Harry Potter and the Deathly Hallows 1

Kto by nepoznal príbeh o slávnom čarodejníckom učňovi? Posledný diel 7-dielnej ságy sa v knižnom prevedení dostal na trhy už pred takmer tromi rokmi, filmovú a zároveň aj hernú premiéru, ktoré sú zhodne rozdelené do dvoch častí, môžeme okúsiť až teraz.

Určite si viacerí z vás spomenú na 9 rokov starú hru Harry Potter and the Sorcerer´s Stone, ktorou sa otvorili dlhý príbeh Harryho Pottera aj v hernom priemysle a súbežne s filmami sa po zvyšné roky objavovali nové pokračovania. I keď to po spomínanom prvom diele nevyzeralo s hernou sériou o Harrym Potterovi až tak zle, nové a nové pokračovania postupne všetkých hráčov presvedčili o opaku. Krátka hracia doba, stereotypné úlohy ozvláštnené behaním po hrade a zbieraním bonusov v podobe fazuliek každej chuti. Táto zmes určite nie je tým, čo by si fanúšikovia knihy želali. Siedmy diel mal však túto agóniu definitívne ukončiť. Veď nevyužiť obrovský núkajúci sa potenciál, ktorý priniesla pani Rowlingová v siedmej a zároveň aj záverečnej knihe tým, že príbeh nezasadila do útrob starého hradu ale do temného a nebezpečného sveta, v ktorom sa Harry so svojimi priateľmi snaží nájsť, zničiť všetky horcruxy a priblížiť sa tak k porazeniu lorda Voldemorta, by sa rovnalo hriechu. Ale skutočne dokázala táto hra naplniť očakávania?

Tí, ktorí si hru s túžbou užiť si konečne poriadnu zábavu v hernom titule nesúcom názov Harry Potter nainštalujú a spustia, zostanú hneď pri úvodnom menu nemilo zaskočený. To vyzerá totiž, akoby sa s nim tvorcom nechcelo zdržiavať a v hre má miesto skôr z povinnosti. Jednoduché tmavé pozadie s vlniacou sa hmlistou lebkou pre sčítaných známou ako temné znamenie, ktoré malo pravdepodobne slúžiť ako predzvesť temnej atmosféry čakajúcej na hráča počas hrania a na pravej strane monitoru pod sebou spísané možnosti nezanechajú v človeku dva krát príjemný pocit. Pozitívnou stránkou tejto zlátaniny slúžiacej ako hlavná ponuka je asi len prehľadnosť, keďže aj človek so slabými znalosťami angličtiny sa v ňom stratí len sotva. Ďalej sa však touto témou netreba zaoberať, aj tak sa to už nedá zmeniť. Stačí teda prejsť priamo na kampaň, ktorá je na začiatok určite väčším lákadlom ako kolónka „Výzvy“ (v angličtine Challenges). Po pár hodinách... prepáčte za túto drobnú chybu, postačí vám totiž pár desiatok minút (skúsenejší hráči si vystačia aj s obednou pauzou) hrania, si urobí, pevne verím že každý, vlastný názor na túto hru a určite sa nejednému takémuto šťastlivcovi stalo, že v duchu dúfal v pochybenie prvotného, negatívneho pocitu.

Zrecenzovať príbehovú časť hry trvajúcu v priemere niečo vyše 6 hodín je jednoduchá záležitosť aj pre dieťa s vekovým obmedzením do desať rokov. Stačí byť totiž jednoducho aspoň zbežne oboznámený s dejovou líniou a jej vyvíjaním v pôvodnom knižnom prevedení, poprípade aj v tom filmovom, z ktorého väčšinou čerpali aj predchádzajúce diely a máte vyhraté. Hlavná dejová línia sa totiž zubami-nechtami drží známeho deja. Je však ozvláštňovaná vedľajšou dejovou líniou tvorenou z vedľajších, no povinných misií, v ktorých budete napríklad musieť zo zajatia zachraňovať čarodejníkov muklovského, čiže nečarodejníckeho pôvodu. Samozrejme, podobne ako vo filmoch sa nedá zachytiť úplne podrobný dej a samotné úlohy sa nie celkom zhodujú s knižnou predlohou, navyše príbeh sa neraz vyvíja nelogickým smerom, všetko však pohotovo zachraňujú dobre umiestňované cutscény, ktoré držia celý príbeh hlavne pre tých, ktorý knihu nečítali, poprípade nevideli nový film, veľmi dobre pohromade. Príbehom sa toho teda veľa pokaziť nedalo, na druhej strane nemohol byť hlavným tromfom vývojárov, ktorý mal pritiahnuť hráčov a dosiahnuť väčšie zisky.

