Streets of Moscow

Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. Keď tak teraz nad tým uvažujem, ani som nevstúpil. Bolo to podstatne niečo horšie. Po prvýkrát som mal do činenia s ohavnosťou Conspiracy: Weapons of Mass Destruction a druhýkrát, keď som si naivne myslel, že Streets of Moscow na tom predsa musí byť kvalitatívne o niekoľko tried lepšie. Nebolo.

Ako už samotný názov titulu napovedá, hra je situovaná do hlavného mesta Ruskej federácie, odkiaľ pochádzajú aj jej autori, Gaijin Entertainment. Predstavovať väčšinu neznámych titulov portfólia chlapcov z Gaijinu je zbytočné, napokon názvy ako Ostrich Runner alebo Gangsta Ride hovoria za všetko. Vrhnime sa preto priamo na Streets of Moscow. Podľa slov autorov by malo ísť o adrenalínovú závodnú hru plnú bláznivých trikov, dopravných kolízií a zbesilého jazdenia, čo síce je pravda, no výsledok vyzerá ako keby niekto pretiahol Need For Speed Underground černobyľským reaktorom.

Poďme si teda rozpitvať tento moskovský paškvil tak, ako si to zaslúži. Hlavné menu ponecháme bez výraznejšej kritiky. Síce môžeme vytýkať, že IN by bolo pred desiatimi rokmi, ale prihliadnime na fakt, že to je to najkrajšie, čo hra ponúka. Nasledujúce intro prekladané rendermi kvality regionálnej televízie a komiksovými obrázkami a la NFSU 2 už dáva tušiť, že s hrou, respektíve s autormi nie je niečo v poriadku. Hrdinom Streets of Moscow je pouličný pretekár Max. Max nielen že ako dement vyzerá, on tak trochu tým dementom aj je. Ale nemôže za to, je to jeho údel vďaka Gaijinu. Počas jedného večera, keď Max prevetráva kone pod kapotou svojho Moskviča, zazvoní telefón a na druhej strane sa ozve Gaika s ponukou, ktorá sa neodmieta. Gaika prekvapujúco nie je Maxov homosexuálny priateľ, ako by si možno niekto pomyslel, ale priateľka v núdzi. Max preto na tri zámky zamyká Moskvič do stodoly, opúšťa svoju rodnú zemľanku a kupuje lístok do Moskvy, kde už naňho čaká jeho roštenka. Po príchode do bytu sa Max pohodlne usadí do kresla, kým Gaika vybaví návštevu vo vedľajšej izbe. Krátko na to Max začuje hluk a sleduje ako Gaiku unášajú dvaja chlapi v športovom aute. Neváha a nasadá do Supry, no po chvíli ho únoscovia nechávajú v prachu a prvotné myšlienky na večernú ruskú trojku, kedy sa dvaja milujú a tretí stráži rifle, sa rozplynuli ako para nad hrncom. Bežný hrdina by sa pustil po stopách únoscov. Čo urobí Max? Namiesto toho, aby zobral zvyšky rozumu do hrsti, zoberie Supru do ulíc a ide pretekať s miestnymi gangmi, buduje si kariéru moskovského pouličného závodníka a hádam sa mu na koniec aj Gaiku podarí zachrániť. Po pár mesiacoch.

