Metro 2033 očami čitateľa

Inšpirácia...

Pre fotografa je to západ slnka či lúka plná vlčích makov. Pre maliara to môžu byť ladné krivky nahých tiel a pre spisovateľa udalosť ktorá tlačí z vnútra a nedá pokoj pokiaľ nezaľahne na stránky kníh. Byť inšpirovaný niekým, alebo niečím nás sprevádza deň čo deň od prvého dotyku bosých nôh, keď vstávame z teplej postele, až po uzavretie denného kruhu, keď sa do mäkkých perín opäť ponárame. Čo presne inšpirovalo Dmitryho Glukhovského k napísaniu Metra 2033 neviem, ale som si istý, že sa jednalo o veľmi silnú inšpiráciu ktorá dala vzniknúť, tak skvelému dielu akým Metro bezpochyby je. Po vydaní knihy sa sám stal inšpirátorom a vďaka tomu vznikla aj výborná počítačová hra.

Hra...

Priznajme si, príbehy rozprávané formou počítačovej hry sa z drtivej väčšiny dajú označiť za brak, ktorý by na stránkach kníh nezabodoval. Väčšinou je to forma ktorá prevláda nad obsahom a hier ktoré nás po dohratí dokážu ponoriť na nejaký čas do vlastných myšlienok je veľmi málo. Metro 2033 medzi také hry patrí a každý kto sa prebojoval až na samotný záver a má v sebe citlivú dušu Arťomove putovanie dokáže oceniť aj po príbehovej stránke. Každý sme iný a nie všetci sú obdarení trpezlivosťou, ktorá nás pribije na dlhé hodiny k stránkam kníh. Napriek tomu červík zvedavosti vŕta aj v ich hlavách a nejeden by sa chcel dozvedieť nakoľko sú si obe verzie podobné.

Ľudia... 

Arťom stretáva postavy, ktoré raz viac a raz menej ovplyvnia prebiehajúce udalosti. Do hry sa nedostal Arťomov najlepší kamarát Žeňka, s ktorým si v čase voľna rozprávajú príbehy z časov pred jadrovou katastrofou. Im samotným pripadajú ako mýty a nemajú ani tušenie, že sú z veľkej časti pravdivé. Spoločným rysom je Hunter. Postava ktorá je štartérom celého príbehu, len v knihe je jeho nástup odlišný od toho ako ho vykresľuje hra. Dve silné osobnosti Chán a Burbon majú v hre viac priestoru ako v knihe. Predovšetkým Burbon sa knihou mihne len na pár stránkach a jeho odchod v hre zo sveta živých nemá s tým, aký koniec mu pripravil spisovateľ absolutne nič spoločné. Napriek krátkej Burbonovej prítomnosti jeho slová "Netreba sa báť miest kde žijú potkany, ale tých kde žiadne nie sú" sa Arťomovi vybavujú pomerne často. Chán, v hre kľudný, chápavý a rozvážny spoločnik má v knihe vlastnosť naviac a to driemajúcu šelmu v jeho vnútri a o jeho výbušnej povahe sa Arťom neraz presvedčí. Burbon aj Chán sa v hre objavia v inom čase aj na iných miestach a ich príbehy s knihou nemajú veľa spoločné. Za zmienku stojí aj Arťomov nevlastný otec, ktorý sa ho ujal vo chvíli keď jeho matka opustila život po útoku gigantických potkanov. O tejto udalosti v hre nepadne ani slovo.

Útrapy...

Arťomove poslanie začínajúce na rodnej stanici VÚNH možno prirovnať k tomu ktoré prežil Frodo na ceste k hore osudu. Mordor vystriedala Moskva zničená po jadrovej vojne. Namiesto prsteňa si Arťom nesie svoju schopnosť odolávať neznámym silám presakujúcim tunelmi metra. Táto schopnosť je jeho spásou a zároveň prekliatím. Dáva mu možnosť nedotknuto postupovať tmavými tunelmi a zároveň ho dostáva do situácií, ktoré menia jeho myseľ, ako to robil prsteň zevesený na Frodovom krku. V hre časť s fašistami zaberajúca len pár tunelov, je v knihe jednou z najsilnejších scén z celého príbehu. Pri prechode štvrtou ríšou ako ju označuje mapa metra Arťom zažije dotyk smrti, keď mu slučka šibenice zabráni v ďaľšom postupe. V inej časti je jeho vlastná osoba použitá ako vklad na víťaza v potkaních pretekoch, ktoré sa vyvinú odlišným smerom než by si sám prial. Táto udalosť ho zavedie k verejno prospešnej práci ktorá by nikomu nevoňala a to doslovne. Ako upratovač verejných záchodov celý od exkrementov po niekoľkých mnou vynechaných scénach padá do rúk svedkom jehovovým. Že nemožné a pritiahnuté za vlasy? Lenže napísané s takou ľahkosťou a presvedčením, že pri čítaní knihy nikomu ani nenapadne nad tým pochybovať.

Červy v metre...

Sú veci, miesta a udalosti o ktorých nevieme a vôbec nám nechýbajú, ale vo chvíli keď sa o nich dozvieme začneme sa o ne zaujímať. Nie všetko je z pochopiteľných dôvodov možné dostať z kníh na obrazovku, ale vynechať niečo čo by nemalo byť problémom a zaroveň sa jedná o jedinečnú záležitosť mi pripadá trestuhodné. Konkrétne sa jedná o uctievačov "Veľkého červa". Veľký červ je božstvo, ktoré stvorilo zem a jeho uctievači sú presvedčení, že je stvoriteľom metra a naďalej v ňom tvorí nové tunely. Sekta zhromažďujúca sa okolo tohoto kultu je spolok kanibalov a do ich rúk na pár hodín padne aj Arťom. Požierajú iba dospelých a deti unášajú. Unesené deti potom prevychovajú podľa svojich predstáv. S dospelými nakladajú ako s rezňom, ktorý za živa treba bezcitne vyklepať vo vreci palicou, aby mäsko bolo pekne mäkké. Podľa slov jedného z nich "City sú vedľajsie a bielkoviny v strave nenahraditeľné". Je veľká škoda, že autori hry tento spolok do hry nezapracovali. Viem si živo predstaviť napínavé scény s divochmi v hustej tme metra. S plastovými fúkačkami a starými bodákmi z ruských zbraní zavesených na ich boku, by sa určite jednalo o skvelých herných protivníkov.

Kniha a Hra...

Dve rozdielne verzie jednej udalosti sú si vo výsledku tak nepodobné, že v podstate navzájom nemajú takmer nič spoločné. V hre ostal z knižnej verzie len hlavný hrdina a pár postáv, ktoré so situáciami v knihe majú spoločné jedine mená hlavných predstaviteľov. Samozrejme zostala zachovaná základná kostra príbehu. Obe verzie skvele fungujú ako samostatné celky a po prečítaní knihy som mal neodolateľnú potrebu zahrať si hru a po zahratí hry sa mi vybavovali úryvky z knihy. Či hráč, alebo čitateľ tak obaja dostanú dávku na ktorú sa nezabúda...