Dreamfall: The Longest Journey

V roku 2000, kedy sa už pomaly začalo tradovať, že adventúry sú mŕtve, na hernom poli sa dovtedy nie veľmi známe nórske štúdio Funcom, zapísalo zlatým písmom do siene slávy svojou klasickou point&click adventúrou, The Longest Journey. Hra získala dokonca grant od nórskej filmovej akadémie, ktoré štúdio použilo na zdokonalenie svojho diela. Recenzenti po celom svete sa rozplývali rovnako, ako hráči, ktorí podporili štúdio nevídanými predajmi. Nebolo divu, že každý očakával pokračovanie. Aj keď sa o ňom špekulovalo dlho, jeho oznámenie trvalo až tri roky. A ďalšie tri sa čakalo, kedy sa konečne dostane na svet.

Pôvodný TLJ sa síce uzavrel pomerne dôkladne, no pár otázok stále zostalo nezodpovedaných. Medzi najväčšiu patrilo, čo sa napokon stalo s April Ryan? Po zachránení Rovnováhy medzi oboma svetmi sa zdalo, že sa všetko vráti do starých koľají, no ani zďaleka tomu tak nebolo...

Do príbehu Dreamfallu sa dostávame v roku 2219, teda desať rokov po udalostiach prvého dielu. A aby to bolo zaujímavejšie, pozrieme sa na to očami krásnej brunetky Zoe Castillo, žijúcej so svojim otcom v Casablance potom, ako ju vyhodili z vysokej školy v Kapskom meste, kde študovala bioinžinierstvo, s cieľom pokračovať v otcových šľapajach. Prechádza obdobím, v ktorom trávi všetok svoj voľný čas vysedávaním pred televíziou, chodením do telocvične a večermi s priateľmi. Aby toho nebolo dosť, rozišla sa aj s priateľom, investigatívnym žurnalistom, Rezom. Vrcholom všetkého sú však momenty, keď v televízii ako jediná zazrie bielu krajinu s polorozpadnutým domom a s malým dievčatkom volajúcom na ňu...

...Nájdi ju. Zachráň ju. Nájdi April Ryan. Zachráň April Ryan.

Začiatok hry je tým pádom vhodný aj pre hráča, ktoré si už desať rokov staré dobrodružstvo spoločne s April neprežil. Zoe sa to zo začiatku snaží ignorovať, no sled niekoľkých udalostí ju presvedčí o tom, že sa nejedná o žiaden nový druh reklamy, ale že to dievča je pravdepodobne reálnejšie, než by sa jej páčilo.

Dreamfall je zaujímavý predovšetkým hrou za viac postáv. Zoe je síce postavou dominantnou a zhruba 50% hernej doby budete ovládať práve ju, do hry zasiahne aj milovaná April, ktorá po udalostiach z prvej hry zostala v Arcadii, svete mágie. Stratila schopnosť presúvať sa medzi svetmi a svoju zlosť si ventiluje ako vodca rebelov, bojujúcich za slobodu voči Azadom, ktorí po oslobodení Marcurie od invazívnych vojsk Tyrenov v tomto meste zostali a snažia sa miestnym ľuďom vnútiť svoje náboženstvo a zbaviť sa všetkých neľudí zatváraním ich do rôznych ghett. Niektorí ľudia to vítajú, niektorí svoju vďačnosť zo strachu predstierajú a iní proti tomu bojujú a zomierajú. Tretia postava stojí na opačnej strane barikády, je ňou mladý apoštol Kian Alvane, ktorého vďaka svojmu umeniu v boji s mečom a odhodlanosťou vo viere k Bohyni, posiela azádska svätá Šestica do Marcurie s jedinou úlohou. Nájsť a zabiť vodcu rebelov, zvaného Škorpión. 

