Harry Potter and the Deathly Hallows – Part 2

Nič nie je večné, všetko sa raz skončí. Výnimkou nie je ani herná séria Harry Potter sprevádzajúca hráčov zároveň s filmovou predlohou už celých desať rokov. Kým prvé tri diely boli hodnotnými hrami a čestnými zástupcami žánru akčných adventúr, pokrivkávaním štvrtého dielu však už začala série hier o slávnom čarodejníkovi pomaly upadať a kritika verejnosti narastať. Zlepšiť situáciu nepomohla ani radikálna zmena hrateľnosti v prvej z dvoch hier, na ktoré bola siedma časť rozdelená, kde hráči dostali do rúk len pokus o bezduchú strieľačku. Po necelom roku však prišla nádej, pokus o reparát v podobe poslednej hry pod taktovkou Electronic Arts nesúcej meno Harryho Pottera.

Podobne ako mnoho ľudí na celom svete som si s veľkou skepsou, no aj očakávaním, zaobstaral hru, ktorej predchodca ma sklamal na celej čiare (viac v mojej recenzií hry Harry Potter and the Deathly Hallows 1, ďalej už len Part 1). Dúfajúc, že sa EA po spomínanom prešľape rozhodli napraviť fanúšikom chuť a celej hernej komunite konečne priniesť plnohodnotnú titul, som hru zapol. Úplne prvým dojmom z hry je menu, pri ktorom sa ničoho svetoborného hráči nedočkajú. Opäť klasicky možnosti hry a na pozadí jediný obrázok, tento krát zobrazujúci Rokfort, hrad, v ktorom sídli čarodejnícka škola. Zaujímavosťou, ktorá je trochu otrepaná, no aspoň spríjemní pocity z tohto počiatočného bodu hry je fakt, že obrázok sa postupom v príbehovej časti mení, čiže kým je na začiatku zobrazený pod rúškom tmy, ktorá vytvára tajomnú atmosféru, v neskorších fázach hry bude ochraňovaný vyčarovanou pologuľou, alebo sa dokonca ocitne v plameňoch.

Príbehová časť hry sa logicky začína tam, kde sa ukončila jej línia v Part 1. Trojica sa spoločne s raráškom Griphookom a domácim škriatkom Dobbym po dramatickom súboji v smrťožrútskom sídle odmiestňuje do Lastúrového domčeka, príbytku Ronovho brata Billa a jeho manželky Fleur. Dobby, ktorý bol smrteľne zranený, zomiera a kým mu Harry a spol. vystroja dôstojný pohreb, vládca zla, temný lord Voldemort získava z hrobky bývalého riaditeľa Rokfortu Dumbledora bazový prútik, jeden z darov Smrti. Trojica sa neskôr s raráškom vyberá do Gringottbanky, aby získala ukrytý horcrux, časť Voldemortovej duše a zničila ju. Zdá sa vám toto stručné načrtnutie začiatku príbehu tejto hry nie veľmi zrozumiteľné a zložité? Tak to máte potom smolu, pretože vývojári si s vysvetľovaním príbehu hlavu nelámali a podali ho tak „bravúrne“, že laik ho dokáže pochopiť len sotva. V spojení tohto nedostatočne podaného príbehu a akčnou stránkou hry, ktorá sa oproti minulému dielu vôbec nezmenila, vznikajú rôzne absurdné situácie, z ktorých si neznalec knihy alebo aspoň posledného filmu môže vytvoriť nesprávnu mienku napríklad o postave, zo Snape totiž určite nebol zákerný zloduch, ktorý sa snažil zabiť ľudí stojacich na strane dobra, rovnako ako Hermiona nebola chladnokrvná vrahyňa nepriateľov.

