The Last Of Us Part II

Z času na čas sa v mojom hernom živote objaví titul, ktorý považujem za podstatné skomentovať a prípadne zrecenzovať aj verejne. Nakoľko niektoré herné legendy dohrávam s odstupom času a doháňam tak svoje herné resty, Part II The Last of Us som sfinishoval až dnes okolo 00:30. Uvedenú hru som mal dlhšie v hľadáčiku a dopomohol k tomu aj Sector podcast o TLOU 2 a embargách, za čo rozhodne vďaka. Vopred však musím upozorniť, že uvedený článok nie je recenziou, ale skôr zhodnotením jednotlivých dejových naratívov a mojim skromným pohľadom na ne, preto bude obsahovať množstvo spoilerov a tak je text určený skôr pre hráčov, ktorí hru už dohrali.

Takže ešte raz:

SPOILER ALERT! :)

Na úvod musím zdôrazniť, že nie som ortodoxný TLOU fanúšik; prvý diel som dohral taktiež relatívne nedávno, cca v roku 2020 – v tom čase, teda už po vyše 7 rokoch od vydania ma hra príbehovo oslovila, budovanie vzťahu otca a jeho “adoptívnej” dcéry bolo úchvatne podané, avšak herne som z hry nespadol na zadok. Na niektoré herné mechanizmy sa podpísal zub času, taktiež tému pandémie sme už mali všetci dôkladne obohranú a prekážali mi aj iné detaily. Nepochopte ma však zle, TLOU je určite skvelá hra a stojí za zahratie (aj dnes).

Zo všetkých recenzií na TLOU 2 na (súčasne taktiež pandémiou zasiahnutej) planéte Zem som prečítal snáď dve (jedna na sectore) + 2 užívateľské recenzie taktiež publikované tu.

Teraz však konečne ku samotnej hre – part II. Do samotného hrania hry som sa hneď dostal, všetky herné mechanizmy mi boli známe už z prvého dielu (čo je tak trochu aj škoda) a hra ma okamžite pohltila. Práve nedostatočný posun oproti prvému dielu bolo niečo, čo ma čiastočne zamrzelo. Ja viem, môžete namietať, že bolo pridané plazenie vo vegetácii, rozsiahlejší crafting zbraní, hra za 2 postavy a prehadzovanie lana a šplhanie - to všetko na mňa však pôsobilo ako prvý diel s kozmetickými úpravami. Hrá sa to však výborne a napriek tomu, že je hra linerálna, v niektorých pasážach kvalitne supluje open world a nemáte skľučujúci pocit nutnosti smerovania po jednej jedinej trajektórii tak, ako vám to tvorci direktívne nalinajkovali. O vizuáli a hudbe sa asi baviť nemusíme, vysoký štandard hereckých výkonov bol taktiež zachovaný a to sú práve tie veci, ktoré sme na prvom dieli milovali. Osobne by som uvítal poslednú tretinu hry za Abby kratšiu, niektoré prechody medzi lokáciami ma zbytočne unavovali a zvolil by som voľbu prestrihových scén namiesto hodinového blúdenia z bodu A do bodu B a opakovaného vyvražďovania nepriateľov. Najmä po strete Abby s Ellie v divadle som sa tak neskôr pri hre za Abby nevedel ubrániť pocitu, že chcem mať hranie za Abby čím skôr za sebou, nakoľko sa chcem v deji posunúť dalej a s hrou som tak trošku bojoval. Rozumiem potrebe dostatočného vykreslenia motívov druhej strany pre dejovú linku, ako som však uviedol vyššie, pridanie prestrihových scén namiesto zdĺhavého hrania by podľa môjho názoru udržalo lepšie tempo hry. Hra sa nevyhla aj niektorým chybičkám krásy prvého dielu, ako napríklad pobehovanie sparing partnera pred nepriateľmi, ktorí ho však nedetekovali a tvárili sa že sa nič nedeje – nie je to markantná chyba, mierne to však znižuje pôžitok z reálnosti hry. Prvé prejdenie na hard obtiažnosti mi trvalo cca 26 hodín.

