Brothers In Arms: Road to Hill 30

Som si istý, že poznáte všetky ti vojnové akcie, v ktorých štvorica alebo pätica (maximálne však desatica ) hrdinských vojačikov porazí celú armádu, prípadne aspoň sedem jej divízií. Každý si uvedomuje ich nereálnosť, čo však ešte neznamená, že je to chyba, no časté kroky k realite sa zastavujú pri možnosti veliť zbytku tímu, či rovno hrať za viacerých vojakov. To sa však nestretáva s účinkom, pretože nikto nebude prácne zadávať príkazy spolubojovníkom na nejaké manévrovanie okolo bojiska, radšej si s nepriateľmi poradí sám a po boji pošľape po lekárničke alebo požiada medika. Výsledok rovnaký, ak nie lepší ako pri taktizovaní, ale oveľa jednoduchšia cesta k nemu. Zaplátať túto dieru v žánroch a vytvoriť hru, kde je dynamické velenie a správna taktika jedinou cestou k prežitiu, si dala za úlohu spoločnosť Gearbox a ochranné krídla nad nádejným projektom podržal Ubisoft.

Nepatrný rozruch okolo hry, málo trailerov a takmer žiadny hype, zdalo sa že sa zrodí ďalší „Return to Hidden Medal of Duty“ , ktorý si zahrá len pár verných žánru. V čase vydania som práve nadšene dokončoval Call of Duty a tak ma tie MP 40-ky, M1 Thompsony a Garandy pochytili, že som bol pripravený vymazať moje pacifistické „ja“ a nahradiť ho militaristickým akýmikoľvek WWII strieľačakmi. Dostal som odporúčanie na Brothers in Arms a tak hurá do hry! Ničím neprekvapujúca inštalácia, konzervatívne, ale elegantné menu (v MoH: PA bolo oveľa štýlovejšie) a stopy po porte z konzoly vyvolali zmiešané pocity. A tie pokračovali po zhliadnutí grafiky a uvedomení si, že tu nie je crosshair! Ajaj, realizmus v každom detaile... ešteže bol pre lamerskejších hráčov pripravený v options Už v tretej misii som oľutoval voľbu Normal pri výbere obtiažnosti, ale bol som odhodlaný nepopustiť a neprepnúť na Easy, hoci pre ešte viac lamerskejších hráčov je tu možnosť meniť si obtiažnosť v každej misii. Tvrdosť mojej hlavy v spojení s tvrdosťou hry spôsobili dva záseky, po ktorých som pol roka nemal chuť hrať to. Tieto chvíle hnevu a zárivosti (dosť DLHÉ chvíle) však boli vystriedané krásnymi pocitmi, keď som videl, ako štýlovo sa na môj rozkaz vysporiadali kolegovia s nepriateľmi alebo keď po minúte čakania vykukol Heinz spoza múrika a nasledoval okamžitý headshot. Je to hra mnohých protikladov a hráčom sa buď páči alebo nie - nič medzi tým.

Matt Baker rozpráva príbeh o tom, ako 13 mladých mužov z jeho oddielu začínalo žiť s rodinami, mali svoje zamestnania, školy, niektorí deti. Museli však toto všetko zanechať a slúžiť štátu. Odvelili ich za oceán, do Európy. Vraj sa mali stať hrdinami. Oni však nechceli byť hrdinovia, lebo toto je život a je lepšie prežiť ho v šťastí a pohode, ako byť v dvadsiatich troch rokoch in memoriam vyhlásený za hrdinu. Ťaživá atmosféra, depresívne monológy, pohľady na granátom roztrhaných kamarátov a chaotické boje vykresľujú vojnu realistickejšia ako všetky ostatné hry. Pri hraní som si pripadal, ako by som čítal „Na západe nič nové“, kde taktiež vytiahnu chlapcov z lavíc a posadia ich za guľomety. Naozajstné, nie tie na obrazovke. Matt Baker nestrieľal z Thompsona, ktorý kopal a preto ho Tabom vymenil za Garanda. Matt Baker nemal lekárničku, ktorá mu doplnila pol zdravia. Ak by to kúpil granátom, nemal by možnosť loadu. Matt a chlapíci zo 101. výsadkovej divíze to mali naostro a ani obtiažnosť Authentic v hre inšpirovanej ich skutočnými osudmi sa tomu nevyrovná. Môže sa vám to zdať trápne, tieto kecy, ale keď si uvedomíme, že po prejdení nejakej hry na „hard“ sa chválime akí sme borci a pritom nadávame spomaleným dedom, že nech konečne prejdú cez ten prechod... a možno práve ten dedo prešiel vojnu na „real“ a chytil guľku do nohy, preto mu to trvá tak dlho. Vojna nebola sranda a Brothers in Arms to aj ukazuje. Ak nabehnete na troch Nemcoch v zákope skončí to podľa reality a nie podľa toho, že „sakra som skiller jak ma mohli dať“.

