Limbo

      Spod nánosu šedi sa vynárajú siluety stáročných stromov siahajúcich k zahaleným nebesiam. Posmrtné ticho narúša len tichý vrzgot konárov trápených neutíchajúcim vetriskom. – Javisko je pripravené, ľudia v hľadisku nedočkavo pokašliavajú,  čakajúc na hlavnú hviezdu večera... Do priestoru s ľahkosťou zablikajú dve malé bodky- ,,Hrdina je tu!“ - strapaté vlasy,  krátke nohavice. Bez slova sa začne motať prázdnym priestorom. ,,Veď je to len obyčajný malý chlapec. Zablúdil?  Vietor mu odvial šarkana do korún stromov a my teraz máme sledovať jeho sladko-trpkú púť domov?!“ Tieto divácke úvahy sú však v momente napichnuté na rad ostrých, špicatých kolov rovnako ako telo nášho mladého hrdinu pri prvom nepodarenom skoku. Hlava je prerazená ostrým hrotom, pramienok krvi decentne vykukne zo svojho stabilného domova, len aby sa následne vydal tárať svetom. Blikot očí v momente ustanie. Všetko pohltí nepreniknuteľná temnota...

     Polovica divákov v hľadisku odpadáva, na ostatných prichádzajú mdloby. Prišli sa predsa pozrieť na rozkošné detské huncútstva zabalené do pôsobivej ,,burtonovskej gotickej štylizácie“ a namiesto toho sa pred nimi odohráva koncert plný naturalistického utrpenia, pri ktorom tuhne krv v žilách. Režisér Limba neváhal a celé javisko vystlal prekážkami a pascami od výmyslu sveta, ba na scéne sa objaví jeden, či dvaja dýchajúci protivníci. Takmer každý pokus o prekonanie nástrah sa končí pre maličkého hrdinu amputáciou končatiny, či celkovým zmrzačením tela, ktoré neraz bezhlavo padá k zemi, šmátrajúc po svojej stratenej korune. Všetky nevydarené pokusy stavajú chlapča pred tú istú prekážku. Tú istú cestu plnú bolesti zas a znova, až kým sa mu ju nepodarí prekonať, aby  sa ocitol pred ďalšou, ešte dômyselnejšou- krutejšou. Predstavenie tak svojich divákov tlačí do  temnej špirály, ktorá snáď ma svoj bod, v ktorom sa zlomí a začarovaný kruh pretne...   

     ,,Má toto mystérium skutočne nejaký zmysel, alebo ide iba o ďalšiu z povrchných adorácií víťazstva formy?“ nemo sa mnohí pýtajú, pričom im pred očami defilujú série pascí, následných smrtí a malých víťazstiev, až sa zrazu na malú chvíľku pred obecenstvom mihne postavička mladej ženy, či dievčaťa. Jediná indícia (v podobe názvu [limbo- očistec, predpeklie] )  tak dostáva svoju kolegyňu a medzi dvoma bodmi sa vytvorí úsečka, či skôr akási prerušovaná čiara a v mnohých hlavách sa začne rozvíjať vlastný príbeh. Obrazy už  videné aj prichádzajúce začnú mať svoj zmysel a dušu. Čo musel spraviť tento chlapec, aby sa ocitol v takejto svojskej forme očistca? Vybral sa za mŕtvou milou (sestrou / mamou/ náhodnou okoloidúcou) na druhý svet a sám si zobral život? Aké museli byť jeho skutky, že sa mu svet takto opláca? Každá smrť je tak krokom k vykúpeniu a utrpenie s ňou spojené, tak len hrubou čiarou podškrtáva ohromnú motiváciu a silu aspoň na moment zhliadnuť milovanú osobu...

     Popri úvahách o motivácii hlavného hrdinu sa obecenstvo so slzou v oku pristavuje aj pri scenériách, v ktorých sa celý tento šialený kolotoč odohráva. ,,Kulisáci“ skutočne odviedli kus dobrej roboty a tak sa môže fotka z každej časti predstavenia zavesiť na stenu a spočinúť tam vo svojom ľahko dekadentnom, čierno-bielom majestáte. Aj keď by sa mohlo zdať, že zaujímavo a prekvapivo spracovať klišé, akým je prostredie ,,temného lesa“ je nemožné, autorskému kolektívu sa to podarilo. Sieť stromov, močarísk, či jaskynných systémov musí pohladiť oko každého človeka. Tento priestor sa postupne dopĺňa siluetami nešťastníkov, hompáľajúcich sa na stromoch vo svojom poslednom tangu, klietkami, ktorých existencia je nezlúčiteľná zo životom ich obyvateľov, či amorfnými kusmi mäsa a iného biologického odpadu, nad ktorými krúžia roje múch. K špecifickosti vizuálu prispievajú aj plynulé prechody medzi jednotlivými prostrediami, spájajúc ich do jednoliateho monolitu, okolo ktorého sa vznáša aura ponurej snivosti. Tak sa hlavný protagonista dostáva z priestoru lesa priamo na strechu akejsi budovy a do očí mu udiera blikajúci nápis ,,HOTEL“. Uznanlivé pokývnutie hlavou smeruje aj k pôvodcovi ,,hudby“, ktorá sa nesie na vlnách ponurého dark ambientu/noisu a v priebehu predstavenia sa z abstraktných hlukových plôch predierajú na povrch zbedačené zvyšky čohosi, čo kedysi bývalo skladbou... 

     Predstavenie končí, diváci sa rozchádzajú domov - duše vytapetované bizarnými víziami práve videného. Pár sa ich ešte zastaví v neďalekej kaviarni, kde cigaretový dym a vôňa teplého nápoja zahalí ich myšlienky. V takejto atmosfére sa vyskytne prirovnanie hry Limbo k filmovej obskúrnosti menom Begotten. Tento filmový experiment na seba púta pozornosť veľmi podobnými prostriedkami- svojský vizuál, ktorého farebná paleta (,či skôr palietka,) pozostáva len z bielej a čiernej farby, ktorými maľuje špecifické obrazy plné násilia a neslýchanej brutality, rozprávajúc príbeh, ktorý je viac tušený, ako naozaj videný. Tento koncert absurdity završuje nehrajúca kapela kvapiek vody, kŕkajúcich žiab, plechových úderov... 

     No na rozdiel od tohto filmového súputníka, Limbo nie je záležitosťou pre malú skupinu nadšencov. Podľahnúť čaru  hry skutočne nie je problémom. V zásade ide ,,len“ o jednoduchú ,,skákačku“, využívajúcu tri tlačidlá, v ktorej skáčete okolo množstva logických problémov... No zároveň poskakujete po guli poetickosti a umeleckosti, ktorá sa pod tým skrýva a je na vás, či padnete do jej zajatia...