Beyond: Two Souls

Pamätám si, keď som ešte roku 2013 videl trailer na Beyond: Two Souls a stalo sa to hrou, ktorú som chcel za každú cenu vyskúšať. Dokonca som uvažoval, že len kvôli jednej hre si kúpim PS3, aby som si to mohol vychutnať. Hlavným ťahúňom bola pre pre mňa Ellen Page. No rovnako marketing Quantic Dream bol skvelý. Nechceli nám prezrádzať veľa, no pomaly sa objavovali na Youtube objavovali videá, ktoré ukazovali Jodie počas jej prvého experimentu, alebo ako zúfalú bezdomovkyňu v obrovskej zime. A tým, že som bol vždy veľkým fanúšikom Ellen Page som si k hre okamžite vytvoril puto. Nakoniec však veci dopadli inak a na to, aby som si Beyond: Two Souls zahral som čakal 7 dlhých rokov. Vo svojej hlave som mal predstavu, že toto bude vrcholové herné dielo, ktoré nič neprekoná. Toho som sa však nakoniec nedočkal. Na druhú stranu to ale neznamená, že ide o zlú hru. Ako to teda dopadlo? Pozrime sa na pozitívne stránky hry.

Myslím si, že je niekoľko aspektov, ktoré hra zvláda veľmi dobre. V prvom rade za to môžu herci a spôsob ako podávajú tieto postavy. Nakoľko sa veľká časť hry tvorila v "motion capture" štýle, bolo potrebné, aby herci svoje postavy absolútne prežili. A odviedli skvelý výkon. Ellen Page je absolútne fantastická a veril som jej každú jednu scénku. Či bola nahnevaná, nešťastná, vystrašená alebo zúfalá. Dala Jodie svoje srdce. Willem Dafoe je na tom podobne. Plus si myslím, že aj jeho postava prejde celkom zaujímavým vývojom. Príbeh nám jednotlivé momentky podáva postupne. Nemáme príbeh podaný tak ako majú scénky za sebou nasledovať. Je to celkom zaujímavo rozhádzané a myslím si, že svoj význam to má. Viem, že to niektorým kritikom úplne nevyhovovalo, no ja medzi nich nepatrím. Naopak si myslím ,že spôsob akým bol príbeh podaný bol zaujímavý a mal čo ponúknuť.

A ak je tu niečo čo hra zvláda fantasticky, tak to je emocionálny dopad. Je tu veľké množstvo momentov, kedy na mňa dokázali jednotlivé scénky veľmi silne zapôsobiť. Môže za to najmä fakt, že dabing a herecké výkony v tejto hre sú vynikajúce. Postavy veľmi dobre vedia predať jednotlivé momentky a vďaka tomu dokážu priniesť Jodie množstvo silných a emocionálnych scénok. Napríklad vzťah medzi Jodie a Colom je vynikajúci. Jej vzťah s Ryanom je dobre spracovaný. Časti "Homeless" a "Navajo" ponúkajú obrovské množstvo takých časti. No myslím si, že highlightom je pre mňa asi epizóda "The Mission". Ponúka nielen najviac akcie, ale aj najväčšiu dávku drámy. A môže za to najmä Salim a jeho príbeh. A bude to mať na Jodie veľmi silný dopad. A nie, nebudem to rozoberať, myslím si, že je potrebné, aby ste to videli sami na vlastné oči.

Je tu však jeden problém, s ktorým príbeh trošku bojuje. A bohužiaľ je celkom veľký. Príbeh ako taký je spracovaný veľmi lineárne. Áno, máte možnosť svojimi rozhodnutiami ovplyvniť niekoľko menších udalostí, môžete urobiť aj zásadnejšie rozhodnutia. Dokonca môžete urobiť rozhodnutie, ktorým sa nedostanete do úplne všetkých častí, ktoré ste počas kapitoly mohli odblokovať. Ale úprimne, na ničom z toho nejako výrazne nezáleží. Nie je ako to ako napríklad vo "Walking Dead", kde každé jedno rozhodnutie vedelo ovplyvniť čo sa v hre udeje ďalej, alebo ako vás postavy budú vnímať. Jednotlivé rozhodnutia nemenia príbeh ako taký, ani ho nejako zásadne neovplyvňujú. Výsledok bude väčšinou skoro ten istý.

Takisto mi chýbal v hre pocit, že by som mohol urobiť rozhodnutie, ktoré by hru ukončilo. Niečo, čo by ma viac vnútorne spojilo s hlavnou hrdinkou Jodie. Lebo výsledne to celé pôsobí, ako keby sme v niektorých momentoch nemuseli robiť absolútne nič. Nenastane koniec hry. Ako som povedal, sú miesta, kde môžete level ukončiť priskoro. A neuvidíte nejakú časť kapitoly, ktorú ste mohli odomknúť. A môže byť super sa potom k týmto momentom vrátiť a skúsiť to vyriešiť iným spôsobom, aby ste mali z príbehu niečo trošku viac.