Pri akčnej stránke hry a samotnej hrateľnosti je potreba sa pozastaviť. Ako už bolo spomenuté, súboje sa príliš od minulého dielu nezmenili, opäť teda pripomínajú skôr strieľačku, ako poctivú adventúru s prvkami akcie, na akú sme boli zvyknutý z prvých hier o Harrym Potterovi. Kritika je tu oprávnená, no treba dodať, že takýto štýl bojov sa sem hodí oveľa viac ako v Part 1, keďže základom pre druhú polovicu siedmeho dielu knihy je práve neľútostná bitka o Rokfort medzi dobrom a zlom. Navyše súboje, ktoré sa väčšinou odohrávajú v uzavretom priestore, z ktorého niet prípadného úniku, a aj prechod jednotlivými misiami je striktne lineárny, tentoraz hlavne pri presile nepriateľov stoja viac na taktizovaní, nie je preto dôležité len dookola hlúpo vrhať jedno zaklínadlo, ale hra núti hráčov k ich dôslednému striedaniu a správnemu použitiu toho konkrétneho, v opačnom prípade je posun vpred zbytočne zdĺhavý a obtiažny a hra tak stráca na inak rýchlom a strhujúcom tempe.

Dôležitou súčasťou bojov, bez ktorej by ste prešli hru jedine na najľahšej obtiažnosti, je systém krytia, povinná záležitosť pre každú dnešnú akciu z pohľadu tretej osoby. Kým v iných hrách, na ktorých si vývojári dávajú skutočne záležať, tento prvok funguje bezchybne, tu sa podobne ako v Part 1 stretávame so zbytočnými problémami. Cover system totiž nie vždy funguje tak, ako by mal a podobne, ako nepriateľom, aj vám nejakou nechcenou náhodou občas vykúka spoza krytu časť tela. Ďalším problémom je určite to, že systém krytia a zároveň aj beh majú prednastavenú rovnakú klávesu a tak v prípade, že sa hráč chce rýchlo dostať na alebo z nejakého miesta, často sa mu stane, že hra ho hlúpo prilepí za stenu, popri ktorej práve prebiehal. Dá sa to síce nastaviť, no už sami vývojári mali pochopiť, akú hlúposť týmto robia a vyvarovať sa jej. Rovnako biedne je na tom aj vrhanie zaklínadiel spoza krytu naslepo, táto možnosť možno vyzerá efektne, efektívna však už nie je. Ani presun z jedného krytu do druhého nefunguje tak, ako by mal, teda aspoň dovtedy, kým Harry nezíska schopnosť premiestňovania.

Hrdina príbehu Harry Potter však nie je jedinou hrateľnou postavou. Hra nám síce neponúka priamy výber, za akú postavu by sme si najradšej zahrali, ako tomu bolo napríklad v štvrtom diely, okrem hlavných misií, v ktorých budeme ovládať Harryho, nám však ponúkne niekoľko vedľajších misií dopĺňajúcich príbeh, vďaka ktorým si zahráme napríklad za profesorku transfigurácie Minervu McGonagallovú s úlohou zneškodniť obrov, v koži Harryho bývalého spolužiaka Seamusa Finnigana nastražíme na drevený most vedúci k Rokfortu magické predmety podobné výbušninám, ovládajúc Hermionu sa spoločne s Ronom vyberieme do Tajomnej komnaty po zuby baziliska, ktoré pomôžu zničiť horcruxy... Jednoznačne sa jedná o spestrenie hry, bohužiaľ ani jedna z postáv neovláda žiadne špecifické zaklínadlá a tak sa budeme musieť uspokojiť so šiestimi útočnými a jedným obranným, ktoré nám hra ponúkne.

Vďaka možnosti ovládať viacero postáv je tempo hry, ako už bolo spomenuté, oveľa svižnejšie ako v predchádzajúcom diely a to aj hlavne vďaka absencií zbytočných vedľajších misií neovplyvňujúcich dej, s akými sme sa stretli v Part 1 a tak počas hernej doby len málokedy pocítite stereotyp. Môže to však byť spôsobené aj tým, že dĺžka príbehovej časti hry je len približne 5 hodín, čo je v dnešnej dobe štandardom hier, ktoré majú v rukáve ďalšie eso.