Úbohejšie než intro je snáď už len samotná hra a to tak, že po pár sekundách hrania sa vám začína nožík vo vrecku otvárať. Dôvodov je hneď niekoľko a to zásadných. Prvým z nich je hustota premávky, ktorá je síce reálna v maximálnej možnej miere, no hodí sa viac do simulátora piatkovej zápchy na cestách než do závodnej hry. Dopravných kolízií počas jedného závodu tak môžeme narátať na desiatky, pretože sa nie je kam uhnúť a cestu si doslova musíte raziť. Na druhej strane aspoň zistíte, akými pestrými a málo používanými výrazmi ovplýva váš vyjadrovací slovník.
Ďalším zásadným problémom je ovládateľnosť vozidla a jazdný model. Bohužiaľ sa mi počas recenzovania nepodarilo zistiť, či je chyba v Maxovi a je až taký debil, že nevie ani poriadne točiť volantom, alebo ide opäť o neschopnosť vývojárov. Predstavte si nasledujúcu jednoduchú situáciu. Uháňate si to Moskvou, no uháňate, vďaka doprave sa len plancete, a pred vami je zákruta. Chcete zatočiť, tak stlačíte klávesu, ale auto ide nezriedka do stoosemdesiat-stupňového šmyku. Tak to skúsite znova, tentokrát citlivejšie. Auto je však nedotáčavé a končíte rovnako ako úspešný profesionál Jirko M. V električke. Na tretí, štvrtý a piaty pokus zisťujete, že to inak ako v prvom a druhom prípade nejde a váš slovník sa opäť rozrastá o nejaký ten šťavnatý výraz. A hľa, neželaný RPG element.

Naozaj už nedokážem napočítať koľkú facku v poradí dostáva hráč aj vďaka údajnej fyzike, ktorá by podkopávala stoličku jazdnému modelu, keby však nejakú mal. Aj bežný obrubník predstavuje v tejto hre nemalú prekážku. V nízkej rýchlosti naň nevyjdete alebo doň narazíte, vo vysokej vás vymrští do vzduchu alebo stočí do nejakého efektného šmyku, za čo ešte získate body. Úplne opačným prípadom sú vozidlá premávky, ktoré od vášho auta odlietavajú ako zápalkové škatuľky (porovnanie s „angličákmi“ Matchbox je viac ako na mieste), zároveň však vďaka zápcham tvoria častokrát neprekonateľnú bariéru, čím sa pomaly dostávame k detailnému systému poškodenia vozidiel. Aspoň teda podľa autorov tak možno nazvať rozbité sklá a mierne pokrčený plech, lenže potom ako keby úžasný systém poškodenia doznal svojho konca a na aute sa už nič deformovať nemieni a jediné čo uvidíte, bude už len dym spod kapoty a následný výbuch.

Ak uvažujete nad tým, že prostredie Moskvy je atraktívne a neopozerané, súhlasím s vami, ale nie v tejto hre. Zbytočne by ste hľadali dominanty Moskvy ako Lomonosovu univerzitu, Kremeľ či Červené námestie. Namiesto toho dostanete spleť nevýrazných, nezáživných a nudných ulíc stredom predelených kvázi diaľničným úsekom, pričom sú si podobné ako zasnežené ruské stepi. Ako by nestačilo, že váš orientačný zmysel stráca účinnosť po dvoch zákrutách a zakrátko je tu zistenie, že väčšina predmetov ako sú ploty, stromy, autobusové zastávky, billboardy či telefónne búdky sú len nezničiteľnou prekážkou a že molitanoví chodci, ktorí sa vám uhýbajú, odskakujú od auta ako keby ste pred sebou tlačili dvojmetrový neviditeľný kužeľ. Proste jazda vášho života.

Ďalší atak na hráča zo strany vývojárov začína pri návšteve autosalónu. Licenciami sa tu samozrejme nikto neobťažoval, takže čo nie je odkopírované, to vyzerá ako prototyp ruského vysávača. Podivný, údajne exkluzívny vozový park ponúka celkovo štyridsať vozidiel a pri pohľade na väčšinu z nich uvažujete, či je vôbec človek schopný niečoho takého. Detailný tuning po vzore NFSU 2 samozrejme nesmie chýbať a pokiaľ sa cítite ako paroháč, nie je nad to, si na kapotu nasadiť jelenie parohy. Tuning je v Streets of Moscow viac-menej len samoúčelnou záležitosťou, pre postup takmer nepotrebnou. Okrem skrášlenia a doladenia môžete svoj mobilný vysávač vybaviť tzv. adrenalínovými zariadeniami. Osobne odporúčam túto možnosť ignorovať nakoľko u mňa sa nestretla s pochopením. V praxi to vyzerá tak, že pokiaľ si napríklad zakúpite zariadenie aircontrol, vaše auto vyskočí do vzduchu, začne robiť akési podivné premety za účasti podivných efektov, na čo po niekoľkých sekundách padne na cestu ako mŕtvy chrobák a je po zázraku. Obdobne sú na tom aj ostatné skvelé adrenalínové možnosti.

