ohnísk vytvoriť na zemi. Mea culpa. Alebo, že musí hodiť jablko na balón pod balkónom, aby ho koza odviazala, stúpajúci balón prasknúť zapaľovačom – pričom sa to deje cez dve obrazovky a na prvýkrát sa to nepodarí nikomu, takže budete hľadať iné riešenia. Zbytočne. Musíte si všetko presne načasovať. To isté platí pre naháňačku na skútroch, ktorá nie je ani vtipná, ani napínavá. A baviť sa nebudete ani v podzemných labyrintoch, hľadaní indícií, ktoré vám sprístupnia špeciálnu pečať v archívoch či pri pančovaní kostolného vína.