Assassin's Creed

„Kde je veľa múdrosti, tam je veľa hnevu, a ten kto šíri znalosť, šíri aj bolesť.“

Existuje mnoho hier, obsahujúcich myšlienky, hodné zamyslenia sa. Hry, z ktorých si ich fanúšikovia pamätajú citáty podobne, ako z obľúbeného filmu či knihy. Takéto hry sa stávajú legendami, neupadajú do zabudnutia. Hrdo svietia na hernom nebi. Musia však najprv prejsť skúškou času. Assassin´s Creed od štúdia Ubisoft mal hviezdy na dosah ruky, ale zaradiť sa medzi ne nakoniec nemohol a zastal tesne pred vrcholom. Veľká škoda, lebo potenciál na to Altairov príbeh mal.

Trochu netradične som verdikt vyniesol na začiatku, lenže hra už nie je žiadnou novinkou a týmto konštatovaním som nepriniesol nič nové. Znie to síce dosť negatívne, ale v skutočnosti sa stále jedná o vysoko kvalitnú hru hodnú pozornosti, pretože jej klady sú silnejšie než stĺpy nesúce paláce v Jeruzaleme.

„Toľko pýchy... tá ťa zničí, dieťa moje.“

Príbeh začína v roku 2012. Hlavným hrdinom hry je Desmond Miles, ktorého unesú vedci zo spoločnosti Abstergo, aby sa vďaka prístroju zvanému Animus, mohli dostať k spomienkam jeho predka Altaira. Jeho príbeh začneme sledovať v roku 1191 v podzemnom komplexe pod Jeruzalemom, kde sa ocitá s ďalšími dvoma spoločníkmi z rádu asasínov, ktorého je Altair súčasťou. Majú za úlohu získať artefakt, zvaný Kúsok Edenu. Nie sú však sami. Po moci tohto bájneho artefaktu prahne aj rád templárov a práve samotného ich vodcu, Roberta de Sable, sa Altair napriek príkazom nezasahovať pokúsi zabiť, čo sa mu však nevydarí. To ho vedie nielen k strate artefaktu, ale aj spoločníkov.

Po takomto fatálnom zlyhaní sa vracia naspäť do sídla asasínov, Masyafu, kde svojmu majstrovi Al-Mualimu zvestuje svoj neúspech. Z ničoho nič sa pri nich objaví jeden z jeho spoločníkov aj s Kúskom Edenu. Potrestanie musí Altaira počkať, pretože na Masyaf zaútočil sám Robert de Sable so svojou armádou. Altair, spoločne s dvoma ďalšími asasínmi má demonštrovať svoju oddanosť rádu a zároveň vystrašiť nepriateľa tým, že na povel skočia z veže hradu rovno na ostré skaly pod nimi. To je samozrejme len trik a dole, kde už nepriatelia nič nevidia je pripravené seno, do ktorého všetci dopadnú. Altair sa vtedy musí potajomky dostať k pripravenej pasci na protivníkovu armádu, čím ju zaženie na útek. Po tom všetkom ho čaká trest za neuposlúchnutie rozkazu a porušenie pravidiel rádu. Je degradovaný na najnižšiu hodnosť. O život neprišiel len vďaka svojim výnimočným schopnostiam, ktorého ho robia nenahraditeľným.

„Držím tu list. Je na ňom deväť mien. Deväť mužov, ktorí musia zomrieť. Prinášajú utrpenie, vojny. Ich moc a vplyv ničí zem a podporuje križiacke výpravy. Ty ich musíš nájsť.. a zabiť.“

To sú slová, znejúce z úst Al-Mualima. Altairova nová úloha. Ak ju splní, vráti sa mu naspäť všetko tak 

tvrdo vydobyté postavenie. O príbehu som sa rozpísal viac než zvyčajne, pretože je veľmi komplexný. Medzi jednotlivými hernými časťami sa vraciame naspäť do prítomnosti, aby sme odhaľovali nitky príbehu a spojitosť udalostí, ktoré od seba delí tisíc rokov. Vzhľadom nato, že tento diel je len prvý z trilógie, je jasné, že sa nám dostane len málo odpovedí. Možno až príliš málo. A to je jedna z výtok, ktorá sa ale stane minulosťou, keď bude celý príbeh zakončený.