Kariéra v sebe zahŕňa niekoľko závodných módov, no spájať ich so slovom zábava je herným rúhaním najvyššieho rádu. K dispozícii sú klasické nudné okruhové závody, šprinty cez tri uličky, čo sa rovná tridsiatim sekundám hrania, checkpointové závody bez pointy, kde budete len slepo tápať po ďalšom checkpointe alebo súboje, v ktorých treba zničiť súperov skôr, než oni zničia vás. To by bolo celkom zábavné, keby sa auto ovládalo tak, ako by sa ovládať malo, súperi vás nemohli vyradiť jediným ťuknutím a respawn by nebol hneď oproti rozbehnutým oponentom.
Ako budete postupovať v kariére, vaša úroveň vodiča sa bude zvyšovať dosahovaním XP bodov, ktoré hra rozdáva za jazdu v protismere, driftovanie, tesné míňanie, búranie a hádam aj za prelaďovanie autorádia. Dosahovanie vyšších úrovní však slúži iba k odomykaniu ďalších vozidiel a možností tuningu, pričom XP body dopĺňajú nitro v nádrži, pred ktorou by aj Ján Hus pokľakol.

Keď po prvýkrát spustíte Streets of Moscow a uvidíte tú grafiku, začnete sa hanbiť za vývojárov. Celý ruský zázrak totiž nevyzerá o nič lepšie než tretí Carmageddon z roku 2000. Nezachraňujú to ani dynamické zmeny počasia a dennej doby, ktoré môžeme po zaujímavých možnostiach tuningu označiť za druhé pozitívum. Konkrétne hardwarové požiadavky však uvádzať nebudem, nakoľko by ste ma prestali brať vážne.
Zvuková stránka tiež nie je žiadnou veľkou výhrou. Hoci zvuky motorov sú prijateľné, ostatné ozvučenie akoby spolu s grafikou prešlo časovou slučkou. Dabing prekvapujúco nie je katastrofálny, pretože nie je. Všetky animácie sú otitulkované a ozvučené hudbou. Tretím pozitívom je zaujímavý soundtrack pozostávajúci z ruských kapiel zastupujúce žánre rocku, rapu, techna a trancu, čím sme zoznam pozitív maximálne vyčerpali.

Pri pohľade na Streets of Moscow ma napadá veľa vecí, ktoré si však radšej odpustím. Tento moskovský bastard totiž v sebe kríži nápady Need For Speed Underground, Burnout Revenge, FlatOut a Destruction Derby v tej najhoršej možnej miere. Vďaka grafike, designu mesta a vozidiel sa na to nedá pozerať a vďaka jazdnému modelu, modelu poškodenia, fyzike a doprave sa to nedá hrať, z čoho usudzujem, že hru si užijú len vodkou ošľahaní alkoholici. Triezvi hráči sa viac zabavia s Nu Pagadi alebo skladaním drevenej matriošky. Autori Streets of Moscow sú tak zjavne súci detoxikačného pobytu kdesi v sibírskom gulagu alebo si len v Gaijine povedali, že to netreba brať príliš vážne. Koniec koncov, ani táto recenzia sa neberie vážne. Kosákom a kladivom na Gaijin!


Plusy
+ plynulé striedanie dňa a noci, dynamické zmeny počasia
+ možnosti tuningu
+ soundtrack
+ médium je štýlová podložka pod šálku s čajom, pekne sa blyští

Mínusy
- nezáživná a nezmyselná kariéra, typy závodov, nulová motivácia postupu
- príliš hustá premávka a
- príšerná fyzika a jazdný model
- vysoké HW nároky vzhľadom na podpriemernú grafickú stránku
- sterilné ozvučenie, chýba dabing
- médium nie je vhodné na frisby, blbo lieta