O tejto hre to však bohužiaľ neplatí. Hra okrem príbehovej časti, v ktorej je hlavnou úlohou len kosenie jedného nepriateľa za druhým, neponúka žiadny zaujímavý mód, ktorý by hráča udržal pri hre dlhšie a znovuhrateľnosť je na mieste len v prípade, že ako vášnivý zberateľ ste v priebehu prvého prechádzania hrou nezozbierali všetky bonusy, ktorými nie sú fazuľky každej chuti, ako tomu bývalo v prvých častiach, ale len predmety odomykajúce charaktery postáv, niekoľko skladieb zo soundtracku a úlohy do Challenge Mode, čiže do módu výziev, ktorý však na rozdiel od predchodcu neponúka žiadne zaujímavé úlohy, len prechod presne tou istou kapitolou s tým rozdielom, že to tentoraz bude na čas.

Poslednou vecou, pri ktorej by som sa chcel ešte pred zhodnotením technickej stránky hry pozastaviť a áno, máte pravdu, trochu ju skritizovať, je umelá inteligencia všetkého, čo sa hýbe. Nepriatelia sa prinajlepšom dokážu skryť za nejakú nezničiteľnú prekážku, z ktorej im však väčšinou trčí polovica hlavy a hráč tak pri lepšom zamierení nemá problém s jeho zneškodnení. V horšom prípade jednoducho ako hlupáci vybehnú na vás a nechajú sa pokojne poraziť, v extrémnych prípadoch, ktorých našťastie až tak veľa nie je, dokonca ani nepoužívajú proti vám zaklínadlá. Pochváliť sa však nedajú ani vaši spolubojovníci, pokiaľ si hra nenájde nejakú hlúpu zámienku typu rozbité schody a následná nemožnosť prechodu cez priepasť a priatelia tak bojujú s vami, v súboji väčšinu špinavej práce urobíte vy a oni len občas pokropia nepriateľa „strelivom“, poprípade zostanú zaseknutý za prekážkou pár metrov za vami a nepomôžu vám vôbec.

Poďme na avizovanú, technickú stránku hry. Vopred treba povedať, že grafika nikdy nebola silnou stránkou tejto série a nie je tomu inak ani teraz. Slabšie textúry okolitého prostredia a možno aj objektov by som ešte dokázal prepáčiť, rovnako sú na tom aj efekty počas vrhania zaklínadiel a výbuchov, ktoré sú v niektorých prípadoch dokonca celkom pekné, bohužiaľ postavy sú na tom už o dosť horšie a ich zobrazenie je v mnohých prípadoch hrania, lepšie povedané vždy až na cutscény, vzhľadom na rok 2011 a súčasné grafické možnosti, ktoré nám ukázali iné hry, veľmi slabé.

Čo sa týka zvukovej stránky hry, tá na tom až tak tragicky nie je. Výber skladieb je kvalitný a dokonale podfarbuje jednotlivé momenty hry, Či už je to tvrdý boj na život a na smrť, alebo smutná scéna, ktorej sa hráči s blížiacim sa koncom dočkajú. Rovnako je to aj s dabingom, ktorý by bol lepší len v prípade, že by sa na jeho výrobe zúčastnili všetci herci hrajúci dané postavy vo filmoch.

Verdikt: Harry Potter and The Deathly Hallows Video Game - Part 2 je lepšou časťou, ako predchádzajúca Part 1, bohužiaľ je to opäť len priemerná hra s množstvom chýb, ktorá poteší akurát fanúšikov a v hráčoch neoboznámených s príbehom Harryho Pottera zanechá len rozpačité a negatívne pocity. Táto herná séria si určite zaslúžila lepšie zakončenie, aké jej nakoniec bolo od vývojárov dané.

+ svižné tempo hry

+ viacero hrateľných postáv

+ zlepšenie oproti Part 1

+ zvuková stránka hry

- slabo podaný príbeh

-  zlý systém krytia

- nulová znovuhrateľnosť

- krátka herná doba

- grafická stránka hry

- hlúpa umelá inteligencia