„Hovoria, že je to križiacka výprava. Križiacka výprava za čo?! Ignoranciu. Násilie. Šialenstvo!“

Milovníci dejepisu si taktiež prídu na svoje. Hra je preplnená rôznymi odkazmi na skutočné udalosti, prípadne legendy. Napríklad spomínaný skok z veže ako dôkaz oddanosti je jedna z najznámejších legiend týkajúcich sa asasínov. Údajne sa to stalo počas návštevy titulovaného jeruzalemského kráľa, grófa Henryho II. zo Champagne, v pevnosti asasínov, ako demonštrácia toho, že žiadny kresťanskí vojaci nemôžu byť tak oddaní ako jeho muži. Ak sa to naozaj stalo, obávam sa, že tých mladíkov dole žiadne seno nečakalo. Nuž a podobných odkazov sa nachádza v hre mnoho. Síce je v hre mnoho historických nepresností, ale je to zámerom. Sám Desmond poznamenal, že Altairove spomienky sú divné, pretože sa tam dejú veci inak, ako sa o tom píše v učebniciach. Ale je múdre veriť knihám bez toho, aby sme sa hlbšie zamýšľali nad ich obsahom?

„Knihu môže napísať hocikto. A môže do nej napísať čokoľvek, čo chce. Uvedomuješ si to? Alebo im len slepo veríš? Myslím, že tu je kniha, v ktorej sa tvrdí, že svet bol stvorený za sedem dní. Bestseller, pokiaľ viem.“

A tu je ďalšia z devíz hry. Obsahuje myšlienky hodné zamyslenia sa. Prináša možnosť zamyslieť sa nad rôznymi témami, hodné dlhých diskusií a to nie je v hrách samozrejmosťou a prišlo mi, že v rôznych recenziách je táto stránka hry neprávom opomenutá. To všetko je samozrejme práca skúseného scenáristu. Ten vdýchol život mnohým postavám. Altair nie je jediným prepracovaným charakterom a postupne sa budú v hre vyvíjať aj charaktery ostatných.

„Ľudia nevedia, čo chcú. A preto sa obracajú na mužov ako my.“

Až doteraz som mal pocit, že opisujem skôr film než hru, takže konečne prejdem k samotnej hrateľnosti. Predstavte si jej princíp z Princ of Persia v otvorenom svete a vylepšenom po všetkých stránkach a možno zhruba dostanete obraz toho, ako sa to hrá. Znie to skoro ako kombinácia Hitmana a GTA v období križiackych výprav, ale až tak úžasné to nie je. Na celej hernej mape sa nachádzajú tri 

mestá(Jeruzalem, Damašek, Akko), pevnosť asasínov Masyaf, niekoľko menších dediniek a desiatky kilometrov ciest medzi nimi. Mapa na začiatku nie je odhalená. Nato sú po celom kráľovstve rozmiestnené rozhľadne, na ktoré musí Altair vyliezť a porozhliadnuť sa. Rovnako je tomu aj v mestách, kde si takýmto spôsobom vyhľadávate úlohy. Z nich máte krásny výhľad na svet okolo vás a garantujem vám, že zo začiatku budete liezť na každú rozhľadňu, len aby ste si mohli vychutnávať nádherné scenérie, berúce dych. Z týchto veži môžete opäť pomaly zliezť dole, alebo skočiť priamo do kopy sena, ktorá sa dá nájsť pod každou rozhľadňou. Rovnako ako pri skoku z veže Altair predvedie tzv. „Orlí skok“, pastvu pre oči a nič pre ľudí trpiacimi závratmi. Po krajine samozrejme nemusíte cestovať pešo a k dispozícii máte kone. Pri nasadnutí na koňa som si hneď spomenul na hru Gun, od štúdia Neversoft. Tam mal kôň určitú výdrž a nedalo sa s ním šprintovať celý čas, inak ho človek uštval. Bolo potrebné sa o neho starať. Tu je kôň len obyčajným dopravným prostriedkom, ktorý vydrží šprintovať celý deň, čo ma trochu sklamalo a neskôr som veľmi rád využíval automatické prechody medzi mestami.

„Spôsob, akým vládnu, sa odráža na ich ľuďoch. Ako čistíš mestá od korupcie, tak uzdravuješ srdcia a mysle tých, čo v nich žijú.“