Ak sa Princ of Persia chválil systémom FFF tak tu je rovno systém FFFF. Znamená to find enemy, fix him, flank him a finish him. Find – jasné, lepšie je pred bojom nájsť nepriateľov skôr než oni nás, však? Fix, teda zafixovať ho na mieste a spôsobiť aby sa nehýbal a nestrieľal. Na to slúži podporný tím, ktorý svojou sústredenou paľbou zníži morálku nepriateľa natoľkom že sa neodváži strieľať. Teraz je vhodný okamih na obchádzku a prekvapivý útok zboku, čiže flanking, na ktorý tu máme útočný tím. Len blázon by túto situáciu nevyužil na finish nepriateľa, ktorý sa už takmer nebráni. Vyzerá to jednoduché a jednoduché to v prvých misiách aj je, kde sú múriky postavené presne tak, aby ste Nemcov mohli kedykoľvek obísť. No keď príde otvorené priestranstvo, prípadne namiesto steny sa budete kryť za živým plotom, ktorý nie je nepriestrelný alebo sa budete snažiť odrovnať guľometné hniezdo, či nepriateľsky nábeh, iste sa zapotíte a tiež potrápite aj svoje mozgové bunky – ak po Serious Samovi nejaké ostali . Najprv velíte len jednému vojakovi – Hartsockovi, ktorý vás bude sprevádzať po celú hru, potom celému tímu, zloženému z troch ľudí a napokon dostanete dva tímy, teda na vašej hlave je šesť nezodpovedných mladých zelenáčov, ktorí vás často zachránia z biedy, treba uznať. Niekedy máte jeden tím nahradený tankom, buď Stuart aleb Sherman, je to v podstate to isté – len to poslať do bojovej vravy, čakať modliť sa, aby nepriatelia nemali Panzerfausty. No najlepšia ne hre je – aj napriek značne malej rozlohe máp – vaša sloboda. Môžete sa rozhodnúť, či sa budete len prizerať a zadávať príkazy, či podporíte kryciu paľbu, vyleziete na tank ku guľometu alebo pomôžete v útoku, prípadne zoberiete celú ťarchu útočného tímu na seba. Posledná možnosť je však možná kvôli obtiažnemu miereniu a streľbe len na začiatku a potom v jednej záverečnej misii, kde máte vyčistiť skladisko a vaši muži majú tendenciu zatúlať sa medzi bedne a stať sa ľahkou korisťou pre skrytého Panzergrenadiera. Vtedy oceníte možnosť mieriť priamo zbraňou, napíklad BAR je veľmi presný, ale len v tomto režime. Bojovému postupu pomáha Awareness view, teda pauza, počas ktorej sa pohľad prenesie na celé bojisko a vytak vidíte úplne všetko, ešte aj cieľ vašej misie.

Celú hru strávite so svojimi kolegami, spolu budete brániť farmu, dobýjať Carentan, ničiť tanky vo Vierville. Tímový duch je zobrazený úžasne – keď to vo filmečku Risner alebo Obrieski dostane do hlavy, až sa vám nechce hrať s takou chuťou, ako keď ešte žili a ak niekomu klesne zdravie, radšej to loadnete, rýchlo sa s partiou zžijete. Atmosféra boja je výnimočne dobrá, po zásahu sa objavia na obrazovke krvavé kvapky, a trafia do zeme, vidíte na „kamere“ hrudky hliny, keď okolo vás presviští guľka, garantujem vám, že to zaregistrujete a aj na druhej strane – každý váš výstrel znie hodnoverne, po nepriateľoch ostáva seriózna krvavá škvrna, výbuchy sa podpíšu, síce len na textúrach, ale vyzerá to dobre. Nemec vám môže „streliť“ aj facku pažbou a vtedy obrazovka zosivie, proste maličkosti, ktoré odďeľujú zrno od pliev. Vývojári každú z ani nie desiatich zbraní skúmali a testovali, rovnako aj dizajn máp si berie ako predlohu skutočnosť. V bonusových materiáloch vidíte dobové fotky a mapy, letecké snímky, či náčrty vojakov a je až neuveriteľné, s akou presnosťou sa objavujú v hre.

Zvuky sú na obstojnej úrovni, o zbraniach som už písal a efekty spojené s granátmi sú na vysokej úrovni. Podarený dabing so zachrípnutým tvrďákom veliteľom, hlasné rozkazy trypu: „Hit that MG hard“ alebo rotrasené hlasy spolubojovníkov nad mŕtvym kamarátom prispievajú k dobrému pocitu, rovnako ako grafika, ktorej by som mohol pár vecí vytknúť, napríklad pôsobila až príliš stereotypne a nudne, všetky lúky, polia, ešte aj živé ploty so zníženinami na vykukovanie boli rovnaké. Viem, že na vidieckom severe Francúzska nemôžeme očakávať záplavu farieb, ale rôzorodosť mohla a mala byť väčšia.

Brothers in Arms je rozhodne zaujímavou hrou, o ktorú by ste mohli zakopnúť. Zábavné vymýšľanie strategického postupu, jednoduché velenie, pocit z boja hovoria jednoznačne pre, no stereotypnosť, a to nielen v grafike, obtiažnosť a roztrasené strieľanie vás možno odradia. Dúfam, že len na krátko.