Retro: Phantasmagoria

Väčšina z vás už určite zažila ten melancholicko-nostalgický pocit, keď si len tak leňošíte vo svojom obľúbenom kresle, popíjate horúcu kávu (prípadne čaj) a oblok je bičovaný nekonečným dažďom. V mysli sa vraciate k hrám, ktoré ste hrávali v rannej mladosti, prípadne ktoré ste vtedy túžili hrať, ale nikdy ste sa po ne nedostali. Poväčšinou ide o “klenoty“, ktorých sláva už dávno vyhasla a medzi dnešnými mladými hráčmi by ste už ťažko našli niekoho, kto by ich vedel oceniť. Ja, veľký to milovník adventúr, v takýchto momentoch siahnem po obľúbenej stránke s názvom Good Old Games. A keďže zimné noci na severe sú neskutočne dlhé, veľmi ma potešilo, že sa na spomínanej stránke objavila Phantasmagoria.

Tú totiž nemá na svedomí nikto menší než legendárna Roberta Williams, ktorá sa preslávila najmä sériou adventúr s názvom King Quest. No zatiaľ čo príbehy kráľa Grahama a jeho rodiny boli vždy prechádzkou po prekrásnom lentilkovo-farebnom svete kráľovstva Daventry, Phantasmagoria všetkých šokovala temným príbehom o osamelej žene a jej boji so zlými silami sídliacimi v dome, kam sa so svojím manželom nedávno nasťahovala.

Možno vám dnes nosná časť príbehu nebude pripadať šokujúca, ale to má na svedomí práve Phantasmagoria. Jej historická hodnota je totiž neodškriepiteľná. Mnoho hier, ktoré prišli po nej, sa nechalo inšpirovať jej štýlom, grafickou prezentáciou, či podaním samotného príbehu. Samozrejme, že mnoho z nich ju prekonalo, či už kvalitou alebo úspechom, ale nebyť šesnástej adventúri v podaní Roberty Williams, asi by sme prišli o mnohé nezabudnuteľné hry na čele s legendou menom Gabriel Knights II: The Beast Within.

A keďže sa v dnešnej dobe stále viac skloňuje spojenie “casual gaming“, nedá mi nespomenúť ďalší míľnik v dejinách, pod ktorým nájdete podpis tejto hry. Tá sa totiž dostala na predné stránky mnohých obľúbených magazínov, do mnohých TV relácií a stala sa tak prvou hrou, ktorú média v masívnom meradle predkladali nehráčom. Neunikla dokonca ani takému formátu, akým je Entertainment Weekly.

Otázka je teda viac než zrejmá. V čom je Phantasmagoria taká skvelá, že sa jej venovala svojho času taká veľká pozornosť a čím si zaslúžila čestné miesto v dejinách videohier? Pre väčšinu adventúrne pozitívnych bude moja odpoveď sklamaním. Hra totiž ponúka vskutku priemerný príbeh a veľmi jednoduchú hrateľnosť. Za svoju nezvyčajne silnú publicitu však vďačí svojej škandalóznej povahe. Moralisti celého sveta bili na poplach (v tej dobe nevídaná vec), našlo sa plno obchodov, ktoré ju odmietli predávať a určite sa vám nestalo, že by vám ju kúpil starostlivý rodič za dobré vysvedčenie.

V hre sa ujímate role Adrienne Delaney, úspešnej spisovateľky a čerstvej tridsiatničky, ktorá so svojim manželom prežíva život ako vystrihnutý z príbehov z ružovej knižnice. Náš stále zaľúbený pár si prenajíma rozsiahle panské sídlo na vidieku, keďže Adriennin muž (ktorý je mimochodom úspešný fotograf) tvrdí, že je nesmierne vhodné pre jeho ďalší veľký projekt. Problém je však v samotnom dome. V devätnástom storočí v ňom totiž žil výstredný ilizionista, Zoltan Carnovash, ktorého ženy (mal celkom čtyri) mali neukojiteľnú túžbu zmiznúť za pomerne záhadných okolností. Adrienne a jej muž samozrejme o ničom netušia, avšak už prvá noc jej dá pocítiť, že nie všetko je v kostolnom poriadku.

V skutočnosti všetky tie hrôzy, ktoré sa v dome udiali pred vyše storočím, a ktoré má na svedomí povýšenecká a zlostná povaha samotného Zoltana, nechala nezmazateľný otlačok v každej jednej izbe, v každom jednom tmavom kúte, a doslova v každej jednej tehle, z ktorej je sídlo postavené. Adrienne sa tak postupne zamotá do príbehu plného desivých tajomstiev a čiernej mágie, v snahe zachrániť nielen život svoj, ale aj život svojho manžela a odhaliť tak tajomstvo, ktoré je už desaťročia ukryté za múrmi opusteného panstva.