Samotné hranie je však niečo, čo si väčšina z nás musí dávkovať postupne – neskutočne verne zobrazená surovosť a brutálnosť sveta spolu s emotívnymi rollercoastermi je niečo, čo mňa osobne vyčerpávalo do morku kosti. Toto však neberte ako mínus - toto je život, vážení :) Klobúk dole vývojárom za sprostredkovanie takéhoto zážitku.

Čo mi však osobne odpálilo dekel bol toľko omieľaný kontroverzný príbeh. Je mi jasné, že recenzenti mali do značnej miery zviazané ruky informačnými embargami a preto nemohli náležite zilustrovať dejovú líniu, určite by som však nesúhlasil s tým, že sa hrou niesla hlavná a nedajbože jediná dejová línia - pomsta. Za mňa osobne bol TLOU 2 príbehovo posun od TLOU 1 o míle dopredu – namiesto relatívne simplexného budovania vzťahu otca a “dcéry” tu máme niekoľko dejových línií – hnev, vykreslenie motívov jednotlivých preživších, filozofia prežitia, filozofia náboženstva a pod. Poďme si ich teda jednotlivo rozobrať:

Hnev – je hnacím motorom oboch hlavných postáv Ellie, aj Abby, ktoré sa stretávajú vo vzájomnom boji, a to viac z dôvodu “opravy” svojich doterajších životov, ako o prežitie, prípadne pomstu. Kým Ellie trpí okrem straty svojej najbližšej osoby aj výčitkami z jej neodpustenia Joelovi, Abby je poháňaná pomstou a stratou svojho otca. V priebehu putovania sa najviac Ellie dozvedá, že je Dina tehotná. Je to pre Ellie tak ďalší z mnohých zásahov – ako sa totižto z čítania Ellienho poznámkového denníka dozvedáme, ku Dine prechovávala dlho platonickú lásku a aj keď bola táto nakoniec zo strany Diny opätovaná, a teda naplnená, Ellie si uvedomuje, že dieťa narúša balans ich vzťahu vo forme stále prítomného otca dieťaťa (expriateľa Diny) a zároveň sa v Ellie vytvára pocit ešte väčšieho strachu o Dinu, ktorá je tehotenstvom pri putovaní nehostinnou krajinou v ešte väčšom ohrození.

Žiaden z charakterov však nie je plytký. Ellie aj Abby postupne (druhá skôr, prvá neskôr) prichádzajú na to, že ich hnev finálne nikam nedovedie a snažia sa reparovať svoje životy. Žiadna z postáv nie je vyslovene čierna alebo naopak biela a povedzme si pravdu – kto je bez viny, nech (u)hodí (niekoho) golfovou palicou.

Filozofia prežitia v nehostinnom svete – Part II prináša lepší a rozsiahlejší pohľad do jednotlivých skupín preživších – už to nie je len o čítaní zápiskov po ľuďoch, ktorí umreli po rozšírení nákazy, je to aj o žijúcich ľuďoch, ktorí sa len snažia… prežiť. Zisťujeme tak, že v nehostinnom svete nie je možné prežiť bez toho, aby ste sa nestali súčasťou väčších komunít, či už sú to Fireflies, Scars, Wolfs a pod, ktoré majú prevažne militantný charakter a spoločným menovateľom ich členov je otupenie pozitívnych emócií a cynizmus. Napriek tomu si však aj v tomto nehostinnom svete ľudia snažia uchmatnúť svoj kúsok šťastia a príbeh dopĺňajú skvele napísané vedľajšie postavy (napr. transgender Lili-Lev a mnohé iné).

