Saboteur

7.1.1940
Miláčik, až budeš čítať nasledujúce riadky, budem už ďaleko. Narobil som si v rodnom Írsku veľa zbytočných problémov a potrebujem sa na chvíľu stratiť. Nechcem ťa obťažovať detailami, ale istý čas plánujem stráviť v Paríži. Je to veľké mesto a ja dúfam, že tí pred ktorým som utiekol, ma tu nenájdu. Mal som šťastie a stretol som tu zopár ľudí, ktorí mi bez zbytočného opytovania podali pomocnú ruku a už teraz môžem povedať, že sa z nás stali veľmi dobrí priatelia. Živým sa ako automechanik, ale vyzerá to, že moja kariéra závodného pretekára ešte neskončila. Vittore, chlap ktorému patrí dielňa v ktorej pracujem, vlastní závodný špeciál a hľadá niekoho, kto by ho vedel skrotiť na šampionáte v Saarbruckene. Dám ti vedieť, ako som dopadol. Tvoj Sean.

19.4.1940
Ahoj moja drahá. Závod, ktorý som ti spomínal v minulom dopise, sa premenila na moju najčernejšiu nočnú moru. V momente, kedy som mal víťazstvo na dosah, stačilo sa len dostať pred vedúceho jazdca, sa zmenil celý môj život. Ten počas môjho predbiehajúceho manévra neuniesol svoju blížiacu sa prehru a prestrelil mi pneumatiku. Ja som skončil v neďalekej priekope, ale nič sa mi chvalabohu nestalo. A navyše nikoho nezaujímalo, ako Dierk vyhral. Jasné, je Nemec a nemecká technológia a nemecká rasa musí v týchto dňoch vyhrať. Večer sme dostali s Julesom (pracuje so mnou v dielni, inak super kámoš) bláznivý nápad, že mu to jeho auto ”vylepšíme”. Aj sa nám to podarilo, zhodili sme ho z priľahlého útesa, ale vzápätí nás chytili. By si neverila aké monštrum sa vykľulo z Dierka. Myslel si, že sme Britskí špióni. A potom zabil Julesa !!! Ešte stále počujem jeho posledný výkrik. Mne sa podarilo utiecť, aj keď som mal veľa krát na mále. Momentálne sa ukrývam opäť v Paríži. Neskôr sa ozvem. Pa a posielam sladký bozk.

22.7.1940
Dnes sa stalo niečo neuveriteľné. Paríž kapitulovala. Po celom meste sú nemecké hliadky, všade okolo sa týčia snajperské hniezda, propagandistické veže, ozbrojené vozidlá stoja na každom rohu, nič sa neudeje bez ich zvolenia. Mesto ako by stratilo všetku svoju farbu a zmenilo sa na čierno-bielu šachovnicu. Buď sa so sklonenou hlavou podvolíš, alebo nedajbože začneš donášať Nemcom. Aj takí sa nájdu. Ja som sa rozhodol pátrať po Dierkovi, musím pomstiť Julesa. A tak sa mi podarilo spojiť sa s pár ľuďmi z francúzskeho odboja. Pomáham im ako sa len dá. A neboj sa o mňa, nejako to tu zvládnem. Tvoj večne milujúci Sean.

17.9.1941
Dni bežia a Nemcov neubúda. Mám za sebou už pekne veľa úloh vykonaných pod rúškou francúzskeho odboja. Diverzné misie už ani nepočítam, zabitých nemeckých dôstojníkov už taktiež, a tých nemeckých cieľov, čo som už vyhodil do vzduchu, škoda reči. Všetko sa to po pár dňoch zmenilo na obyčajnú rutinu a zlialo do jedného celku. Dni sa podobajú na seba ako dvojičky, čo sa narodili tvojej sestre tesne predtým, než som odišiel. Ale vojna je vojna a človek si nevyberá. Na druhej strane som rád, že už vidím prvé ovocie svojej práce. Niektoré parížske štvrte sa opäť usmievajú, a aj farba ako keby sa vrátila do ich ulíc. Ale až teraz som si uvedomil, ako otrasne toto mesto vyzerá. Pokiaľ bolo skryté za svojou čierno-bielou maskou, vyzeralo tajomne a istým spôsobom nádherne. Teraz sa mi priam hnusí, aj keď by som mal byť vlastne rád, že sa mu pomaly vracia jeho tvár. Rozprával som sa o tom s jedným miestnym architektom a ten mi povedal, že za svoju ohavnosť vďačí mesto ohyzdným texturám použitým na miestnych budovách. Úplne tomu nerozumiem, nie som architekt, ale niečo na tom pravdy bude. Čoskoro sa zasa ozvem. Pa miláčik.

