The Last of Us Part II

Existujú hry ktoré v nás dokážu vyvolať intenzívne emócie, jednou z takýchto hier bola aj The Last of Us z roku 2013 ktorá posunula hranice interaktívnej zábavy v oblasti vyrozprávania príbehu a empatie hráča s virtuálnymi postavami na novú úroveň. Tento rok sme sa konečne dočkali pokračovania ktoré je po práve pasované za jednu z najočakávanejších hier roka, tomuto tvrdeniu nahráva aj fakt že žiadna bežná hra si nemôže dovoliť byt vyvíjaná 7 rokov. Ja som si prvý diel veľmi obľúbil hlavne pre jeho dospelejší emóciami nabitý príbeh ktorý nebol pri videohrách bežný a tiež precízne namiešané striedanie hrateľnosti, video sekvencii a oddychových herných pasáži. Na pokračovanie som sa veľmi tešil a táto hra bol aj môj hlavný dôvod ku kúpe konzoly Playstation 4 Pro.

 Romantická idylka v postapo svete

Svet The Last of Us je v troskách kvôli pandémii hubovitej infekcie ktorá napadá mozog infikovaných a mení ich na nebezpečné animálne beštie. Príbeh Part II priamo nadväzuje na postavy a udalosti z prvého dielu. Ellie je o 5 rokov staršia a žije spolu s Joelom takmer idylický život v mestečku Jackson, tu nadväzuje priateľstvá, buduje vzťahy s miestnymi obyvateľmi a prežíva bežné radosti a starosti ktoré k dospievaniu patria. Mestečko je výborne zabezpečené a izolované od zvyšku post-apokalyptického sveta, dokonca tu majú dostupnú aj elektrickú energiu z neďalekej vodnej elektrárne. Jedine nebezpečenstvo predstavujú cesty mimo opevnenia mestečka, takzvané hliadky, ktoré zabezpečujú skupinky najschopnejších obyvateľov mestečka. Joel a jeho adoptívna dcéra Ellie k takejto skupine vďaka svojmu výpravnému dobrodružstvu ktoré pred 5 rokmi spolu absolvovali rozhodne partia.

 Nič dobré netrvá večne

 Idylický život Ellie sa však kvôli traumatickej udalosti ktorá sa udeje počas jednej rutinnej hliadky okolo Jacksonu skonči. Zatiaľ čo v prvej hre bol ústredný motív postavený na pozitívnych emóciách a budovaní otcovského vzťahu Joela s Ellie v prípade pokračovania predstavuje ústrednú tému pomsta a nenávisť. Ako vieme pomsta a nenávisť rozhodne nepatria k pozitívnym motiváciám a väčšinou nevedú ani k pozitívnym veciam. Bohužiaľ v Jacksone sa nenašiel ani jeden psychiater/psychológ ktorý by Ellie mohol pomôcť a tak mladá 19 ročná hrdinka namiesto terapie skončí v meste Seattle, teda vlastne v tom čo z tohto kedysi najväčšieho mesta severozápadného pobrežia USA ostalo.V polorozpadnutom meste zúri vojna medzi dvoma znepriatelenými frakciami a vzhľadom na tuto skutočnosť hlavnú hrdinku v meste nikto nevíta s otvorenou náručou ale posiela jej namiesto toho nepríjemné olovené pozdravy. Adaptácia na prostredie a vzniknutú situáciu je preto kľúčová a hneď je jasne že jedna puška, pištoľ a vreckový nôž s ktorými sa Ellie vybrala na tuto výpravu nebudú stačiť. Tu nastupuje ľudská vytrvalosť a vynaliezavosť ktorá je do hry transformovaná v podobe survival elementu a craftingu. Hra motivuje k dôkladnému prehľadávaniu prostredia či už kvôli objavovaniu munície a aj surovín ktoré slúžia na výrobu vybavenia a vylepšovanie zbrani. Veľmi dôležité je nachádzať aj tabletky ktoré slúžia na vylepšovanie schopností hlavnej postavy alebo objavovať úplne nové, lepšie zbrane ktoré sa nachádzajú aj v budovách mimo hlavnej cesty takže je ich možné aj minúť. Level dizajnéri spravili kus poctivej práce a pripravili nádherné prostredia ktoré sú hlavne v prvej polovici hry naozaj veľmi rozsiahle a príjemne otvorené. Hra je stále lineárnou akčnou adventúrou ale vďaka dobre navrhnutým prostrediam je ilúzia o realistickom putovaní veľkým mestom takmer dokonalá.