Týmto trojuholníkom postáv vytvoril scenárista Ragnar Tornquist vynikajúce, napínavé dobrodružstvo, ktoré by sa nestratilo ani na plátnach kín či stránkach kníh. Každá z týchto postáv je úplne iná. Zatiaľ čo Zoe pripomína mladú April, je stratená, nevie čo sa to okolo nej deje, ale vie, že tomu musí zabrániť, samotná April prešla veľkou zmenou a stala sa z nej zatrpknutá žena, ktorá už dávno stratila vieru, pretože sa sklamala vo všetkom, čo jej život priniesol. No a s Kianom sa budeme zamýšľať nad tým, či je počínanie jeho ľudu vôbec správne a či si to jeho Bohyňa predstavuje presne tak, ako to je. Aj keď si za neho zahráme najmenej, je to pre dvojicu dievčat rovnocenná postava, ktorá bude mať v pokračovaní toho ešte pred sebou mnoho.

Zaujal vás príbeh a pýtate sa, či sa dá pochopiť bez znalostí dielu prvého? Pochopiť sa dá, no ani zďaleka vo vás nezanechá toľko emócií, ako v hráčoch jednotky. Už úvodná scéna na nich nápadne žmurká. A to ani nehovorím o časti hry, v ktorej sa pozrieme priamo do Benátok v New Porte, miesta, kde sa pôvodná hra začínala. Pred desiatimi rokmi to bola nádherná mestská štvrť plná zelene a života, no nastal záhadný Kolaps a život na severnej pologuli to zmenilo natrvalo k horšiemu. Benátky sú počas dopoludnia zahalené tmou, čo podporuje aj vytrvalý dážď. Všade kam sa človek pozrie, vidí zúfalých bezdomovcov, mladé gangy a rozpadávajúce sa budovy, medzi ktorými je aj Hraničný dom. Bývalý penzión, v ktorom April bývala počas štúdia. Penzión, ktorý bol svedkom mnohých záhadných udalostí. Takže ak rozmýšľate nad kúpou Dremfallu, určite si k tomu pribaľte aj jeho predchodcu. Napriek svojmu veku vás dostane. Ale dosť už o príbehu. Najlepšie aj tak bude, ak si ho vychutnáte na vlastné oči. 

Dremfall je stále adventúrou, aj keď podstatne inou, než jednotka. Zabudnite na point&click ovládanie, na hŕbu predmetov v inventári, nekonečné rozhovory s mnohými možnosťami na vykecanie. Funcom sa rozhodol pre odvážny krok, urobiť adventúru novej generácie. A aj sa im to podarilo. Aj keď... to neznamená, že sa to bude páčiť každému. Hlavne milovníci old school hrateľnosti adventúr si budú zvykať ťažšie, lebo pokračovanie si určite nepredstavovali takto. Ale rozhodol sa preto Broken Sword, tak prečo nie aj Dreamfall?

V praxi to vyzerá asi tak, že postavu vidíte celý čas z pohľadu tretej osoby a riadite ju šípkami či klávesami WASD, zatiaľ čo k hotspotom musíte sami pristúpiť čo najbližšie a vybrať si z ponuky akcií tú, ktorá je potrebná pre ďalší postup. Oproti starým 2D hrám je nové prostredie z pohľadu hľadania predmetov o mnoho  neprehľadnejšie a zrejme aj z toho dôvodu sa namiesto používania predmetov hra sústreďuje na rozhovory a behanie medzi lokáciami. A pokiaľ som sa doteraz rozplýval nad príbehom, teraz to začne pomaly ísť z kopca. 

Prostredie je spracované nádherne, aj keď je hra už pár rokov stará, prechádzka po Casablance je úžasný zážitok a pekných obrazoviek sa vám dostane viac než dosť, ale čo hre uberá z celkového hodnotenia je ich rozkúskovanie. Loadingová obrazovka na vás číha doslova na každom rohu a to prostredia až tak veľké nie sú. Často sa stane, že vašou úlohou je jednoducho priniesť predmet určitej postave a zdrží vás pri tom až päť loadingovćh obrazoviek. Našťastie netrvajú dlho, maximálne tri-štyri sekundy, ale napriek tomu sú neskutočne otravné. Týmto som nakusol aj ďalší nedostatok hry, ktorým je maximálne zníženie adventúrnej hrateľnosti ako takej. Až na jednu-dve pasáže sa v hre prakticky nemáte kde zaseknúť, pokiaľ vynecháme už spomínanú neprehľadnosť prostredí, ktorá vám môže miestami znepríjemniť hranie. Ale inak je celková obtiažnosť hry veľmi nízka. Ani pôvodná TLJ nepatrila medzi najťažšie hry žánru, no prišla so zaujímavými puzzlami a bohatým využívaním predmetov.