Ale vráťme sa späť k už spomínanej kontroverznej a šokujúcej povahe tohto diela. Phantasmagoria je rozdelená do siedmych kapitol a počas nich vám ukáže niekoľko záberov na nahé ženské telo, sexuálne scény, násilné vraždy, rôzne formy mučenia, hektolitre krvi a dokonca aj jedno znásilnenie s výraznym emocionálnym podtexom. Hlavne posledne menované zdvihlo vlnu nevôle, keďže takto detailne zobrazená scéna domáceho násilia vo videohre (aj keď s ratingom 18+) bola jednoducho niečo neprípustné a morálne škodlivé. A bola to práve táto scéna, ktorá bola vo vývoji príbehu naprosto kľúčová, pretože zmena vzťahu medzi Adrienne a jej manželom, ktorý sa pod vplyvom síl usadených v priestoroch panstva postupne mení na duševne choré monštrum, je podaný úplne presvedčivo a mrazivo dôveryhodne.

Tak ako aj ostatné FMV interaktívne filmy z produkcie spoločnosti Sierra, tak aj Phantasmagoria využíva systém “Sierra Creative Interpreter“. Pre hráča to znamená, že kurzor v závislosti od konkrétneho hot-spotu automaticky zvolí najvhodnejší úkon a prehrá filmovú sekvenciu. Práve tento predtočený systém v plnej nahode ukázal, akú jednoduchú výzvu predstavujú FMV interaktívne filmy pre samotných hráčov. Sierra dokonca zašla tak ďaleko, že pokiaľ sa vám nejakým zázrakom podarilo zaseknúť, k dispozícii bol aj vložený nápovedný systém. Problém s obtiažnosťou však nemalo na svedomí uživateľské rozhranie či systém nápovedy, ale najmä pomerne jednoduché a nenápadité hádanky. Hru prejdete ako povestný nôž maslom, aj keď v tomto prípade by bolo vhodnejšie povedať mäsiarsky nôž ľudským telom. No a keď už sa mi tak dobre kritizuje, nedá mi nespomenúť pomerne lacné herecké výkony jednotlivých postáv. Samotné dialógy majú od dokonalosti ďaleko a keď ich počujete, často sa pristihnete s úsmevom na perách.

Po všetkých týchto riadkoch sa asi čudujete, či je táto hra vôbec dobrá, prípadne či stojí za to si ju aspoň zo zvedavosti obstarať. Odpoveď paradoxne znie, že v mnohých smeroch áno. Posledné dve kapitoly sú totiž úchvatné. Tá úplne záverečné je navyše dojemná a samotné zakončenie príbehu je jedno z najlepších, aké som mal česť vidieť. Dokonca aj herná náplň sa ku koncu výrazne zlepší, stane sa komplexnejšia, atmosféra zhustne a u mnohých z vás sa dostavia nefalšované zimomriavky. Hra začne byť naozaj intenzívna, mrazivo skutočná, a viacerí si pre istotu rozsvietia v izbe, aby to veľkolepé finále vôbec udýchali. Je naozaj veľká škoda, že kvalita sa vybičovala k takémuto výkonu až v samotnom závere.

No a samezrejme musím pochváliť zvukovú stránku hry, za ktorou stoja ostrieľaní herní hudobníci Mark Seibert a Jay Usher. Hudba je totiž správne tajomná, strašidelná a určite podniecuje vašu fantáziu na plné obrátky. Grafická stránka už dnes nikoho neohúri, ale v roku 1995 keď hra uzrela svetlo sveta, bola jednoducho očarujúca.

Takže nakoniec pokiaľ budem hovoriť sám za seba, Phantasmagoriu mám rád aj napriek jednoduchšiemu príbehu a priamočiarej hrateľnosti. A nie len kvôli jej historickej hodnote, ale najmä preto, že ako jedna z mála ponúka dospelý a citovo podtrhnutý príbeh, ktorých ešte ani v dnešnej dobe nie je dostatok. Ako som už spomínal, neskôr bola Phantasmagoria prekonaná v rôznych aspektoch mnohými hrami, ale pokiaľ sú vaše očakávania realisticky posadené, stojí za hranie ešte aj dnes. Veď v koľkých dnešných adventúrach nájdete klasický horrorový príbeh?

@aka worriedmuschroom...

p.s. pokiaľ sa niekdo na základe tohto článku rozhodnete, že Phantasmagoria stojí za vyskúšanie, na záver jedno upozornenie. Hra nemá titulky a keďže kvalita zvukového záznamu v hrách bola pred 15-timi rokmi trocha na inej úrovni než dnes (rozumej šum ako sviňa), odporúčam aspoň ľahko nadpriernú znalosť angličtiny.