 Boj vo vysokej tráve

Ellie je v menšine a nemôže si dovoliť bojovať v dlho trvajúcich otvorených konfliktoch, nepriateľov je vždy veľa a munície vždy málo, hra tak motivuje k tichému postupu a tichej likvidácii nepriateľov. Tomuto nahráva aj nová schopnosť hlavnej postavy ľahnúť si na zem a plaziť sa či už vo vysokej tráve v ktorej ju nepriatelia ťažšie zbadajú alebo aj skryť sa pod rôzne objekty, napríklad auto. Táto novinka je veľmi užitočná lebo nepriatelia sú veľmi pozorní a všímajú si aj najmenší pohyb, dokážu medzi sebou komunikovať a dobre spolupracovať pri pátraní po narušiteľoch. Na scénu sa dokonca dostanú aj psy s vojenským výcvikom ktoré vás dokážu veľmi efektívne vystopovať, preto je potrebné využívať prostredie a pohybovať sa v ňom tak aby nedošlo k odhaleniu. V prípade že sa situácia vymkne kontrole a bude musieť dôjsť k boju nebude to problém lebo aj na takúto eventualitu je hra dobre pripravená. Pár nábojov sa na krátku prestrelku vždy nájde a problém nenastane ani v momente keď bude musieť dôjsť k boju na blízko, ten je vyriešený cez nový súbojový systém ktorý spočíva v správnom načasovaní úhybného manévru a následného útoku. Tento boj na blízko funguje veľmi dobre hlavne na základnu formu infikovaných nepriateľov ktorí predstavuju ďalšiu skupinu nepriateľov s ktorými sa v hre bojuje. Infikovaných je viac druhov a oproti jednotke pribudli aj novinky. V meste Seattle strávi hráč spolu s Ellie niekoľko dní a aj keď ma hra pomalší rozbeh tak v druhej polovici začne byť hra viac pestrá lebo sa začne rýchlejšie striedať mix hrateľnosti, video sekvencii a oddychových herných pasáži. V druhej polovici hry tiež dôjde k čiastočnej zmene hrateľnosti a hra je aj viac akčná.

 Kde je Tom...?

 Väčšina akčných hier je už celé desaťročia postavená na dehumanizácii nepriateľov a ich jednoduchou premenu na bezcenné terče. V The Last of Us Part II na to idú inak. Ak táto hra robí niečo perfektne a cítiť z toho svieži vietor vo videohernom svete tak to je to práve humanizácia nepriateľov. Nepriatelia majú mená, volajú na seba, rozprávajú sa a ak je niektorí z nich zabitý tak ostatní bolestivo nariekajú. Samotná likvidácia nepriateľov je zobrazená s brutálnym realizmom ktorý ale nie je postavený do polohy ktorá by toto násilie glorifikovala ale práve naopak zo zabíjania tu ako hráč nemáte dobrý pocit. Hra robí všetko pre to aby bolo  zabíjanie hráčovi odporné. Dokonca aj v príbehových video sekvenciách je násilie zobrazovane tak brutálne že slabšie povahy môžu mať problém túto hru dohrať. Perfektne spracované animácie postáv a zvierat tomuto zámeru len dopomáhajú. Zapichnutý nôž v krku nepriateľa ešte nikdy nebol vo videohre takto neľudsky a realisticky zobrazený, obeť sa po tomto akte ešte par sekúnd na zemi zvíja v kŕčoch, dusí vlastnou krvou a to všetko sprevádzajú dokonale nahrané animácie tela a tváre. Každe zabitie je v tejto hre bolestivé a to ako pre nepriateľa tak aj pre hráča samotného.

 Ako to bolo vlastné myslené?

