Alpha Protocol

Schizofrénia – pri vyslovení tohto slova väčšina z nás pocíti akýsi rešpekt, odstup, možno až bázeň. V jej obraze je totiž typickým prvkom neadekvátne sa správanie voči svojmu okoliu – chorý má svoj svet, na ktorý reaguje, a opomína realitu. Postihnutý jedinec sa tak postupne vyčleňuje zo svojho okolia, ktoré nedokáže pochopiť jeho správanie. Určite sa teraz pýtate, prečo začínam svoju recenziu práve popisom tejto závažnej choroby. Nuž jednoducho preto, že do mojej hernej čakárne zavítal pacient práve s touto diagnózou. Predstavil sa ako Alpha Protocol.

To, že sa v dnešnej dobe kombinujú a mixujú herné žánre ako na bežiacom páse, je už pomerne bežná vec. A tak v duchu modernej doby dostal môj posledný herný zárez do vienka prvky strielačky z pohľadu tretej osoby, a následne bol jeho genofond výrazne obohatený o RPG elementy. Z mojej strany kombinácia viac ako vítaná, avšak v tomto prípade prinášajúca zopár nešikovných, logike sa vzdorujúcich, momentov. Ako príklad sa ponúkajú situácie, kedy stojíte v zornom poli bezpečnostnej kamery, ale ona vás nevidí. Pre akčnejšie ladených jedincov poslúži príklad, kedy vyprázdnite celý SMG zásobník do po zuby ozbrojeného teroristu, avšak bez očakávaného smrteľného efektu.  Pohodlne sa usaďte, špionážna soap opera v réžii RPG majstrov z Obsidian Enterntainment sa môže začať.

A načo chodiť pridlho okolo horúcej kaše, poďme rovno k problému, ktorý som načrtol v predchádzajúcom odseku. Alpha Protocol nie je totiž prvá hra, ktorá pomerne nasilu (a treba hneď dodať, že pomerne nešťastne) oddelí schopnosti vás ako hráča a schopnosti vášho herného avatara. Mass Effect 2 vyriešil tento problém k spokojnosti väčšiny hráčov, avšak Alpha Protocol pôsobí (a to hlavne na prvý moment) veľmi prízemne, a sám som mal dokonca chuť odsúdiť hru do spaľujúcich plameňov herného pekla hneď po prvej sérii misií odohrávajúcej sa v Saudskej Arábii. Samotná hra na prvý pohľad a v podstate aj dotyk vyzerá a pôsobí ako obyčajná strielačka – agent Mike Thorton bez problémov zvláda krytie sa za rôzne prekážky a taktiež streľbu na slepo tak, ako to predviedli Marcus Fenix či Nathan Drake (dokonca aj ovládacia schéma je rovnaká). Avšak príliš veľa činností závisí od číselných výpočtov odohrávajúcich sa na pozadí, kvôli ktorým je celkový dojem nechcene komický.

Ono by to všetko nebol až taký veľký problém, keby postupné získavanie nových skillov a vyprofilovanie sa vami zvolenej špecializácie (máte na výber 3 klasiky: cez všetko sa prestrieľať, stať sa neviditeľným duchom alebo ovládať svet cez klávesnicu) bolo dostatočne účinné a dokázalo sa presadiť nad otrepané skryjem sa a všetkých postrieľam. Ale ono to nejako drhne. Dizajn jednotlivých levelov je skresaný na celkom krátke, akčne ladené pasáže v pomerne uzavretých koridoroch, do ktorých sa Thorton automaticky presúva zo svojich “safehousoch“ (okrem spomínanej Saudskej Arábie postupne navštívite Rím, Taipei a Moskvu). Jednotlivé misie síce ponúkajú viaceré možné cestičky, poskytujúc tak priestor pre taktické variácie, avšak možnosť tichého postupu je podstatne náročnejšia (možno sa lepšie hodí povedať nedomyslenejšia) a hra vám s ňou vôbec nepomáha. Skôr naopak. Často krát ste totiž natlačený do situácií, ktoré sa inak ako hrubou silou riešiť nedajú (napríklad všetky súboje s bossmi) a tak chtiac-nechtiac väčšina z vás skončí s tým, že všetky získané skill points budete vrážať do zbraní a brnenia. Tým pádom ste ochudobnený o dve tretiny herného zážitku, keďže komplexný systém plný rôznych detailov nedobrovoľne okrešete na tuctovú strielačku kvôli zlému vyváženiu jednotlivých zložiek. 