Trošku ma prekvapilo aj ako hra kombinuje rôzne žánre. Máme tu klasické dramatické momentky, nebránime sa efektným akčným momemtom a hre nechýba ani menšia dávka hororu. Epizódy ako "The Condenser" alebo "Dragon´s Hideout" si to rozhodne vedia správne vychutnať. A potom sú tu aj malé detaily v menších epizódach, ktoré vedeli hre dodať atmosféru. Ako napríklad v epizóde "My Imaginary Friend..." môže chcieť Jodie od svojej mamy objatie. A napriek tomu čo sa dozvieme z príbehu neskôr, vzťah medzi Jodie a jej mamou je spracovaný veľmi úprimne. A keď sa majú rozlúčiť, pôsobia tie scénky veľmi úprimne a bolestivo. Ako som povedal, po emocionálnej stránke sú mnohé epizódy a scénky veľmi dobre vybudované. Možno by som si len prial, keby sa ju Jodie rozhodne aspoň neskôr kontaktovať. Ale také miesta tu zase naopak chýbajú.

Veľa sa môžeme dozvedieť aj o Nathanovi a jeho rodine. A vidíme ako v Jodie viac-menej tiež vidí svoju dcéru, o ktorú sa chce starať a chce ju chrániť. A nemusíme súhlasiť so všetkými rozhodnutiami, ktoré počas hry urobil. Ale myslím si, že na konci ho budete vedieť ako hráči pochopiť. A to je tiež podstatné.

Skritizovať musím ale ešte aj ovládanie. Neviem ako to bolo v prípade PS3 a PS4, no PC ovládanie nie je úplne ideálne. Pôsobí miestami veľmi zvláštne a to najmä v častiach v spomalených záberoch. Vtedy je treba vedieť reagovať, no dokopy zo scénky často neviete presne pochopiť čo máte vlastne urobiť. Na druhú stranu na tom úplne nezáleží, lebo reálne sa vám aj v nezvládnutom súboji reálne nič nestane. Môžete tým len epizódu ukončiť skôr, alebo otvoriť časť príbehu, ku ktorej by ste sa inak nedostali. Otázka je, či vám to stojí za to, keď výsledok bude skoro vždy rovnaký. Ale to nie je jediné miesto, kde mi ovládanie drhlo. Niekedy je treba tlačidlo stlačiť raz, inokedy v tom pokračovať, alebo niekedy je potrebné stlačiť 4 tlačidlá postupne za sebou a ak nebudete vedieť, ktoré to sú, je dosť možné, že sa vám na klávesnici zamotajú prsty.

Posledná kritika z mojej strany pôjde na trošku falošný pocit slobody. Je tu veľa momentiek, kedy som chcel s Aidenom prejsť väčšie časti mapy. Prehľadať priestor, prejsť cez steny, byť pripravený. No hra vás do určitých lokalít takto nepustí. Puto, ktoré majú Aiden s Jodie je limitované. Niekedy je voľnosť väčšia, inokedy menšia. Takisto ak by ste s Jodie chceli ísť na miesto, ktoré v hre nie je sprístupnené, tak vás kamera zastaví a Jodie sa otočí. A tá sloboda a otvorenosť je presne to, čo táto hra potrebovala. Nepotrebovali sme byť oklieštení. Alebo naše rozhodnutia mohli mať väčšiu váhu na výsledný príbeh. Ale nič také sa nekoná.

Hra nám to ale vykompenzuje skutočne silným finále. Myslím si, že záverečná kapitola "Black Soul" stojí za to a rovnako aj finálny epilóg, kde si po celkovom príbehu môžete vybrať s niekoľkých možných záverov. A každý z nich je zaujímavý. Uvidíme či Quantic Dream v budúcnosti budú chcieť pokračovať s týmto príbehom. Napriek tomu, že je hra v mojich očiach ucelená a kompaktná, vidím tu potenciál k tomu, aby sa v budúcnosti rozhodli prísť s niečím novým. A uvidíme to, čo ešte má iba nastať. Čo sa ale týka hodnotenia tejto hry, tak jej udeľujem 8/10. Pozitívne stránky hry pre mňa prevládajú nad tými negatívnymi. Ale veľmi dobre si uvedomujem, že táto hra mala potenciál na to byť fantastickou. A je škoda, že ho Quantic Dream nenaplnili.