Rovnako si aj vyslúžila svoj názov, pretože na prejdenie TLJ vám rozhodne nestačila jedna prebdená noc. Rozsiahlosťou príbehu je na tom Dreamfall podobne, ale svojou ľahkosťou vám jeho prejdenie potrvá aspoň o polovicu kratšie, čo znamená inak stále slušných 12-15 hodín herného času. A nie, s kritikou som ešte neskončil.

Naozaj bolo nutné do hry zahrnúť súboje? Vo väčšine prípadoch ich môžete obísť, ale niekedy im niet úniku. Nielenže pôsobia úplne zbytočne a ich vyradenie by hre vôbec neuškodilo, ale aj ich spracovanie je niekde na bode mrazu. Maximálne primitívne použitie troch tlačítok na rýchly, silný útok a bránenie + šípky. To je všetko, čo na boj budete potrebovať, no a výsledný efekt je skôr smiešny. Napriek kritike sa ho však Ragnar rozhodol vylepšiť a priniesť aj v ďalších dieloch. No, snáď vie, čo robí. Okrem akčných sa dostanú na rad aj stealth pasáže. Dreamfall nie je žiaden Splinter Cell a tak aj tieto časti hry sú spracované veľmi jednoducho. To ale nie je na škodu, aspoň to zbytočne nenaťahuje dĺžku hry.

A keď už som spomínal pokračovanie... napíšem to priamo tu. Dreamfall končí veľmi otvorene, priam v tom najlepšom a aj keď uzatvára jednu kapitolu, ďalšie necháva nepríjemne otvorené pre ďalšie pokračovanie. Keď vás cliffhanger na konci hry nenechá chladným, značí to, že sa jedná o vynikajúci príbeh. Ale zároveň by ste očakávali pokračovanie čo najskôr. To však ani po štyroch rokoch nie je na ceste a aj keď nie je zrušené, Funcom tisíce nadšených fanúšikov priam sadisticky schladil tvrdením, že pokračovanie Dreamfallu nie je ich najvyššou prioritou. A to napriek tomu, že predaje naplnili ich očakávania. Ďakujeme.

Po výdatnej kritike, vďaka ktorej som zo sebe dostal všetky svoje negatívne myšlienky týkajúce sa Funcomu v pomerne inteligentnej a slušnej podobe(až mi je lepšie), sa môžem vrátiť k troche chvály. Technické spracovanie je až na pár mušiek vynikajúce. Už som spomínal pekne spracované prostredia a aj keď postavy prechádzajúce sa po nich veľa polygónov nepobrali(až na hlavné charaktery), robia miesta živými a na všetko sa pekne pozerá. Postavy oživuje brilantný dabing plný rôznych prízvukov, ktorému sa naozaj nedá nič vytýkať a je to jedna z mála vecí, ktorá sa vyrovnala predchodcovi. A jedna zložka ho dokonca prekonala. Hudba. Soundtrack tvoria bohaté, orchestrálne skladby stvorené škótskym skladateľom, Leonom Willettom. Ten si dal naozaj záležať a stvoril niekoľko nezabudnuteľných motívov, ktoré dotvárajú už tak jedinečnú atmosféru celej hry a podkresľujú jedno z najemotívnejších herných zakončení.

S hodnotením Dreamfallu to je ťažké. Môžete ho zjazdiť za slabú hernú náplň, no strhujúci príbeh a jeho krásne spracovanie vám napriek tomu nedovoľujú ho odsúdiť, pretože niečo také je tu len raz za pár rokov a bola by veľká škoda to premeškať. Veď nakoniec ani tá herná náplň nie je tak zlá, ako sa to zdá. Napriek jednoduchosti, alebo vlastne vďaka nej je vcelku zábavná. Ak u vás v hrách na prvom mieste stojí príbeh, bez ohľadu na všetko ostatné, tak si k hodnoteniu pridajte pokojne celý jeden bod.