Filozofia skupín a náboženstva – každá zo skupín je vedená lídrom, či už je žijúci, alebo po smrti. Vlci tak majú Isaaca, pričom zjazvenci sa obracajú na svoju vieru a ich svätú. Je inak krásne pozorovať jednotlivé paralely so súčasným svetom – špeciálne sa mi páčila pasáž, kde Lev opisuje učenie ich svätej ako učenie nemilitantného charakteru, pričom následne sväté texty boli prekrútené ďalšími nasledovníkmi, čo spôsobilo vraždenie a vešanie vlkov. Samotné vedenie skupín lídrami je tiež paralelou k súčasne fungujúcim formám štátneho zriadenia.

Úplnou perlou je záver hry. Jediné negatívum vzhliadam v tom, ako sa tvorcovia hrajú s hráčom cca poslednú hodinu-dve hry, kde končia vážnu prestrihovú scénu dlhou čiernou obrazovkou. Následne hráč čaká titulky, avšak namiesto nich sa spustí po chvíli ďalšia herná časť. Nasleduje opakovaný scénar opäť s dlhou čiernou obrazovkou a opäť posun v deji. A zase… Vo výsledku som tak pri poslednej čiernej obrazovke a spustení titulkov nechcel veriť, že hra skutočne skončila :) nie že by mi to vyslovene vadilo, ale príde mi to ako veľmi “lacný” spôsob naťahovania hráča. Vlastne by som mohol vytknúť deju ešte jedno negatívum a to to, že sa dal v mnohých momentoch dej predikovať, ale to už som asi vyslovene hnidopich.

Čo však samotný koniec? V niektorých komentároch som zahliadol, že bol koniec vyslovene sklamaním a musím sa priznať, že som na neho sprvoti hľadel cez prsty aj ja – merala toľkú cestu za pomstou, vedená nočnými morami a traumami, aby ju nakoniec po dlhom, vyčerpávajúcom boji pustila? Večer v posteli mi to však docvaklo - neviem či ste si všimli vo finále prestrih na jej spomienku s Joelom. Podľa môjho názoru (a pokiaľ sa skutočne triafam do zámerov tvorcov, tak pred nimi veľký klobúk dole) sa Ellie v závere rozhodla nechať Abby odísť z jedného dôvodu – nebolo to preto, lebo ju Abby nechala 2krát prežiť, ale preto, lebo pri spomienke na Joela jej došlo, že Abby je pre Leva to isté, čo bol Joel pre Ellie – tútor – osoba, ktorá jediná ho môže previesť týmto nehostinným svetom, osoba, ku ktorej môže vzhliadať a budovať si s ním konečne vzťah, ktorý si už nemá možnosť vybudovať so svojou pokrvnou rodinou – osoba, ktorá je jej nová rodina.

Následne sa pozeráme na príchod Ellie do domu, kde už Dinu nenachádza, nakoľko táto drží slovo a na Ellie už nebola ochotná čakať. Tento záver však nepovažujem za vyslovene negatívny, ale prirodzený. Poskytuje tak pekný priestor aj pre prípadný Part III a taktiež neuvádza, že sa celý dej nemohol uzavrieť tým, že sa Dina s malým ku Ellie vrátili a spolu sa následne vrátia do domu, v ktorom si koniec-koncov nechala Ellie spomienkovú rekvizitu na svojho “otca” – gitaru.

Ak by som mal toto rozprávanie na záver odľahčiť, použil by som poslednú vetu z užívateľskej recenzie od LastPCgamera (tá jedna z dvoch, ktoré som prečítal), avšak trošku by som ju obrátil. A teda za mňa:

Je The Last of Us Part II hrou na ktorú sa oplatilo čakať 7 rokov? Podľa mňa nie. Stál príbeh za to 7 ročné čakanie? Určite áno! :)

PS: ak si niekto vyslovene potrpí na tie bodíky, tak čo sa týka príbehu je to za mňa na 11/10 a v globále za hru som OK s 9 bodmi na škále s maximom 10.

Viac takýchto hier!!!