Tactics Ogre: Let Us Cling Together

Tactics Ogre : Let Us Cling Together je hra, ktorá sa narodila jendej upršanej noci v stajni japonskej spoločnosti Quest. Otcom bol Yasumi Matsuno, muž, ktorý spolu so svojím tímom neskôr stál za titiulmi Final Fantasy Tactics, Vagrant Story a Final Fantasy XII.  Sú to zvučné mená známych, kritikou a hráčmi ocenených hier, z ktorých každá má svojskú, nezameniteľnú atmosféru, nestarnúcu hrateľnosť a predovšetkým poriadny príbeh. Tactics ogre nie je výnimkou! O pätnásť rokov vyvážil japonský RPG-megakoncern Square-Enix práva na hru zlatom a Quest sa jej s radosťou vzdal, aby sa následne spáchal PSP remake tejto klasiky.

Nebudeme si tu klamať, ani intrigovať, ani spriadať plány na zvrhnutie kráľa, Tactics Ogre je riadna starina. Je to fakt stará, pätnásťročná hra, čo vo svete videohier znamená, že je asi rovnako stará, ako stredoveké reálie, v ktorých sa hra odohráva. Predstavte si vašu pra¹⁵ babičku, čo ju práve exhumovali z masovej stredovekej krypty. Tactics ogre vyzerá asi rovnako-graficky ozobaný až nakosť. Autori remake-u si najskôr asi povedali, že bude rozumné, ak zachovajú ducha starších verzií, a tak sa do celkového grafického spracovania priveľmi nekafrali-čo je vlastne dobre, pretože sa im tým podarilo to, o čo sa toľko usilovali. Má to však aj svoje nevýhody: príliž dobre to na dnešné pomery rozhodne nevyerá, teda aspoň pre mainstremového hráča.  Ale to ani nie je cieľová skupina nasledovníkov, pre ktorých je táto vec určená, že?

V TO to nie je o shaderoch a bump mapách: v TO proti sebe stoja „zlovestne“ vyzerajúce, jednoduché sprite-ové postavičky, ktoré sa navzájom vraždia na izometrických bojiskách s kockovou (rozumej minecraftovou) štruktúrou. Tie akoby z oka vypadli tomu najlepšiemu, čo mohla konzola SNES (zhodou okolností domovská platforma pôvodnej verzie TO) v roku 1995 ponúknuť. Hra sa graficky od pôvodnej verzie veľmi nezmenila, čo je zvláštne, pretože bojiská sú vymodelované v 3D a hráč môže kameru zoomovať, a aj keď absentuje možnosť rotácie kamery, je možné sa prepnúť do pohľadu z vtáčej perspektívy, čo je omnoho užitočnejšie, ako sa zdá na prvý pohľad. Autori do hry šprcli aj štipku nových efektov a prepracované boli interface a artworky v ňom obsiahnuté. Inými slovami-kremíkový stredovek s nezameniteľnou štylizáciou.

Čo si však väčšina ľudí na prvý pohľad nevšimne, je geniálna optimalizácia titulu. Hra šliape asi rovnako hladko, ako čerstvo naolejované a vyčistené Jager-LeCoultre (ehm, švajčiarske hodinky-nie, toto nie je product placement)-bez padania frameratu a takmer bez nahrávacích časov. A ak sa nejaký ten loading objaví, je rýchlejší ako odborná dekapitácia. Toto je omnoho príjemnejšie, ako sa na prvý pohľad zdá.

Čo je na Tactics Ogre najviac zarážajúce v spojení s jeho vekom je fakt, ako výborne sa po tých pätnástich rokoch hrá. Patrí do rodiny SRPG (strategické RPG), čo znamená ,že grom hrateľnosti sú ťahové súboje a vývoj postáv. Autori si vzali sťažnosti hráčov z internetových fór k srdcu, prekopali celý gameplay a tým vychytali z TO väčšinu chýb, ktoré pôvodná verzia urobila.  A zhodou šťastných okolností sa im pri tom podarilo narobiť viacej osohu, ako škody.