Cutscény sú samozrejme vložené medzi úlohy a misie, ktorých rozmanitosť však bohužiaľ skutočne nie je veľká, no napriek tomu sa okrem akčných pasáží dočkáme aj stealth úloh, pri ktorej hráčovi v Harryho podobe bude vo veľkej miere pomáhať neviditeľný plášť, dedičstvo po otcovi. Tu treba len tak na okraj spomenúť zmenu pohľadu z obvyklého uhla kamery na pohľad z prvej osoby známe z FPS. Obyčajne sa však budete stretávať s akčnými úlohami a pasážami, ktoré budete musieť prechádzať, a keď píšem akčnými, myslím tým skutočne až príliš akčnými na to, že hry o Harrym Potterovi sú obyčajne prezentované skôr ako akčné adventúry. Boje sú totiž oproti predchádzajúcim dielom skôr založené na klikaní akčného, v tomto prípade ľavého tlačidla myši v kombinácií s pravým - približovacím tlačidlom. Niečo podobné ako zložité pripravovanie sa na kombinované zaklínadlá tak, ako sme na to boli zvyknutý, tu človeka až na malé výnimky vôbec nečaká, Harry a jeho priatelia, no i nepriatelia dokážu v rozpätí chvíle vyslať zo svojho prútika niekoľkými švihnutiami množstvo zaklínadiel v podobne zábleskov svetla letiacich na cieľ. V takýchto akčných pasážach budete musieť často použiť kúzlo Protego vytvárajúce pred vami stenu dočasne odrážajúcu zaklínadlá, no ešte vhodnejšie je využívať skvelý herný prvok v podobe systému krytia, ktorý vás prilepí k takmer každému pevnému objektu, i keď sa neraz stane, že zaklínadlá Harryho nepochopiteľne trafia, aj keď sa ukrýva. Na druhej strane je strieľanie, áno, dobre čítate, inak sa systém boja v tejto hre nazvať nedá, z krytu dosť nedoladené a je oveľa ťažšie trafiť z neho nepriateľa. Viac krát sa mi dokonca prihodilo, že som zaklínadlá posielal len bezvýznamne do nejakej prekážajúcej súčasti objektu, ktorý mi v danej chvíli slúžil ako kryt. Táto voľnosť a akčnosť však súbojom i tak veľmi neprospela, stále sú frustrujúce a po niekoľkých opakovaniach stereotypné.