9.11.1942
Neskutočná rutina pokračuje ďalej a celé toto odbojárske snaženie pripomína starú obohranú platňu. Keby som ti nepísal tieto listy ani neviem, aký je dátum. Po dlhých týždňoch som sa dostal aj na francúzsky vidiek, konkrétne do dedinky Le Havre. Som sa trocha potešil, nakoľko vidiek je ďaleko príjemnejší, ako už pomerne nudné uličky Paríža. Radosť mi však dlho nevydržala. Pokračujem v tých istý a dokola sa úmorne opakujúcich odbojárskych akciách. Jediné pozitívum je, že postupne na sebe sledujem, ako som zručnejší a zručnejší. Tým ako pribúdajú úspešne splnené misie mám pocit, ako by som toho dokázal viacej a viacej. Už mi napríklad nerobí taký problém zmiznúť vojakom, keď sa spustí alarm. Jednoducho skúsenosti robia svoje.

Jediné čo ma mrzí ja fakt, že stále neviem poriadne liezť po budovách a ich strechách. Stále mám pocit, že sa okoloidúci pristavujú a smejú sa mi, ako ťarbavo a ťažkopádne sa driapem na oblok na prvom poschodí a postupne vyššie. Na tom by som mal výrazne zapracovať, ale nie je kedy. Čo už, treba zaťať zuby a nejako ten posmech vydržať. Ja sa Francúzom zasa smejem, že aké majú autá. Prvý krát, keď som si “požičal“ na ulici zaparkované auto, som hneď musel zastaviť a skontrolovať, že či je všetko v poriadku. Mal som pocit, že som sa ocitol na ľade a miesto pneumatík má auto brusle. Neskôr som prišiel na to, že tento pocit vyvoláva spôsob, akým miestne autá zatáčajú. Ako ti to popísať? Si predstav auto, ktoré by si stredom prepichla obrovským špendlíkom a to by sa v zatáčke otáčalo nie otočením kolies, ale by sa celé točilo okolo toho špendlíka. Strašne dlho som si na to zvykal a ešte aj teraz po toľkých týždňoch to vyvoláva vo mne úsmev. Čo už, francúzske autá sú kapitola sama o sebe. Nezabudni pozdraviť sestru a dvojičky. Pa. Tvoj Sean.

13.7.1943
Už dlho som sa ti neozval, tak to treba rýchlo napraviť. Ešte som ti nespomenul nič o miestnej čiernej ekonomike. Počas svojich misií potrebujem stále lepšie a lepšie zbrane a novú muníciu, tak ma priatelia z odboja skontaktovali s lokálnymi priekupníkmi. Samozrejme, nič nie je zadarmo a tak je treba najprv zohnať nejaké tie drobné. Bol som prekvapený, za čo všetko sa dajú získať. Zničím nemecké snajperské hniezdo a v peňaženke sa mi objaví drobný obnos. Už viem prečo o Paríži všetci vravia, že je magická. To isté sa stane, keď zničím nemecké obrnené vozidlo, nemecký rozhlas, alebo keď zabijem nemeckého dôstojníka. Dokonca z času na čas nájdem opustenú a nikým nepovšimnutú debnu s nemeckým kontrabantom. Zvyčajne je v nej nejaký alkohol, cigarety, či napríklad zlaté hodinky. Všetko sa automaticky zmení na peniaze. A lokálni priekupníci ma dostali. Zistil som, že predávajú mapy jednotlivých štvrtí s presne označenými cieľmi, ktoré mi po zničení prinesú nejaké tie drobné. Najprv som si myslel, že budem neskutočne bohatý, lebo ich je vyše tisícky, ale človeka to už po pár desiatkach prestane baviť. Nuda, akú ponúkajú jednotlivé diverzné misie vedľa tohto bledne závisťou. Teraz, keď prechádzam okolo opustenej debny, už sa mi ju ani nechce otvárať. Nech sa zaraduje niekto iný. Mňa by skorej potešilo, keby toto všetko už skončilo a ja by som sa mohol vrátiť domov. Tvoj Sean.