Jednou z chýb, ktoré sa im nepodarilo odstrániť, je samovražedné správanie spolobojovníkov, ktorí sú ovládaní AI. Problém nastáva hlavne vtedy, ak je potrebné danú postavu stoj čo stoj udržať pri živote, či už to vyžaduje misia, alebo je daná postava jedna z  významných NPC, ktoré sa môžu časom stať členmi hráčovej armády. Ešte väčší problém nastáva vtedy, ak hviezdy hráčovi neprajú a daná postava sa snaží stoj čo stoj o svoju smrť tým, že sa zakaždým samovražedne vrhne doprostred bojiska, úplne pri tom ignorujúc svoj vzácny virtuálny život a hráčov vnútorný pokoj. Toto je omnoho frustrujúcejšie ako sa na prvý pohľad zdá.

Druhou chybou je nevyváženosť. V hre existuje isté množstvo povolaní, resp. classov, ktoré určujú úlohu a schopnosti postavy na bojisku. Autori chceli predísť používaniu istej skupinky najsilnejších postáv s najvyšším levelom, preto sa rozhodli, že všetky postavy, ktoré majú rovnaké povolanie, majú aj rovnaký level-teda levely získavajú classy samotné, nie postavy. Týmto sa ale problému nijako nepredišlo, pretože povolaní je v hre veľa každé nové povolanie začína svoju púť od lvl1, čo rozhodne nie je veľmi povzbudzujúce.

Ešte väčšou chybou je, že zopár classov je omnoho silnejších a použiteľnejších, ako zvyšok. Najmä lukostrelci a nindžovia. Žiadna armáda vlastne nič iné k víťazstvu ani nepotrebuje. Zo štyria lukostrelci, zoštyria nindžovia a jeden klerik na liečenie a zabíjanie nemŕtvych a hotovo. Vyhrali sme každý boj.  Takmer všetky ostatné povolania, v ktorých je v hre 40 až 50, sú menej efektívne a tým pádom aj trocha zbytočné a zmena pripadá do úvahy len v rámci zachovania zábavnosti,alebo ako prevencia pred upadnutím do stereotypu.

Mojou poslednou výčitkou  je príliž veľa...ehm, asi úplne všetkého. Príliž veľa zbraní, ktoré sa dajú aj craftovať-príliž veľa nudných craftovacích procesov, príliž veľa položiek a medzi nimi aj zbytočností v inventári, príliž veľa nepoužíteľných skillov a schopností a podobne. Ak by sa z hry vyhodilo všetko nepotrebné a nanič, všetko by sa zjednodušilo a sprehľadnilo. Prílišná komplikovanosť a komplexnosť žiadnej hre vemľi neprospieva.

Jednou z najsilnejších stránok TO je spôsob, akým sa v hre dá uplatniť taktika. Dá sa hrať mnohými spôsobmi a je čisto na hráčovi, ako sa dopracuje k víťazstvu . Tomu zodpovedá aj spomínaných 50 classov. Ako som už napísal, autori to trošku nezvládli a zopár možností, či už pri stavbe postáv, alebo v samotnej taktike je jednoducho omnoho efektívnejších, ako ostatné. Náplň misií zodpovedá vo vyvraždení všetkých nepriateľských jednotiek, alebo v tom lepšom prípade-v zabití vodcu nepriateľskej armády. Tieto zložité úlohy sa občas kombinujú s nepopulárnou záchranou NPC, ktorí sa, ako som už napísal, hrdinským spôsobom usiľovne snažia o suicídium. Hra stavia hráča občas na vrchol kopca, teda do pozície obrancu, občas úplne naopak, na bolestný spodok vysokého kopca s hradom navrchu, do pozície dobyvateľa. Terén zohráva v hre dôležitú úlohu a dobré plánovanie v súvislosti s ním mnohokrát zachránilo moju armádu pred rozdrvením.