S akčnými okamihmi hry je samozrejme spätá aj umelá inteligencia, či už tá, ktorú do vienka dostali vaši spolubojovníci, najčastejšie teda priatelia Ron a Hermiona, alebo nepriatelia, medzi ktorých nepatria len smrťožrúti, verní sluhovia lorda Voldemorta, ale aj temní dementori a rôzne poriadne dobiedzajúce a niekedy priam nesmrteľné potvory podobajúce sa skôr na rádioaktívnym žiarením zasiahnuté príšery ako zvieratá. S niečím podobným sme sa však pravidelne stretávali aj v minulosti, takže tento mínus by sme mohli brať skôr ako samozrejmosť charakterizujúca hernú sériu o Harrym Potterovi. Okrem nich počas hrania narazíte na množstvo ďalších postáv, či už sú to známe osoby z kníh, alebo muklovia začínajúci tušiť prítomnosť neobyčajných síl v ich blízkosti. Ale späť k umelej inteligencií. Tá jednoducho povedané je na slabej úrovni, nepriatelia vedia len postávať, sem-tam pobehnúť a páliť jedno zaklínadlo za druhým. Ďalšia chyba, pri ktorej by som však vinu nehádzal priamo na AI, ale skôr na neschopnosť výrobcov je fakt, že vaši súperi až dovtedy, kým si hra nezmyslí, že už toho na nich bolo dosť a dovolí vám ich zničiť, netrpia absolútne žiadnymi následkami, takže niečo podobné, ako zvíjanie sa v bolestiach na zemi či aspoň nejakú maličkú zmenu polohy tela po zásahu zaklínadla, neočakávajte. Veľa rozumu nepobrali ani Ron a Hermiona, na ktorých spoľahnúť sa by bolo viac než riziko a väčšinu špinavej práce v podobe zneškodnenia nespočetného množstva nepriateľov musíte neraz zneškodniť prevažne pomocou svojho repertoáru zaklínadiel sami. Viac krát si dokonca sama hra nájde nejakú skvelú výhovorku, po ktorej vám nezostáva nič iné, len vrhnúť sa do plnenia úlohy na vlastnú päsť, pričom obaja priatelia zostanú mimo dosahu nebezpečia.

Zaklínadlá, ktoré sa vám postupne odomkýnajú zvyšovaním úrovne, však nie je jedinou zbraňou slúžiacou na likvidovanie nepriateľov. K atakom vám poslúžia aj rôzne elixíry, ktoré môžete získavať okrem iného aj zbieraním po padlých bojovníkoch. Tieto elixíry však neslúžia len ako zbraň, ale aj ako pomôcka na liečenie. Je však viac než zaujímavé, že hra vám nikde neponúka náhľad hodnoty vášho zdravia. Tu človeka asi ako prvá vec napadne automatické liečenie známe hlavne z novších akčných titulov. Niečo podobné ako je postupné červenanie obrazovky v Call of Duty a tejto sérií podobným hrám, však budete tu hľadať márne. Hra vám vôbec nedáva najavo znižovanie hodnoty zdravia, dočkáte sa len rýchlej zmeny farebnej obrazovky na čierno-bielu, ktorá by mala slúžiť ako upozornenie pred blížiacim sa skonom, no pokiaľ máte radi výzvu a vyberiete si ťažšiu obtiažnosť ako je easy, potom vám bude zmena farieb na obrazovke len na vec, ktorej pomenovanie sa do slušného textu recenzie absolútne nehodí.

Okrem príbehu hráča v hre čakajú aj vyššie spomínané výzvy. Pre oboznámenie s vecou, ide o 15 úloh rozdelených do troch kategórií podľa obtiažnosti, pričom v každej idete na čas a čím dosiahnete koniec úlohy rýchlejšie, tým viac dostanete za splnenie hviezd. Podobne ako v kampani vám hra ponúka dva typy úloh - akčné a stealth. Nečakajte však nejakú mimoriadne zlepšenie, keďže bojujete sám proti presile nepriateľov, boje sa stávajú aj napriek rozmanitosti prostredia čoskoro stereotypné, jedinou výhodou je fakt, že už od začiatku máte sprístupnené všetky zaklínadlá, ktorých je presne osem. Aj napriek tejto kritike musím uznať, že na rozdiel od príbehu, kde som sa neraz musel nútiť k ďalšiemu postupu, pri výzvach som sa zabavil o niečo viac. Teoreticky za to môže fakt, že príbehovú stránku hry som veľmi dobre poznal a tak ma v nej nič nemohlo prekvapiť.