Celkovo však toho krajina veľa neponúka. Rovnako ako v mestách sa tu dá len liezť po rozhľadniach, zbierať vlajky a zabíjať templárov, čo je škoda. Samotné mestá toho ponúkajú viac, keďže v nich sa odohrávajú samotné misie. Ako som už napísal, Altair má za úlohu zabiť deviatich vysokopostavených ľudí, ku ktorým nie je tak ľahké dostať sa. Po príchode do mesta je potrebné vykonať niekoľko vyšetrovaní, spočívajúce v okrádaní, sledovaní, zbití, zabíjaní atď. Mesto naozaj žije a tak nie je veľkým problémom v prípade nebezpečenstva splynúť s davom. Lenže dav je dvojsečná zbraň a rovnako ako vás môže ochrániť, je schopný vás aj pri úteku spomaliť či udať neďalekej stráži. Správanie davu závisí hlavne od toho, či pomáhate miestnym obyvateľom. To spočíva v tom, že zachraňujete nevinných pred strážami. Tým si získate spojencov a v prípade, že niekedy budete mať stráže za pätami, môžu ich zdržať a vám dať čas na útek. Každopádne, keď vykonáte potrebné množstvo vyšetrovaní, je načase pristúpiť k eliminácii vášho cieľa. To spočíva v tom, že prídete na nejaké miesto, kde sa práve nachádza, zhliadnete menšiu ingame animáciu a po nej je už všetko na vás.

„To je to, za čo bojuješ? Mier? Nevidíš ten protiklad?“

Súboje sú veľmi dôležitou súčasťou celej hry. Altair má k dispozícii meč, dýku, vrhacie nože a tajnú čepeľ ukrytú v jeho rukáve. S pomocou týchto zbraní je likvidácia nepriateľov jednou z najzábavnejších

zložiek hry. Pri súbojoch sa nepriatelia rozostavia okolo a po jednom sa vás snažia zabiť. Vy máte na výber spomedzi niekoľkých pohybov. Buď uhnete a následne zaútočíte, ostanete stáť a útok vykryjete alebo v pravú chvíľu stlačíte tlačidlo pre odvrátenie útoku, ktoré býva zakončené efektným (a prekvapivo surovým) usmrtením nepriateľa. Ovládanie je veľmi jednoduché a intuitívne nielen pri súbojoch, ale aj pri pohybe. Keď bežíte po uliciach, tak musíte ľudí odstrkovať, aby ste do niekoho nebuchli, inak by ste stratili rovnováhu. Lahôdkou je však pohyb nad ulicami. Lezenie po budovách, šprint a následný skok z jednej budovy na druhú pri zbesilom úteku pred strážami vyvoláva ten správny adrenalín.

„Kde sa šíri znalosť, vzrastá utrpenie.“

Tento citát som nevybral náhodou. Svojim spôsobom totiž vystihuje celý herný systém. Zo začiatku, keď sa budete učiť herným pravidlám, spoznávať svet, nachádzať nové miesta, keď budete vyšetrovať po prvý krát, tak je to neskutočná zábava. Ale čím ďalej sa dostávate, čím viac toho viete, zvykáte si na úžasné scenérie, stále rovnaké úlohy, tak zisťujete, že to, čo je o tejto hre známe asi najviac je pravda. Po niekoľkých hodinách hrania prichádza ukrutný stereotyp a pri hre vás drží už len skvelý príbeh a súboje. Nie každý vníma tento stereotyp tak silno. Ja som sa napriek nemu stále veľmi dobre bavil, ale pre niekoho to môže predstavovať nevýslovné utrpenie. Ubisoft na tejto stránke hry bohužiaľ nezapracoval dostatočne.

„Prehovor ku mne, alebo k Bohu!“

Jednoznačne však zapracoval na technickom spracovaní. Grafika je proste úžasná, okamžite vás vtiahne do svojho sveta. Jediné, čo jej podráža kolená je jednoliata architektúra miest, kvôli ktorej niekedy ani neviete rozoznať jedno mesto od druhého. Krajine a postavám sa však toho veľa vyčítať nedá. Ku slovu sa dostanú aj menšie bugy, ale nič ohrozujúce postup v hre. Čo ma prekvapilo asi najviac bola vysoká úroveň českého dabingu. Bolo na ňom počuť, že si jeho tvorcovia dali záležať. Rovnako aj samotní dabéri odviedli vynikajúcu prácu a postavám sa vďaka tomu dá veriť každé slovo, vychádzajúce z ich úst. O hudobnú stránku sa postaral asi najznámejší skladateľ hernej hudby, Jesper Kyd, čo je zárukou atmosférickej muziky, ktorá stojí aj za samostatné vypočutie.

„Ľudia musia mier spoznať, pochopiť a prijať. Nesmie im byť vnútený.“

Záverečný verdikt som už napísal na začiatku. Assassin´s Creed mal obrovský potenciál, ktorý zostal nevyužitý. Stačilo zapracovať na rozmanitosti misií a architektúre miest a výsledok mohol byť hneď o kúsok lepší. Dobrou správou je, že pokračovanie, ktoré už niekoľko týždňov majú možnosť hrať hráči na konzolách je vraj zbavené všetkých spomínaných nedostatkov a ponúka jedinečný herný zážitok.

„Pamätaj, nič nie je pravda. Všetko je povolené.“