Tactics Ogre je hra, kde môžu postavy zomrieť. Skutočne, zomrú a už niet, v roostri po nich zostane zdochlina z jednotiek a núl. A to nielen generické postavy, ktoré nemajú vôbec žiaden vplyv na príbeh, ale aj postavy, ktorých sa príbeh až priveľmi týka. Tuná hra postavila AI do nefér sutiácie: hráčova postava, v prípade, že z nej niekto vytlčie všetky body HP, omdlie na tri ťahy tej ktorej  postavy, počas ktorých je buď nutné bitku vyhrať, alebo postavu oživiť-kúzlom alebo predmetom. Navyše, ak sa toto nesplní, majú postavy ešte tri nerealistické životy. Je to nefér preto, lebo nepriateľské postavičky umierajú okamžite a ich malé pixelové telíčka sa premenia na kartičky, ktoré vylepšujú staty, alebo na  poklady v podobe peňazí, či predmetov. O tie majú kleptomani z radov CPU nesmierny záujem a väčšina týchto vecí, ak si nedáte pozor, skončí v imaginárnych vreckách virtuálnych nepriateľov. Toto lezie na nervy viacej, než sa môže na prvý pohľad zdať.

Tvorcovia do hry vložili aj zopár uľahčujúcich prvkov. Jedným z nich je tzv. Chariot systém, ktorý umožní hráčovi počas boja vrátiť 50 ťahov. Jedinou daňou ,ktorú hráč musí zaplatiť za použitie Chariotu, je zmienka v záznamoch hry a jeho vlastná pýcha, takže väčšina HC hráčov, ktorí sa do hry pustili, sa mu úspešne vyhnú, napriek tomu, že je táto nová utilita veľmi využiteľná. Druhou novinkou je Wheel of fortune, ktorý umožňuje vrátiť sa späť po časovej osi príbehu a spraviť iné rozhodnutia bez toho, aby sa hráč musel vzdať čohokoľvek, čo si predtým starostlivo nazbieral. Tretia novinka je tak trochu zbytočnosť-možnosť nastaviť vlastným postavám AI profil, podľa ktorého sa budú v bojoch riadiť. Tým sa samozrejme stráca nutnosť ovládania jednotiek, ako aj kontrola nad samotným dianím na bojisku. Priznám sa, že som túto možnosť vôbec nevyužíval.

Dobrá story je bezpochýb jednou z najlepších vecí, aké môže RPG mať. A TO ho má! Príbeh je chladný, o politizovaní, vojnových svinstvách, obetovaní a...vlastne závisí od hráča samotného. Vývoj udalostí môže nabrať dramatický spád presne tým smerom, akým hráč usmerní hlavného hrdinu v kritických momentoch. Rozhodnutia obsahujú morálny podtón a vlastne sa asi ani v jendom prípade nedá hovoriť od jednoznačne dobrých a jednoznačne zlých rozhodnutiach. Postavy a príbeh majú dospelší pohľad na svet, čo je aj na dnešnú dobu nezvyčajné. Celé to zvýrazňuje a podtrháva nový profesionálny preklad, ktorý je na veľmi, veľmi, veľmi vysokej estetickej a kvalitatívnej úrovni!

Celkovo sa môže zdať, že sa mi Tactics Ogre veľmi nepáčil. Opak je pravdou.  Hra je to riadne stará. 15 rokov si na nej však nestihlo vybrať svoju daň. Patrí k tomu miniatúrnemu množstvu titulov, ktoré snáď nikdy nezostarnú . Nie je to hra pre každého, ale o to sa ani nikdy nesnažila. Ku TO si aj dneska môžu producenti a directori aj dneska chodiť po recept k poriadnemu RPG, a to som vzal do úvahy všetky jeho nedostatky. Tých je tak trošku škoda . Je síce pravda, že autori mohli remake vybrúsiť do briliantove j doonalosti, no aj s chybami je TOTO hra, ktorá si zaslúži pozornosť každého priaznivca žánru. Bravo!