21.10.1943
Dnes som sa neuveriteľne rozčúlil. Bol zatknutý jeden z popredných členov nášho odboja a Nemci ho zadržiavali na nádvorí veľmi dobre opevnenej budovy, kde si zriadili jedno z mnohých administratívnych stanovísk. Úloha na jeho záchranu padla na moje plecia. Po dôkladnej obhliadke z diaľky som sa rozhodol pre tichý postup. Zmocnil som sa uniformy, ktorú mi nedobrovoľne daroval vojak fajčiaci na rohu ulice. V prevleku som z vedľajšej budovy zlanil na strechu budovy, kde bol uväznený náš člen a v tichosti som zlikvidoval všetky hliadky najprv na streche a potom aj na nádvorí. Všetko bez vyvolania nechceného alarmu. Čo ti budem klamať, bol to heroický výkon. Následne som sa v kľude prikradol k cele a oslobodil Jacoba. Z nádvoria som plánoval dostať sa tou istou cestou a vyhnúť sa tak konfrontácii s doposiaľ nič netušiacimi vojakmi hliadkujúcimi pred budovou. Od strechy nás delil iba jeden dlhý rebrík. Vyliezol som na prvých pár stupienkov a s hrôzou som zistil, že náš elitný člen odboja neviem loziť po rebríku. Skoro som ho prizabil. No nič, ešte že sme sa s vypätím všetkých síl prebojovali von hlavným vchodom. Ale aj tak ešte stále pením, keď si uvedomím, že môj opatrný postup nakoniec vyšiel úplne naprázdno. Ozvem sa, až budem ukľudnený. Posielam tisíce pusiniek. Pa.

12.8.1944
Cítim, že moja úloha tu v Paríži sa blíži ku koncu. Dierk by sem mal budúci týždeň zavítať osobne. Musím sa poriadne pripraviť a nenechať si tak skvelú príležitosť ako sa pomstiť za to, čo spravil Julesovi. Dlžím mu to. Pre prípad, že by niečo nevyšlo a ja by som sa k tebe už nikdy nevrátil, zrekapitulujem v tomto liste môj pobyt v Paríži, aby si mala na čo spomínať. Môj pobyt v srdci Francúzska nebol vôbec príjemný, ale čo je vlastne príjemné, keď je vojna? Je zrejmé, že krajina trpí pod bremenom okupačných síl a napriek tomu, že všetko ako tak funguje, nič nefunguje poriadne. Vojnová Paríž má dve tváre a zatiaľ čo tá prvá je temná, no okúzľujúca, tú druhú by som radšej nevidel. Navyše denno denne som bojoval viac s rutinou a stereotypom, než s nemeckými vojakmi. Aspoň že som slúžil v mene ušľachtilého cieľa. Ale popravde, dúfam že už nikdy žiadnu vojnu nezažijem.

Teraz mám pred sebou už len poslednú úlohu, pozrieť sa Dierkovi zoči voči a ukončiť tak svoje vnútorné trápenie. Za Julesa, za slobodu, Viva la Resistance!!! Uvidíme sa o pár dní v Dubline. Tvoj nedočkavý Sean.

Plusy: čierno-biela Paríž, živé mesto, dobrý nápad na hru

Mínusy: nedotiahnutá hra snáď v každom aspekte, stereotyp už po pár misiách, príšerné textúry budov, stupidná AI vašich spolubojovníkov, jazdný model