The Last Of Us Part 2

Táto recenzia sa nezaoberá špecifikami príbehu, ale spomína celkovú štruktúru rozprávania The Last of Us Part II a rozoberá osudy postáv bez toho, aby ich menovala. The Last of Us Part II je navrhnuá tak, aby rozprúdila konverzáciu, aby prinútila hráčov sedieť a premýšľať o tom, čo urobili, zatiaľ čo sa záverečné titulky na obrazovke rolujú po ponurej odvetnej jazde, na ktorej boli 25 hodín žialbohu len pasažierom. Vzdáva sa žiarivého klenotu, ktorým je bez akýchkoľvek pochýb jeho predchodca, aby ponúkol niečo, čo je takmer absurdne nezmyselné, kruté a beznádejné, bez naratívnej hĺbky alebo nuancií, ktoré by to kompenzovalo. 

The Last of Us Part II, ktorý sa odohráva päť rokov po perfektnom konci originálu, vás stavia do (teraz oveľa väčšej) pozície Ellie, ktorá si v Jacksone vytvára normálny život. Hliadkuje po nakazených, hladká psov a hraje battle royale s deťmi pomocou snehových gulí. Toto je najbližšie k mieru, aký kedy poznala, hoci vnútorný konflikt na ňu vrhá mrak. Netrvalo dlho a násilný čin ju poslal na cestu, od ktorej sa nedokáźe odpútať.

Vydáte sa na výlet do Seattlu, ktorého úvodné časti sľubujú zmenu od lineárneho vzorca, v ktorom Naughty Dog nachádza pohodlie už roky. Jedná sa skôr o akýsi polo-lineárny postup. Dostanete mapu pustého centra mesta a potom vás požiadajú, aby ste našli nejaké predmety, aby ste mohli prejsť cez bránu. Toto je pravdepodobne najlepšia časť hry, kedy môžete objavovať krásu mestskej divočiny, kde sa zdržiavajú duchovia minulosti. Vidieť Ellie a jej spoločníka, ako spochybňujú relikvie dávno zničenej civilizácie, prináša príjemné spomienky na pôvodnú hru, aj keď tentoraz v ešte úžasnejšej vernosti.

Je celkom pozoruhodné, čo dokázali Naughty Dog vytlačiť z takmer sedemročného systému, pozornosť venovaná detailom hraničiaca s posadnutosťou. Takmer všetko, čoho sa dotknete, je ovplyvnené vašimi činmi, takže či už je to vysoká tráva, ktorá sa ohýba pod vašimi nohami, keď ňou prechádzate, alebo predmety na stole, ktoré sa odrazia od seba a na okolo, keď do nich narazíte, tomuto naozaj venovali veľa času pri vytváraní The Last of Us Part II, interakcia prostredia je na špičkovej úrovni. Je evidentné, že väčšina mechaník je prebraných z Uncharted 4 a stand alone datadisku Lost Legacy, hlavne práca s lanom a interakcia lana s prostredím, práve v týchto predošlých počinoch od Naughty Dog bol práve prototyp lana použitý.

 Tieto pridané novinky vytvárajú dojem, že hrateľnosť niekam pokročila, ale slúžia viacemenej len ku odvráteniu pozornosti od toho, ako málo sa zmenila celková hrateľnosť. The Last of Us Part II neprináša revolúciu v  boji , ale ani v stealth mechanikách svojho predchodcu, namiesto toho sa rozhodol pridať len ďalšie spôsoby boja proti nepriateľom. Zatiaľ čo predtým ste sa možno cítili byť prinútený k určitému spôsobu, ako sa postaviť nepriateľovi, jeho pokračovanie vám umožňuje použiť všetky zbrane a rozpútať peklo, alebo íst potichu pomocou stealthu alebo vôbec nepriateľa nekonfrontovať– niekedy. Píšem niekedy lebo hra Vám miestami v skriptovaných sekvenciách nedá na výber.

  Bojové prostredia sú otvorenejšie než kedykoľvek predtým s viacerými miestami, do ktorých sa môžete vtiahnuť a obísť nepriateľov, a hliadkovacie cesty nepriateľov sú tentokrát oveľa menej strnulé. Mierenie, ktoré sa časom dá vylepšiť je už od designu mierne náročné ale zase sa vracia ten parádny pocit s perfektne zvládnutej situácie kde nepriateľa zložíte presnou strelou do hlavy buď pomocou tlmenej pištole alebo v neskorších častiach aj šípom. Nepriateľia sú v pokračovaní viacej obozretnejší a tým pádom sú konfrontácie viacej zaujímavé a vďaka obrovskému množstvu animácii sú tiež aj skoro vždy odlišné. Perfketný príklad sú pasáže z úvodu hry, kde doslova lovíte nepriateľov v malej mestskej časti HillCrest.