Keď sme u tých zbraní, nedá mi nespomenúť, že vaša výstroj spadá do dvoch kategórií: zbrane a rôzne špiónske vychytávky. Obe nakupujete prostredníctvom svojho notebooku na lokálnom čiernom trhu. Kolónka zbrane zahŕňa aj množstvo dodatočného príslušenstva (lepšie mieridlá, rozšírené zásobníky, špeciálne typy munície, atď.), ktoré zvyšujú deštrukčné schopnosti vašich zbraní. Na druhej strane rôzne špiónske “nádobíčko” je tu za účelom uľahčenia tichého postupu, obsahujúc EMP granáty, vysielačky falošného rádiového signálu, atď.).

Čo nám teda môže zachrániť hru, ktorá síce ponúka rôzne možnosti hrateľnosti, avšak jedna natoľko dominuje, že ostatné spôsoby sú vyslovene udupané do úzadia? Ponúka sa excelentné technické spracovanie a príbeh, od ktorého sa nedokážete odtrhnúť.  Čo sa týka prvej možnosti, Alpha Protocol je opäť nepresvedčivá. Jednotlivé prostredia síce neurazia a svoj účel spĺňajú, avšak na vizuály je vidieť dlhý čas vývoja a dnes už určite nikoho neoslní. Kapitolou samou o sebe je animácia hlavnej postavy, kedy hlavne v plnom behu vám vykúzli rozčarovaný úsmev na tvári a vy nervózne vrhnete letmý pohľad do kalendára, aby ste sa ubezpečili, že je naozaj rok 2010.

Naopak dej a hlavne možnosti jeho ovplyvnenia sa vydarili na jednotku s hviezdičkou. Ten sa točí okolo super utajenej vládnej organizácie, ktorá má chrániť svet (aj keď by som mal asi napísať, že najmä Ameriku) pred nástrahami dnešného sveta, stratených balistických rakiet, zostrelenom lietadle plnom civilistov a hlavne a predovšetkým finančných a politických machinácií na najvyšších miestach. Počas hry príde na niekoľko dramatických zvratov, nečakaných odhalení, a je len na vás, či vôbec prídete na všetko počas jedného zahratia. Po splnení misií v Saudskej Arábii si totiž môžete ľubovoľne voliť, v ktorej zo spomínaných ďalších destinácií chcete pokračovať (môžete dokonca medzi nimi ľubovoľne preskakovať), ktorých ľudí nakontaktujete a vaše rozhodnutia tak určia ďalší priebeh hry. Do toho pridajte možnosť výrazne ovplyvňovať rozhovory s jednotlivými postavami (v extrémnych prípadoch ich môžete rovno a bez servítky zastreliť) a každému musí byť jasné, že táto hra si priam vyžaduje, aby ste si ju prešli viackrát a odhalili tak všetky príbehové tajomstvá.  O to viac opäť zamrzí, že keď sa na druhý pokus skúsite hru predsa len hrať v prítmí tieňov (alebo spoza tej klávesnice), skôr či neskôr to zaručene vzdáte a vrátite sa k brokovnici či SMG.

Alpha Protocol nie je dokonalá hra a sama sebe je svojím najväčším nepriateľom. Ponúkne vám široké možnosti spôsobov, ako ju hrať, ale nakoniec vás aj tak dotlačí len do jednej jedinej. Nehovorím, že táto konkrétna je zlá. Naopak, pokiaľ akceptujete herné mechanizmy a zmierite sa s tým, že cez väčšinu situácií sa jednoducho prestrieľate, hra vás nakoniec pohltí a neodtrhnete sa od nej, pokiaľ ju nedohráte. Vaša cesta za odhalením všetkých temných kútov príbehového pozadia sa bude točiť presne tak, ako budete pískať a tak to má byť. Aspoň po tejto stránke budete mať hru plne pod kontrolou. Dokonca by som neváhal napísať, že možností ako ovplyvniť vývoj príbehu je viac a sú previazanejšie než tie, ktoré poznáte z Mass Effectu. Je to jednoducho herne rozpoltená hra, taký malý schizofrenik. Je raz taká a iná nebude. Ale keď sa s ňou naučíte žiť, možno si ju dokonca aj zamilujete.

Plusy: príbeh, forma a vplyv rozhovorov na priebeh hry

Mínusy: prehnaný dôraz na akčnú zložku, zastaralé technické spracovanie

.../// your worried banana muschroom /// ...