 Príbeh hry je napísaný zaujímavým spôsobom, väčšina charakterov je dostatočne dobre vykreslená a príbeh obsahuje aj zaujímave zvraty. Veľmi oceňujem úroveň akou hra dokáže cez naozaj veľmi kvalitné video sekvencie a in game rozhovory tento príbeh vyrozprávať. Samotné vyrozprávanie príbehu je dokonca asi to najlepšie aké som kedy vo videohre videl. Táto hra dokáže vyvolať v hráčovi výraznú emocionálnu odozvu čo považujem za dosť unikátnu vlastnosť v rámci sveta videohier. Je preto veľká škoda, že je v závere príbeh hry zbytočne naťahovaný. Väčšina hry totiž funguje po príbehovej stránke veľmi dobre a príbeh krásne graduje do epického finále po ktorom ale hra nekonči a pokračuje ďalej. Ukončenie príbehu ma dosť sklamalo a pôsobí na mňa veľmi rozpačitým dojmom.

 Dokonalé západy slnka

 Štúdio Naughty Dog dokáže zo svojej domácej Playstation platformy vždy vydolovať aj posledné percento výkonu a nie je tomu inak ani v tomto prípade. Grafické spracovanie patri k tomu najlepšiemu čo som mal možnosť vidieť na aktuálnej generácii konzol. PS4pro verzia funguje stabilne a je zamknutá na 30 FPS. Počas hrania som narazil len na jednu chybu ktora mi ale nezabranila hru hrať ďalej. Najväčšia prednosť technického spracovania tejto hry ale spočíva v kvalite a množstve animácii všetkého druhu. V tejto hre sa dokonca realisticky pohybuje aj batoh ktorý ma Ellie na chrbte! Precíznosť ktorú predviedli v tejto oblasti vývojári podčiarkuje fakt že teraz po odohraní hry sa mi každá iná hra zdá byť po stránke animácii ako veľmi slabá. Ďalej musím vyzdvihnúť aj maniakálny cit pre detail ktorý bol do hry vložený pri vývoji. Hra obsahuje obrovské množstvo rôznych, často drobných detailov, či už ide o stopy v snehu, lámanie ľadu pod kopytami koňa alebo sneh padajúci zo zasneženého ihličnanu, všetko sú to len drobné detaily ale spolu vytvárajú fantastický dojem pri hraní hry. Hre veľmi pomáha aj atmosferický zvukový doprovod v akčných scénach a celkovo je hudba použitá s vysokým citom a na správnych miestach takže fantasticky dotvára atmosféru. Hru dokáže spríjemniť aj dobre spracovaná česká lokalizácia ktorá je vo forme titulkov.

 Aký som mal z toho pocit

 Vo finále je The Last of Us Part II vynikajúca lineárna akčná adventúra. Ponúka vylepšenia oproti prvej hre v každom smere od grafiky, hrateľnosti cez level dizajn a animácie až po úroveň vyrozprávania príbehu. Príbeh hry ma psychicky unavil nakoľko sa jedná o veľmi temnú a depresívnu jazdu post-apokalyptickým svetom. Nemôžem to ale považovať za negatívum lebo toto vlastne potvrdzuje že hra po príbehovej stránke funguje a vyvolala vo mne požadovane silnú emocionálnu odozvu. Ja som autorský zámer a zmenu hlavného motívu hry akceptoval je ale jasné že zmena hlavného motívu hry nemusí vyhovovať každému a že čast hráčov, hlavne fanúšikov prvého dielu to môže kvôli nenaplneným očakávaniam považovať dokonca za zradu. Táto hra neponúka žiadny fanúšikovský servis a nie je z kategórie „príjemná oddychovka“ pri ktorej sa hráč odreaguje, oddýchne a odnesie si pozitívny zážitok. Hra je poňatá ako temné putovanie ktoré trvá približne 25 hodín. Za hlavné a jediné negatívum hry považujem zbytočne naťahované ukončenie príbehu ktoré je vo výsledku navyše aj veľmi rozpačité. Je The Last of Us part II hrou na ktorú sa oplatilo čakať 7 rokov? Určite áno! Stál príbeh za to 7 ročne čakanie? Podľa mňa nie.