Vo vašom vybavení je tiež badateľný pocit zlepšenia, je síce mierne zjednodušený, ale čím viac ho upgradujete pri precíznych animáciach na pracovných stoloch, tým sa zbraň nielenže lepšie ovláda, menej kope alebo má väčšiu kapacitu ale fyzicky sa mení.  Jednou z noviniek je akési poľudštenie nepriateľov, keď im postupne budete ukončovať kariéru jedného po druhom, každý nepriateľ má meno, niečo, čo ich priatelia radi vykríknu, keď ich zabijete priamo pred ich zorným polom. Toto, spolu s pomalými, bolestivými smrťami vašich nepriateľov, pri ktorých kričia v agónii a zvíjajú sa okolo, sa stáva takou samozrejmosťou, že to časom jednoducho pôsobí ako taká rutina.

Je až zarážajúco zvláštne, že koľko detailnej starostlivosti a pozornosti sa venovalo úmrtiam nepriateľských NPC a tak málo postavám, ktoré sú pre príbeh skutočne dôležité. Zdá sa, že The Last of Us Part II má zvláštny fetiš pre tzv nečakané úmrtia pre šokový faktor, v ktorom postavy zomierajú bez varovania a bez toho, aby im hra prejavila čo len štipku rešpektu. Takmer nemá vôbec absolútne žiadny zmysel investovať svoj čas do poznávania väčšiny sekundárnych postáv, pretože v ďalšej scéne pravdepodobne zmiznú z hry, keďźe sú obeťami očividných a nemotorných tém hry a príbehu, ktorý bohužial trpý viacej ako tieto vedlajšie postavy.

 The Last of Us Part II je hra o nenávisti a následkoch násilia. Ukazuje, že zabíjanie má následky, čo dokazujú prvé dve hodiny hry smrťou, ktorá vás má za úlohu šokovať. Odtiaľ vás to stiahne do hlbokej temnej jamy smútku a entropie a toho, ako strata milovaného človeka môže viesť k strate seba samého, ako aj k cyklickej povahe násilia samotného. The Last of Us Part II je v celkovej podstate hra Oko za Oko, no zdá sa, že s takýmto jednoduchým a zabehnutým konceptom zápasí, hlavne pri konci hry, kde samotná hlavná postava vlastne ani nevie čo chce. Je to skôr smutné, že sa vývojári rozhodli hru takto lacne ukončiť.

Hra chce, aby ste olutovali svoje činy a zároveň sa bavili a čvachtali v bahne plného násilia. Hra až takmer fetišizuje ultranásilie, pretože vnútornosti nepriateľov poletujú okolo, prilepia sa na strop a potom stečú späť na zem pri výbuchu jedného z explozívných nástrojov, ktoré vám hra dá k dispozícií v druhej polovine hry. Ste doslova vtlačený a vnútený do situácií, nad ktorými nemáte ako hráč žiadnu kontrolu, takže aj keď je všetko v poriadku a nariekate nad nezymselným kolobehom zabíjania, je to úplne klamlivé, keďže aj napriek tomu musíte zabíjať nepriateľov, aby ste dosiahli pokrok v hre. Je to ako keby majiteľ vzal svojho psa von sa vyprázdniť, pes to poslušne vykonal a potom majiteľ prinútil psa aby si papulu vymáchal vo vlastnom lajne, aby ho napomenul.

 Keď už hovoríme o psoch, The Last of Us Part II sa vás nehanebne pokúša previnilo zabiť jedného v QTE,nad ktorým nemáte inú možnosť, ako ho dobodať. Krátko nato sa môžete s tým istým psom veselo hrať počas flashbacku. Ak chcel Naughty Dog prinútiť hráča, aby spochybňovali svoje činy, pravdepodobne to mali urobiť s väčšou gráciou.