Akčnú stránku hry máme „úspešne“ za sebou, je teda na čase pozrieť sa na zúbok (a kazy, ktorými trpí) ostatným bodom hry. Jedným z najdôležitejších je grafické spracovanie. Na rovinu si povedzme, grafika nikdy nebola tým, čím by mohli hry s tematikou o Harrym Potterovi vynikať. Nebude tomu inak ani tentoraz, vývojári si opäť ohľadom grafiky veľa námahy nedali, čo človek spozoruje veľmi skoro na okolitom prostredí, i na samotných postavách. Samotné prostredie, ktoré je so svojou rozmanitosťou asi jediným výraznejším využitím potenciálu vyplývajúceho z knihy i filmu, okolitá príroda, dokonca i modely objektov sú po grafickej stránke na postačujúcej úrovni, takže aj napriek tomu, že nepôsobia príliš pozitívnym dojmom, veľkej kritike sa aspoň čiastočne vyhnú. Spracovanie samotných postáv sa však už spŕške negatív vyhnúť nemôže. Stačí totiž jeden pohľad na hlavné postavy hry, čiže Harryho, Rona, poprípade Hermiona a... a zostanete v nemom úžase. Budete totiž prižmúriť oči, aby ste v počítačovo vytvorených tvárach objavili črty pripomínajúce hercov Daniela Radcliffa, Ruperta Grinta či Emmu Watson. Ron nakoniec vyviazol zo všetkých najlepšie, Hermiona mi v niektorých scénach pripomínala skôr potenciálny obraz Ronovej matky Molly Weasleyovej za mlada (poprípade teda Ronovu sestru Ginny) a Harry sa v tvári podobá so svojou hereckou dvojičkou len vďaka charakteristickým okuliarom, bez ktorých by vyzeral skôr ako nejaká utopická, obézna napodobeniny slávneho čarodejníckeho učňa s obočím charakteristickým skôr pre milého pána Leonida Iľjiča.

Zvuková stránka hry je ďalšou osobitnou kapitolou v našom príbehu tvoriacom recenziu. Rozhodne sa nedá povedať, že by bola zlá, veď tajomná hudba aspoň čiastočne vytvára atmosféru, ktorá sa hráča počas kampane dotkne. Dokonca aj dabing je jedným slovom dobrý, ale... Pri slove dabing mi to nedá a proste sa musím vrátiť o odsek vyššie. V cutscénach je samozrejmé, že hlasy dabingových hercov súhlasia s pohybmi úst postáv v hre, bohužiaľ oveľa horšie sú pohyby úst spracované počas samotného hrania, kde stlačením klávesy E nepriamo donútite povedať najbližšie stojacu osobu nejakú vetu. Tu sa však vývojári absolútne nesnažili dotvoriť pohyby úst, ktoré tak nejdú súčasne s hlasom dabingového herca a väčšinou tak celá situácia vyznie komicky.

Verdikt: Kniha je vynikajúca, film je skvelý, tak prečo nemôžu už aj Electronic Arts priniesť na herný trh naozaj skvelý kúsok nesúci meno Harryho Pottera? V predchádzajúcich častiach to bolo ešte pochopiteľné, v útrobách Rokfortu sa niečo originálne skutočne vyrobiť nedalo. Prečo sme však museli aj napriek takému obrovskému, núkajúcemu sa potenciálu, akým je otvorený svet, ktorým trojica postáv uteká a zároveň hľadá časti Voldemortovej duše, dostať do rúk namiesto skvelej akčnej adventúry len stereotypnú a neraz priam frustrujúcu „prestrelku“?

Verdikt: Kniha je vynikajúca, film je skvelý, tak prečo nemôžu už aj Electronic Arts priniesť na herný trh naozaj skvelý kúsok nesúci meno Harryho Pottera? V predchádzajúcich častiach to bolo ešte pochopiteľné, v útrobách Rokfortu sa niečo originálne skutočne vyrobiť nedalo. Prečo sme však museli aj napriek takému obrovskému, núkajúcemu sa potenciálu, akým je otvorený svet, ktorým trojica postáv uteká a zároveň hľadá časti Voldemortovej duše, dostať do rúk namiesto skvelej akčnej adventúry len stereotypnú a neraz priam frustrujúcu „prestrelku“?

Hodnotenie: 4/10

+ zvuková stránka hry

+ mód výziev

+ na dlhé zimné večery hra ako stvorená

- nevyužitý potenciál knihy a filmu

- frustrujúce boje

- stereotypnosť

- niekedy nelogická nadväznosť príbehu

- grafické spracovanie (predovšetkým osôb)

- niekedy pripomína skôr prestrelku ako adventúru s akčnými prvkami