Tento predchádzajúci flashback nastáva počas pomýlenej druhej polovice hry, čo môže znamenať aj konečný bod pre mnohých, ktorí sa ako tak zaujímajú o príbeh hry. Približne desať hodín je venovaných absolútne nesympatickej a vrcholne psychopatickej postave, ktorej oblúk vykúpenia sa javí ako zúfalý a nezaslúžený. Je to tiež v rozpore s jej doterajšou charakteristikou, jej činy prichádzajú absolútne odnikiaľ a nedávajú zmysel. Ak to niečo s tou postaví robí, tak je to práve to, že to násilným a odpudivým spôsobom z nej robí ešte viacej nesympatickejšou. Hra sa v týchto úsekoch vážne prepadá, čo sa už zdá byť dosť namáhavé s jej odstupňovaným postupom, zbytočne to naťahujú ako staré gaťky.

 The Last of Us Part II je silným argumentom pre stručnosť svojho predchodcu, celkovo trvá približne 25 hodín, kým sa objavia titulky v porovnaní s 15 pri originálnom The Last Of Us. Bez neuveriteľnej až priam absolútne perfektnej dynamiky hry originálu The Last of Us je pokračovanie The Last of Us Part II a jeho represívneho tónu trochu zhovievavá naratívna štruktúra, ktorá ho skutočne začína zaťažovať takým spôsobom až celú hru a jej naratívnu štruktúru kompletne pochová. Bol som pripravený na to, že veci skončia po pätnástich hodinách, ale stále to pokračovalo, agónia bola naťahovaná až do tej miery, že som si myslel, že to ani nikdy neskončí.

Veľa o kvalitne príbehu hovorí o tom, ako výrazne vynikajú flashbacky hry v porovnaní so zvyškom hry. Zatiaľ čo hlavná časť The Last of Us Part II je až do extrému nihilistická, tieto momenty normálnosti ponúkajú toľko potrebnú nádej, ako aj z veľkej časti kvalitne napísaný scenár v týchto kratučkých flashbackoch. V skutočnosti to, čo som hral počas týchto flashbackov, ponúkalo niektoré z mojich najobľúbenejších momentov tejto hernej generácie, takže som zvyčajne zostal zatrpknutý, keď som sa vrátil k masochistickej špine, o ktorú sa opiera hlavný príbeh. Pripadalo mi to, akoby tieto segmenty rozvíjali dva veľmi odlišné vývojárske tímy, alebo človek, ktorý trpí schizofréniou.

Čo sa týka hereckých výkonov, The Last of Us Part II je hviezdny aj napriek scénaristickým nedostatkom hry. Ashley Johnsonová predvádza komplexné vyobrazenie Ellie, v ktorom je všetko.Je to neskutočne pôsobívé akým spôsobom dokáže táto talentovaná herečka vcítiť do role hernej postavy. Motion Capture je nápodobne vynikajúcei, všetky pohyby a akcie sú realistické. Svet The Last of Us Part II je tiež pozoruhodný, príroda si náš svet kultivuje oveľa živšie, ako by si väčšina zobrazení postapokalypsy mohla čo i len predstaviť. Celkovo je The Last of Us Part II technickým majstrovským dielom.

 Len by som si prial, aby príbeh dokázal držať krok s týmto majstrovsky zvládnutým technickým aspektom hry. The Last of Us Part II sa tak veľmi snaží odlúčiť od svojho predchodcu, až sa odlúči od hráča samotného nevyzrelým prednesením príbehu, ktorý v konečnom dôsledku v snahe podvrátiť očakávania, The Last of Us Part II zavrhuje tie najlepšie aspekty svojho predchodcu, aby poskytol sprostý, nekonzistentný, tupý a primitívny príbeh o pomste, ktorý je vrcholne nepremyslený a končí tak, ako začal. Vyobrazuje všetko násilie, všetky straty, všetky boje absolútne a úplne beznádejne zbytočné.

Poznámka autora.

Hru som prešiel dva krát na ps4 pro a raz na ps5 so 60 fps módom. Po nedávnych správach o directors cutu TLOU PART 2 a hlavne REMAKU pôvodného The Last of Us, ktorý by mal prísť niekedy v lete tohto roku, pri uvedení seriálu Last of Us, sa vo mne vynorili obrovské obavy o tom ako sa pravdepodobne bude snažiť autor pokračovania zmeniť alebo doplniť naratív jednotky takým spôsobom aby pokračovanie dávalo zmysel. Či už to bude pomocou vsuviek, tzv. flashbackov, kde bude Joel vyobrazený ako najhorší kretén histórie ľudstva a Jerry ako záchranca ľudstva. Dúfam, že sa ale toto nestane a Remake originálu TLOU bude len z herného hľadiska, tzn. že herný engine bude rovnaký ako v pokračovaní a rovnako aj herné mechaniky.